Situácia Rómov na Slovensku

Situácia Rómov

Je všeobecne známe, že mnohí naši spoluobyvatelia rómskej národnosti žijú v podmienkach, ktoré je len ťažko nazvať ľudskými. Trápi ich chudoba, často hlad, ale aj ich sociálne návyky, ktoré im de facto znemožňujú sa z týchto nedôstojných podmienok vymaniť. Títo ľudia žijú často v provizórnych obydliach, ktoré azda ani nemožno nazvať domom, v nevyhovujúcich hygienických podmienkach, ich deti sú často hladné a o pravidelnom štúdiu, či aspoň chodení do školy nemôže byť ani reči. Takisto dospelí v prevažnej väčšine ostávajú nezamestnaní a teda rodina zostáva dlhodobo bez potrebných prostriedkov na uspokojenie čo i len základných potrieb. 

Snaha spoločnosti riešiť túto situáciu

Odkedy naša spoločnosť prebrala zodpovednosť nad situáciou svojich občanov, snaží sa riešiť aj ťažkú situáciu Rómov. V rokoch socializmu sa obmedzovala na plošné riešenia. Patria sem tzv. sociálne dávky, to znamená že každá rodina dostala paušálne určitú sumu, podľa počtu detí, ktoré mali byť z týchto peňazí zaopatrené. Rodiny bez dôstojného bývania boli presťahované do bytoviek v nádeji, že medzi nerómskymi spoluobčanmi sa "adaptujú" a získajú chýbajúce sociálne návyky. V socialistickej spoločnosti bolo deklarované "právo na prácu", a zároveň povinnosť chodiť do zamestnania. V praxi to znamenalo, že každý občan (vrátane asociálnych) dostal pracovné miesto, no nebolo tej sily, ktorá by ho donútila naozaj pracovať. Zároveň boli zavedené určité reštriktívne opatrenia: Napríklad, keď dieťa nechodilo pravidelne do školy, alebo bolo zistené iným spôsobom, že oň nie je postarané, dieťa bolo rodičom odobraté a presunuté do detského domova, kde zodpovednosť za jeho výchovu preberal štát.

V dnešných časoch je vidno snahu o adresnejší prístup. Hľadajú sa spôsoby, ako pomôcť sociálne odkázaným rodinám a zároveň podporovať záujem ľudí o prácu. Pracovné miesto nie je samozrejmosťou, ale každý oň musí bojovať na trhu práce, podpora v nezamestnanosti sa  vypláca podľa kritérií, ktoré majú spoločne s praxou tzv. aktivačných prác napomôcť snahe nájsť a udržať si zamestnanie, zavádzajú sa tzv. motivačné štipendiá, ktoré majú povzbudiť deti a ich rodičov k usilovnejšiemu štúdiu. "Pre žiakov zo sociálne slabého prostredia existujú motivačné sociálne štipendiá, ktoré odmeňujú tých, ktorí sa aj napriek svojmu prostrediu vyšvihli nad ostatných."[1]


Snahy spoločnosti riešiť rómsku otázku ostávajú viac menej bez úspechu

Napriek všetkým snahám však stále existuje v našej spoločnosti množstvo rómskych osád, kde aj dnes žijú viacerí naši spoluobčania v katastrofálnych podmienkach bez vízie na zmenu. Prečo?

Za jednu z najzávažnejších príčin považujem fakt, že spoločnosť, akokoľvek účinné prostriedky by hľadala, nedokáže plniť funkcie, ktoré môže plniť menší subjekt, bližší k adresátovi. Všetky kroky, ktoré urobí spoločnosť (aj ak by sa úprimne snažila o funkčný systém, a ak by tým, ktorí určujú formu pomoci, naozaj úprimne záležalo na tom, aby skutočne pomohli tým, ktorí to potrebujú) budú vždy závislé od "objektívnych" kritérií. To znamená kritérií, ktoré sa budú dať obísť, fingovať, kritérií, vďaka ktorým síce azda bude možné podať určité prostriedky tým, ktorí ich nemajú, ale z dlhodobého hľadiska spoločnosť vo svojej všeobecnosti nedokáže pomôcť týmto ľudom, aby sa zo svojej zlej situácie dostali a dokázali sa postaviť na vlastné nohy. "Denne vídavam to, že paternalistický spôsob vedie ľudí, ktorí sú závislí na sociálnej pomoci, do ešte väčšej závislosti. Denne vidím zneužívanie sociálnych dávok, denne vidím zneužívanie inštitútu aktivačných prác, a denne vidím aj slabý motivačný systém na zníženie záškoláctva."[2] "Niektoré prípady vyplácania sú až komické. Napríklad žiak, ktorý má priemer známok 3,1 už nedostane ani korunu, ale ten, čo si znížil priemer zo 4,5 na 3,9 má nárok na 200 Sk mesačne"[3]


Práca cirkvi na tomto poli

Je samozrejmosťou, že cirkev sa stará o svojich veriacich a o ich duchovné i hmotné dobro. Práca s Rómami žijúcimi v neprimeraných podmienkach rómskych osád je takpovediac misijnou úlohou cirkvi. Je preto pochopiteľné, že každý kňaz sa vo svojej farnosti zaujíma aj o tieto svoje "ovečky".