Vývinová psychológia - hra

1. Vymedzenie základného pojmu - hra

Vývin hry sa datuje od prvých kritík rôznych teórií západných psychológov. Sovietski psychológovia zamerali hlavnú pozornosť na úlohu hry ako špecifickej formy detskej činnosti, v priebehu ktorej sa uskutočňuje osvojenie si spoločenských foriem ľudskej činnosti.

Hry predstavujú základnú formu aktivity malého dieťaťa. Definícia hry a vymedzenie cieľa nie je v psychológii jednoznačné. Pretože už dojčatá robia mnohé pohybové a manipulačné činnosti zacielené najprv na vlastné telo, a potom na predmety, ktoré môžeme považovať za istý druh hry.

Hra je typická pre detský vek a vplýva na rozvoj dieťaťa. V priebehu hry si dieťa osvojuje rozmanité vedomosti a zručnosti, napodobňuje prvky ľudskej práce a neraz zhotovuje výtvory.

Hra nie je pre dieťa povinnosťou, ale uspokojením jeho potreby činnosti, pretože v hre robí také činnosti, ktoré ho v danej chvíli zaujímajú. Hra spôsobuje dieťaťu príjemnosť, ktorá však nie je spojená výlučne s uspokojovaním biologických potrieb. Je to aj príjemnosť z prijímania pocitov a príjemnosť z dosiahnutého cieľa.

Po mnohých pokusoch psychológov vyčleniť rôzne druhy hier na základe rôznych kritérií, vzniklo toto delenie:

a) manipulačné hry,
b) tematické hry,
c) konštruktívne hry,
d) didaktické hry,
e) pohybové hry.Manipulačné hry

V 2. roku života sú činnosti, ktoré vykonáva dieťa na predmetoch každodennej potreby a na hračkách, nielen čoraz rozmanitejšie, ale aj viac a viac špecifickejšie. Znamená to, že dieťa svoju činnosť prispôsobuje štruktúre a funkcii predmetu. Tieto činnosti, ktoré sú voľné, smerujú zvyčajne k zmene určitého stavu vecí, k pôsobeniu na predmety a k ich pretváraniu prostredníctvom vhodných manipulačných pohybov a niekedy za použitia nástroja. Majú preto znaky hier, ktoré sa v psychológii nazývajú pohybové a manipulačné. Typickým príkladom takejto hry je prevážanie kociek dieťaťom z miesta na miesto preto, aby ich následne vysypalo alebo znova naložilo do iného autíčka.

Tematické hry

V tejto hre ide o činnosť dieťaťa, ktoré sa na niekoho alebo niečo hrá, napr. hra na mamičku a otecka, a táto téma určuje ráz a priebeh jeho hry. Tento druh hry je veľmi diferencovaný a individualizovaný. Pretože aj pri realizácii jednej a tej istej témy je hra zakaždým v niečom odlišná. Dieťa totiž prifarbuje tému, ktorá je základom hry novými zážitkami a skúsenosťami, a teda mení jej obsah a formu.

Predmety, ktoré dieťa vo svojej hre používa majú prevažne dohovorený ráz: bábika sa stáva dieťaťom, stolička autom alebo vlakom.

Rozvinuté tematické hry stretávame až v staršom predškolskom veku dieťaťa. Sú to jednoduché napodobňujúce hry, ktorých najčastejším príkladom je hra s bábikou alebo macom.

Konštruktívne hry

Ku konštruktívnym hrám sa počítajú tie hrové činnosti, pri ktorých vznikne určitý výtvor a to nezávisle od toho, či vznikne:

1) iba rukami dieťaťa, napr. modelovanie z plastelíny, alebo či vznikne za pomoci vhodných nástrojov, napr. koláčik z piesku vytvorený pomocou formičky,
2) podľa fantázie dieťaťa, alebo ho vytvorí podľa určitej predlohy.

S konštruktívnou hrou, hoci veľmi primitívnou, sa stretávame u dieťaťa už koncom 1. a na začiatku 2. roka života. Dieťa vtedy začína stavať „vežu“ z 2-3 kociek a túto hru môžeme pokladať za prechod od manipulačnej činnosti ku konštruktívnym hrám mladšieho predškolského veku.

Didaktické hry

Základom didaktických hier je ich spoločná vlastnosť a tou je, že nie sú výsledkom voľnej tvorivosti detí, ale sú spracované vychovávateľmi do určitých vzdelávacích cieľov. Deti v tejto oblasti neprejavujú svoju samostatnosť a tvorivé schopnosti, ale všetko dostanú „naservírované na tanieri“ od vychovávateľov v celkom hotovej podobe. Tieto hry sú pre deti veľmi atraktívne a spôsobujú im mnoho príjemností.

Didaktické hry možno organizovať pre deti už v mladšom predškolskom veku. Tieto hry pomáhajú rozširovať rozsah vnemov dieťaťa a obohacovať jeho slovník, a to vďaka kontaktu s čoraz väčším počtom poznávaných predmetov a javov.

Pohybové hry

Tieto hry spočívajú v zmene telesnej polohy dieťaťa. Obsah týchto hier je veľmi rozmanitý. Ich výchovný význam má kladný dopad nielen na motorický vývin dieťaťa, ale aj na učenie sa dodržiavať najjednoduchšie a najzákladnejšie zásady správania sa. Pri hrách si deti navykajú na vzájomnú súčinnosť, stávajú sa všímavejšími, disciplinovanejšími a pozornejšími.

Pohybové hry môžeme vidieť už u niekoľkomesačného dieťaťa, ktoré si dokáže posúvať hračku pred sebou, alebo ju ťahať za sebou na šnúrke. Vo veku 2,5 roka už deti s radosťou využívajú na detských ihriskách hojdačky typu váhy, nízke šmýkačky či koníky na kolotočoch, ktoré sú prispôsobené tomuto veku.

V 3. roku života si deti cvičia pohybovú koordináciu a zručnosť udržiavať rovnováhu chodením po nízkych lavičkách – rovnováhach, vyliezaním po nízkych rebríkoch alebo jazdou na trojkolke.

V mladšom školskom veku prestáva byť hra dominujúcou, ako to bolo v predškolskom období, avšak nezaniká úplne, mení sa len z hľadiska formy a obsahu. Život dieťaťa v školskom kolektíve spôsobuje, že kolektívne hry sa stávajú dominantnejšie ako hry individuálne.

Hry detí v mladšom školskom veku sú charakteristické delením detí na „strany“, ktoré proti sebe súťažia, alebo sa navzájom podporujú. Hra mení aj svoj ráz a charakter. Kým predškolské deti zaujíma najmä samotný proces hry, školské deti čoraz viac začína zaujímať jej výsledok.

Veľký význam medzi deťmi školského veku začínajú nadobúdať izbové hry každého druhu, ktoré majú ráz intelektuálneho súťaženia. Takýmito hrami sú napr.: domino, kocky alebo šachová hra.

Je nutné podotknúť, že jednotlivé hry sa veľmi často navzájom spájajú, hoci ich rozlišujeme a charakterizujeme osobitne. Tematické hry sa často spájajú s konštrukčnými alebo pohybovými hrami a pohybové najmä s didaktickými. Vzhľadom na to, že malé dieťa sa veľmi rýchlo unaví a o hru stráca záujem, je prechod od jednej hry k druhej a spájanie rôznych prvkov v tej istej hre vo výchove veľmi žiadúci.2. Slobodná hra

Základnou podmienkou slobodnej hry je slobodný výber. Dieťa si hru samo vyberie, zvolí si jej spôsob i obsah, vyberie si samo hrového partnera, miesto na hranie, stanoví si pravidlá, alebo si ich upraví, pokiaľ to hra povoľuje. Dieťa sa tiež samo rozhoduje kedy a ako hru ukončí.

V hre robí to, čo práve potrebuje robiť, učí sa to, čo potrebuje vedieť a rozvíja sa v tých oblastiach, ktoré v danom čase rozvinúť potrebuje.

Sloboda hry je vyjadrená aj tým, do akej miery môže do hry dieťaťa zasahovať niekto iný. Ak chce do hry pristúpiť spoluhráč, musí si vypýtať povolenie od dieťaťa, ktoré si hru rozohralo. Toto pravidlo platí ako pre deti, tak aj pre dospelých. Každý prichádzajúci spoluhráč musí mať povolenie. Ak je hra už od jej začiatku rozohraná s hrovým partnerom, musí prísť ku vzájomnej dohode týkajúcej sa pravidiel. toto je potrebné dodržať pre úspešný priebeh danej hry.

Vhodným príkladom na slobodnú hru je napr. hra „Človeče, nehnevaj sa“ alebo pexeso. Dieťa si samo zvolí, či sa bude hrať podľa tradičných pravidiel hry alebo si pravidlá dohodne so spoluhráčom. Ak sa pri pexese dieťa rozhodne rozkladať obrázky vedľa seba a nie podľa daných pravidiel pod seba, slobodne so zvolilo spôsob hry. Je preto veľmi nevhodné hodnotiť tento čin dieťaťa ako nedodržanie alebo nerešpektovanie stanovených pravidiel.

Ak sa dieťa chce hrať s inými deťmi, rešpektuje pravidlá dohodnuté v skupine. Slobodne sa tiež rozhoduje, či sa bude s ostatnými hrať podľa stanovených pravidiel, hru opustí skôr, alebo sa jej nezúčastní vôbec.

Dieťa v hre nasleduje vlastné vnútorné impulzy a podľa toho si upravuje obsah a spôsob hry. Jeho konanie v hre presne kopíruje vývinovú úroveň, na ktorej sa práve nachádza a aktuálne potreby, ktoré potrebuje naplniť alebo doplniť.

„Slobodná hra je výsledkom slobodného výberu, interakčnej komunikácie, tvorivého procesu, aktivitnej zaangažovanosti, zábavy, radosti a uvoľnenia.“ (Mitašíková, 2004)