Ako som spomínala vyššie, ľudská dôstojnosť úzko súvisí s osobnou slobodou a tiež zodpovednosťou. Každý človek sa musí mať možnosť slobodne rozhodnúť na základe vnútorných pohnútok a nie podľa svojich vášní, ale ani z donútenia. Každý človek nesie svoju zodpovednosť, a túto nemožno preniesť na iného človeka. Preto považujem za dôležitú misijnú prácu medzi Rómami, aby sa naučili voliť dobro zo svojho vnútorného presvedčenia, a nie len z donútenia. Keďže ich mentalita je hodne postavená na citovosti a impulzívnosti[11], je nutné pri práci s nimi používať rôzne motivačné prostriedky, ktoré im pomôžu vidieť okamžitý efekt po vynaloženej námahe. Len takto je možné im pomôcť prekonať veľmi silnú vrodenú impulzívnosť.


Princíp spoločného dobra

Medzi princípy, ktoré usmerňujú a podmieňujú život spoločenstiev a celej spoločností, patrí na prvom mieste princíp spoločného dobra. Princíp spoločného dobra hovorí, že toto spoločné dobro je najvyšším zákonom spoločnosti a určuje zásadu prednosti dobra (blaha) spoločnosti pred dobrom jednotlivcov.[12]  "Verejné blaho spočíva v súhre spoločenských podmienok, v ktorých by mohli jednotlivci, rodiny a organizácie plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť." (Gaudium et spes, č. 74)

Pôvodne rodový spôsob života Rómov podporuje ich zmysel pre spoločné dobro, avšak ich chápanie spoločnosti zväčša končí hranicami osady (rodu). "Z histórie poznáme, že predkovia našich Rómov žili dlhé roky koristníckym spôsobom života v rodových spoločenstvách."[13] Bolo teda pre nich podstatné nájsť dostatok obživy pre celý kmeň a prežitie kmeňa ako aj jednotlivcov záviselo od vkladu každého. Na druhej strane, "ak sa niekto priveľmi vyšvihne nad ostatných a svojou šikovnosťou prospieva viac sebe ako ostatnej komunite, býva obyčajne ostatnými členmi komunity vytlačený na okraj, prípadne začne byť obviňovaný, že sa robí pánom, že sa hrá na "gadža"."[14] Tento postoj môže byť častou brzdou integrácie Rómov v spoločnosti a ich snahy dostať sa z biedy.


Princíp solidarity

Heslom pontifikátu pápeža Pia XII. bolo Opus iustitiae pax - Mier je ovocím spravodlivosti. Dnes by sme mohli povedať takisto presne a s tou istou silou biblickej inšpirácie (porov. Iz 32,17; Jak 3,18): Opus hominum coniunctions pax - Pokoj je ovocím solidarity.[15]

Každému človeku musí záležať na dobre iných ľudí. Malo by byť samozrejmosťou deliť sa o hmotné no i duchovné dobrá s núdznymi. A to nie len na úrovni jednotlivcov, ale je nutné prejavovať solidaritu jedného spoločenstva voči druhému (či už na úrovni rodín, menších spoločností napr. obcí, alebo celých národov, či svetadielov).

Ako sme spomínali vyššie, u Rómov je historicky zakorenený rodový spôsob života. "Pri rodovom spôsobe života je pomerne široké chápanie solidarity. Je úplne bežné, že o základné potreby rodiny, ktorú postretla tragédia, alebo ktorá sa ocitla v nejakej núdzi, sa postarajú všetci členovia komunity." "Nikto z nich sa neusiluje mať oveľa viac ako majú ostatní, pretože vo všeobecnosti sa rozdeľuje podľa potrieb."[16]

Takisto Rómovia očakávajú, že štát (alebo "bohatí gadžovia") by mal poskytnúť prostriedky im, ako nemajetným. Túto predstavu si upevnili počas rokov socialistického Československa, keď boli zvyknutí len prijímať sociálne dávky a z masmédií počúvali o nespravodlivej triednej kapitalistickej spoločnosti a o predstave "ideálnej spoločnosti", kde sa budú rozdeľovať prostriedky "každému podľa jeho potrieb".

No pozrime sa na princíp solidarity z druhej strany.  Každá spoločnosť je povinná pomáhať núdznym. Ak medzi nami žijú spoluobčania v nedôstojných podmienkach, je našou povinnosťou pokúsiť sa im pomôcť. No pomoc, ak má byť naozaj pomocou, musí byť adresná. To znamená, že snaha štátu o zabezpečenie sociálne slabých rodín je dobrá, no nestačí len rozdávať sociálne dávky. Takýto prístup vedie k závislosti, a namiesto zlepšenia, de facto k zhoršeniu podmienok tých, ktorým takto "pomáhame". Lepšie sú projekty, ktoré napomáhajú Rómom začleniť sa do spoločnosti a vymaniť sa zo svojich ťažkých podmienok. 


Princíp subsidiarity

"Keďže solidarita sa uskutočňuje nielen medzi členmi spoločenstva, ale aj zo strany spoločenstva ako takého voči jednotlivým členom, je potrebné, aby tu fungovali určité pravidlá, ktoré vymedzujú kompetencie, aby sa na jednej strane pod rúškom preukazovania solidarity nesiahalo na slobodu človeka, a na druhej strane nezneužíval akýsi „nárok" na prejavy solidarity. Tieto kompetenčné vzťahy usmerňuje tzv. princíp subsidiarity ... Tento princíp hovorí o tom, že napr. štát nemá zasahovať do kompetencií organizačne nižším spoločenstvám, napr. jednotlivcom alebo rodinám (teda odoberať im ich a privlastňovať si), ale má im umožniť, aby tie kompetencie mohli vykonávať."[17]