Nedemokratické metódy použitia násilia môžu byť využívané z mnohých príčin, k mnohým účelom - napr. presadenie požiadaviek určitého etnika, ktoré sú charakterizované kultúrnou a politickou zvláštnosťou často spojovanou so separatistickými nárokmi. Môže sa zdať, že v Európe intenzita separatistických útokov v poslednom desaťročí poľavuje, ale jedná sa o aktuálny problém.

Podstatou je boj určitých národov za "právo na sebaurčenie", formácie s podobnými požadavkami je možné nájsť aj na Korzike.
„Korzika je istotne najkrajší ostrov na svete, ale Korzičania nám pomaly lezú na nervy a okrem toho nás stoja peniaze“, hovorí mladá študentka z univerzity v Grenobli. Tento názor zdieľa aj mnoho Francúzov.

51% bolo v roku 1996 za referendum o nezávislosti Korziky a 42% sa dokonca vyslovilo za odtrhnutie od Francúzska. Tieto nálady sa neukazujú iba tak. Už roky predhadzujú francúzske média obyvateľom pevniny koľko ich stoja subvencie ostrovu. A to sa pritom nezameriavajú na škody, ktoré vznikú pri zhruba 600 útokoch ročne. Takmer každodenne sú Francúzi pomocou malých titulkov v novinách oboznamovaní s tým, že opäť boli pomaľované policajné stanice alebo že v zime vybuchol prázdny hotel. Pokiaľ pri týchto aktivitách korzických nacionalistov nepríde nikto o život a akcie sa ohraničujú iba na Korziku, berú tieto činy Francúzi skoro ako prejav národného folklóru. Ale napr. silná autobomba v Bastii alebo útoky na radnicu v Bordeaux a poštu v Aix ukazujú na to, že riešenie korzického problému je stále nutnejšie. Problém, s ktorým si Francúzsko už asi 200 rokov nevie rady.

Korzika reprezentuje príklad výlučného periférneho spoločenstva: od národného centralizovaného unitárneho štátu sa vyznačuje historickými, geografickými aj kulturnymi odlišnosťami. Na ostrove je zakorenená tradícia násilia ako napr. vendetta, ktorá tvorí identitu etnicko-regionálnej formácie, bez ktorej by jej mobilizácia nebola možná. Otázkou korzického radikalizmu je hlavne obrana územia a ekonomické otázky, ku ktorým sa postupne pridávajú otázky lingvistické a ekologické.

1) Sascha Burkhardt, Korsika: Land der Attentate? http://members.aol.com/saschabur/korspoli.html, cit. 26.2.2007
"V celom priebehu dejín bola Korzika stále obsadzovaná inými národmi. V roku 1800pnl. Začali Toreani a pokračovali Gréci, Rimania, Genuisovia a Francúzi. Títo útočníci ostrov vždy vyrabovali a sledovali oba svoje záujmy. Dá sa to sledovať aj na kreslenom komixe „Asterix na Korzike“. Niekoľko storočí patrila Korzika do združenia talianskych mestských štátov až bola 1768 zmluvou z Versailles predaná Francúzsku zadĺženou republikou Janov. Korzičania boli utláčaní a využívaní, vďaka čomu silneli hlasy povstania.

Boj o nezávislosť nabral na sile medzi rokmi 1729 až 1769. Aj napriek statočnosti Korzičanov pod vedením Pasquala Paoliho podľahli 8.5.1769 Korzičania prevahe Francúzov. Korzika sa stala francúzskym departmentom. Definitívne si Korziku pripútal Napoleon, ktorý sa tu narodil, ale pri obsadzovaní Korziky masakroval celé dediny. Ale aj tak ho Korzičania milujú. Je jedinou veľkou figúrou ostrova a mnoho nacionalistov sa odvoláva práve na neho.

Ale pretože je Francúzsko centralistický štát, prijímali sa všetky rozhodnutia ohľadom ostrova vo vzdialenom Paríži. Korzika sa cítila takouto vládou nepochopená. Jej problémy boli ignorované aj preto, že bola najchudobnejším departmentom. Korzický boj proti centru sa vyznačuje nekonvečnými formami, používa násilie ako politickú metódu posolstva. Aktivity na Korzike sa dajú opísať ako systematická ozbrojená propaganda. Násilie má za cieľ pritiahnuť pozornosť a nie terorizovať obyvateľstvo. Je politicky motivované a jeho aktéri agrumentujú nedostatkom priestoru pre vlastné záujmy na politickej scéne.

Čo sa týka efektu, ide tu o záujem komunikovať s čo najširším publikom. Špecifickosť korzického etnika, ktoré predstavuje konfliktnú liniu a stála prítomnosť tradičného násilia na ostrove naviac jednoznačne napomáha k označeniu ozbrojeného násilia na ostrove za etnicko-politický terorizmus. Korzika je región zo silnou teritoriálnou identitou. Väčšina Korzičanov sa neprofiluje na pravo-ľavej škále politického spektra. Ostrovania sa samy považujú za spojených s etnicko-regionálnymi formáciamia. Asi ¼ z nich podporuje etnicko-regionalistické hnutia a 55% Korzičanov je "veľmi hrdých" k prináležitosti ku Korzike.

2) Dana Prudíková: Etnicko-politický terorismus na Korsice: Fronta národního osvobození Korsiky a její následovníci, http://www.strat.cz/rexter/page_print.php?id=21.
Násilie vykonávané etnicko-regionálnymi formáciami nepoľavuje, kvôli mnohým štiepeniam sa stáva horšie kontrolovatelné. Má naplňovať 3 funkcie: boj proti kolonializmu, vôľa po nezávislosti, vôľa po poprenie monopolnej role klanov vo vzťahu so štátom. Každá vlna násilia získala politickú odpoveď vo forme inštitucionálnych ústupkov. Tieto ale nikdy neboli dostatočné nato, aby Korzičania ukončili násilný boj. Násilie, ktoré motivuje FLNC je zamerané predovšetkým na konkretizáciu roztržiek, nesúhlas a rozdielnosť cieľov ostrova s centrálnym štátom. K hlavným myšlienkam FLNC patrí presvedčenie, že násilie dovolilo uchovať tradičné panenské prostredie ostrova. Lídri etnicko-politických formácií využívajú interpersonálne väzby rovnako ako tradiční klany.
Na lokálnej úrovni, vo sfére ich vplyvu vykonávajú skutočný klientelizmus. O tom svedčí i pomoc od miestnych spolkov a klubov, s nimi sú väčšinou predstavitelia etnicko-regionálnych formácií sprevádzaní. Etnicko-regionálne formácie sa na existenciu korzickej otázky snažili upozorniť aj tým, že v priebehu futbalového finále v roku 2002, ktorého sa zúčastnil korzický tým z Bastie, vypískali francúzsku hymnu. Prvýkrát preto prezident Chirav odmietol zostúpiť na trávnik a pozdraviť sa z hráčmi.

Autonomistické a separatistické snahy, ktoré tu boli už v prvej tretine 20 stor. sa na dlho zdiskreditovali, pretože predstavitelia boli ochotní prijať pomoc od Benita Mussoliniho. Mussolini vyhlasoval o Korzike, že patrí „naspäť domov“. Toto ale väčšina obyvateľov ostrova odmietla. Pred fašistickým centralizmom Ríma dali prednosť Republike v Paríži. Na začiatku novodobého boja za sebaurčenie v 60-tych rokoch bol tento boj prezentovaný ako odpor proti koloniálnej veľmoci s mierne romantizujúcim podtónom. Postupne sa radikalizoval a zmenil z boja na sebaurčenie na boj za nezávislosť. V tejto dobe ale už nie je možné bližšie špecifikovať, začo sa vlastene na Korzike bojuje.

Počiatky korzického násilného boja za sebaurčenie

V roku 1962 sa na Korzike usadilo okolo 16'000 Pieds Noirs – alžírskych Francúzov. Obdržali peniaze a pôdu z fondu SOMIVAC (Spoločnosť pre poľnohospodársky rozvoj Korziky). Sami Korzičania takúto pomoc nikdy nedostali. To viedlo k tomu, že Pieds Noirs boli prijatí veľmi chladne. Títo boli so svojím poľnohospodárstvom veľmi úspešní. V protiklade ku Korzičanom, ktorí hospodária sami pre seba na malých plochách sa títo združovali a kupovali moderné stroje, ktoré financovali pomocou SOMIWACU. Korzičania sa cítili Parížom oklamaní.

1967 založil Edmond Simeoni spolu s bratom Maxom ARC (Action pour la Renaissance de la Corse = Hnutie za znovuobrodenie Korziky). O rok neskôr vzniklo aj FRC (Front Régionaliste Corse). Obe hnutia chceli rozhodovať o svojich otázkach samostatne. Pokiaľ ale jednali nenásilne, boli ignorované. 21.8. 1975 sa stal „prípad Depeille“ alebo aj „Dráma v Alérii“. Edmond Simeoni a niekoľko ďalších osôb obsadilo pozemok Henriho Depeilleho, ktorý bol zapletený do mnohých finančných a vínnych škandálov. Pri prestrelke zahynuli 2 policajti a 2 členovia ARC boli zranení. Edmond Simeoni bol odsúdený na 5 rokov väzenia a ARC bola zakázaná. Z nej vznikla UPC (Unione di u Populu Corsu), legálna strana, ktorá dnes existuje v miernejšej forme. Uveznenie Edmonda Simeoniho vyvolalo napätie v radách korzického nacionalizmu a to využili najextrémnejšie frakcie. Priaznivci vzišlí hlavne z bývalej ARC apelovali na priblíženie sa ilegálnych skupín a vytvorenie bojovej platformy. Od tej doby nie je možné nacionalizmus na Korzike ignorovať. Dnes už ani Korzičania nemajú prehľad o veľkosti, počte, menách a cieľoch jednotlivých organizácií. Počiatkom roku 1975 rozoslala ARC svojím stúpencom dotazník obsahujúci otázku použitia politického násilia. Ukázalo sa, že stúpenci sú naklonení násilným symbolickým akciám, ktoré by im pomohli presadzovať vytýčené ciele.

Autonomisti sledovali rôzne ciele:

1)Zasadzujú sa o ochranu svojej vlasti a chcú zabrániť „balearizovaniu“ ostrova
2)Žiadajú od Paríža viac autonómie a chcú riešiť problémy, ktoré sa dotýkajú len Korziky samostatne
3)Chcú si zachovať vlastnú kultúru a preniesť ju aj do vzdelávacieho systému.

Mobilizačným potenciálom bola zvyšujúca sa frustrácia určitých sektorov korzickej spoločnosti, ktorá sa ukázala v podobe založenia Fronty národného oslobodenia Korziky (FNLC) v roku 1976. Jej história je sledom atentátov ktorých má viac ako 8000, vyhlásených prímerí, štiepení a bojov medzi vlastnými vetvami.

Ojedinelé násilné akcie etnicko-regionálnych formácií boli na Korzike zaznamenané už v roku 1973 a 1974, kedy Fronta korzických poľnohospodárov za oslobodenie (FPCL) zorganizovala prvú sériu atentátov. V októbri 1973 smerovali k poškodeniu leteckej agentúry v Bastii, Štátnej pokladni v Ajácciu a pobočke vojenského rádia v Solenzaru. FPCL následne publikovala text Ultimátum korzického národa Francúzskej republike. FPCL vykonala v januári 1974 deveť atentátov po celom území Korziky. Aj keď Rada ministrov 30. januára 1974 rozpustila FPCL, demonštrácie jej sily neustali. Hnutia mali veľkú podporu obyvateľstva. Síce vyhadzovali do vzduchu hotely tesne pred kolaudáciou, ale vždy sa postarali o to, aby sa na stavbe nenachádzali žiadny robotníci.
Lokálne médiá boli dlho hluché k separatistickým tézam, ale v priebehu času sa prikolonili na stranu radikálnych etnicko-teritoriálnych hnutí. Potom bolo niekoľkokrát vyčítané FR3-Corse zo strany centrálnej vlády, že propaguje separatistické myšlienky. Tlačovým orgánom ilegálnej skupiny FLNC je Echo, ktorého šéfredaktor, Jean Nicolai, bol podozrievaný z prináležitosti k prvému ilegálnemu hnutiu na ostrove, FPCL. Jeho radikálne úvodníky často zvádzali korzickú mládež k násiliu. Separatisti v roku 1981 predstavili tzv. Bielu knihu v ktorej prezentovali svoje požiadavky. Žiadali najmä:

1.Uznanie korzického ľudu ako jedinej právnej komunity na korzickom území
2.Vôľu potlačiť silu klanov
3.Zastavenie kolonizácie v osídľovaní, s čím sa spájala nutnosť zamestnávať Korzičanov vo verejných funkciách a odchod francúzskych funkcionárov
4.Povinná výuka korzičtiny ako rodného jazyka na univerzite a uprednostnenie korzickej kultúry
5.Odchod represivnych štátnych zložiek
6.Vytvoření regionálneho zhromaždenia voleného vo všeobecných priamych voľbách proporčným systémom a disponujúce širokými legislativnymi kompetenciami

Francúzska vláda nechcela ustúpiť a nasledovali dlhé vlny násilností napr. Blankytná noc v Bastii, kde pri prestrelkách umrel jeden človek, ale nakoniec sa Korzike atentáty vyplatili. V roku 1982 povolil Paríž vznik regionálneho parlamentu v Ajjaciu-prvom vo Francúzsku. Mal právomoci v oblasti poľnohospodárstva, turizmu a zavlažovania. Voči štátutu, podľa ktorého sa malo voliť Regionálne zhromaždenie sa FLNC vyjadrovala skepticky. Kritizovala jednotlivé dispozície plánu a vyhlasovala zosilnenie boja za nezávislosť. Ani veľká amnestia pre všetkých dosiaľ zatknutých separatistov nezmenila jej stanovisko. V noci z 10 na 11. februára 1982, týžden pred schválením Zvláštneho korzického štatútu, FLNC doložila svoj nesúhlas vlnou atentátov, ktoré si vyžiadali jednu obeť. Separatisti obvinili vládu z príliš bojácnej reformy, ktorá neuznává právo Korzičanov na sebeurčenie a vyzvali k neúčasti pri voľbách do regionálneho zhromáždenia.

Rok 1990 bol výnimočne krvavý. Za nejasných okolností boli zabití poľnohospodári náležiaci ku gaullistickej strane RPR Jules Gaffory a Jean-Pierre Maisetti, pravicový starosta dedinky Grossetto-Prugna, Charles-Antoine Grossetti, predseda korzickej agrárnej komory Lucien Tirroloni a socialistický starosta mestečka Soveria, Paul Mariani. Nie je jasné kto zo zbytkov FLNC bol
zodpovedný za sériu vrážd rodilých Korzičanov nepriateľských voči separatismu.

V roku 1990 schválil francúzsky parlament ’Plan Joxe’. 3 zo 4 korzických poslancov hlasovali proti. Jeden sa zdržal. Hovorili, že plán nie je dostatočný. V skutočnosti sa iba obávali o svoje klanové privilégiá. Na Korzike sú ešte aj dnes klanové zväzky tzv. Clanimus silno rozvinuté a bránia hospodárskemu a politickému rozvoju. Úrady ako starosta sú predávané z generácie na generáciu. Niektoré skupiny používajú praktiky, ktoré sa nelíšia od praktík mafie na Sicílii. Patrí sem vydieranie ale aj výpalníctvo – tzv. Revolučná daň, vďaka ktorej sú financované ilegálne organizácie. Nekorzický majitelia domov môžu byť ohrozovaní zničením svojho majetku. Kritickí novinári sú taktiež ohrození. Stíhanie je ťažké, pretože existuje tzv. „právo ticha“ . Tieto praktiky vychádzajú z tradícii drsného lupičstva vo vnútri ostrova. Aféra Schocka, muža, ktorý odmietol zaplatiť revolučnú dań a bol preto následne zlikvidovaný, ilustruje individuálnu vôľu niektorých sektorov hnutia o autonómiu a získavanie vlastných zdrojov, ktoré nespadajú pod centrálne vedenie.

Domáci hovoria, že juh Korziky patril Jean-Paul de Rocca-Serra (Gaullista a prezident regionálneho parlamentu) a sever patril François Giaccobinovi (ľavicový liberál). Po smrti oboch (Giaccobi 1997; Rocca-Serra 1998) sa veľa nezmenilo. Zmenili sa iba krstné mená. Boj proti systému klanov taktiež patrí do programu FLNC, pretože chovanie radikálov čiastočne modifikuje aj existencia tradičných ostrovných klanov. Hlavné mesto Korziky je Ajaccio (Corsican: Aiacciu). Územie je rozdelené na dva départements: Corse-du-Sud a Haute-Corse. Tieto dva départements boli vytvorené 15.septembra 1975 tím, že bol rozdelený zjednotený département Corse. Nedávne pokusy k získaniu väčšej autonómie pre územnú celistvosť Korziky prepadly. Referendum z roku 2003 bolo odmietnuté tesnou väčšinou.

V roku 2000, ministerský predseda Lionel Jospin súhlasil, že Korzike udelí zvýšenú autonómiu výmenou za zastavenie násilia. Navrhovaná samospráva pre Korziku mala zahrňovať väčšiu ochranu pre korsický jazyk (Corsu), tradičný jazyk ostrova (ktorý je tiež považovaný za dialekt Itala). Podľa klasifikácie UNESCO je korzický jazyk v ohrození zániku. Vytvorenie jednej samosprávnej jednotky na ostrove by pravdepodobne pomohlo znížiť vplyv jednotlivých klanov v menších teritoriálnych oblastiach. Odmietnutie decentralizačného referenda, ktoré sa konalo v júli 2003 naopak vytrvalosť klanismu posilnilo. Francúzska vláda je odmietavá k plnej nezávislosti, pretože by to ohrozilo francúzsku jednotu, ale má občas pochopenie pre určitú úroveň samosprávy. Hlasovania ukazujú, že i väčšina Korzičanov je proti plnej nezávislosti. Ostrov zostáva rovnako ako aj v minulosti v ekonomickej závoslosti od kontinentu. Oficiálne chcú bojovníci uznanie zvláštneho korzického národa a získanie statusu zámorského teritória s vlastným parlamentom a vládou ale aj špeciálny fiškálny status, ktorý je rezervovaný zatiaľ práve iba pre teritóriá.
Radikalizácia sa ale stala konkurentom ostatných symbolov súnaležitosti ku Korzike. Ostrovná mládež vyrastá v priestore všadeprítomného násilia a členov ilegálnej organizácie FLNC vidí ako hrdinov, ktorí napravujú nespravodlivosť. Vysoká nezamestnanosť a chudoba násilnícke praktiky iba podporujú. Korzičania teda niesú tými, ktorí hovoria špeciálnym jazykom, ale tými, ktorí používajú násilie k účelom identifikácie. Bohužiaľ sa na ostrove okrem politických skupín objavujú aj degenerované skupiny kriminálne. Štátni predstavitelia s vlastencami vyjednávali, tí sa ale vždy rozhodli použiť ďalšie násilie a plány odsúdili k zániku, aj keď vybojovali čiastočné ústupky.

Návrat k násiliu odsúva nacionalistov na pozíciu večnej minority, súčasne dáva dôvod k cyklickému oživovaniu násilia. Nie je ale úplne jasné, nakoľko sa bude stále jednať o etnicko- politický terorizmus alebo skĺzne na čisto kriminálnu rovinu. Rekrutovanie mladých, nepríliš politizovaných stúpencov nadšených zo súnaležitosti k tajnej organizácii, viedlo k formovaniu malých aktivnych skupín extrémne násilných, ktoré odmietali hierarchické vedenie. Podľa policajných záznamov mali tajné organizácie dohromady v roku 1996 viac ako 500 stúpencov. Radikálne skupiny sa medzi sebou čoraz viac štiepia a hádajú. Aby mohli financovať svoje aktivity, výmahajú stále častejšie revolučnu daň násilým alebo sú zaplatené do kriminálnych praktík. Metódy používané hnutím napr. ukradnuté autá, vraždy, atentáty a kriminálne požiare sa stále viac blížia zpôsobom kriminálníkov.

Na začiatku 90-tych rokov prestala byť najznámejšia radikálna skupina FLNC jediným separatistickým hlasom ostrova. Ale jej jedinečnosť jej dopomohla vydobyť si svoje exkluzívne postavenie. Násilné útoky neustávali, ale dokonca sa prejavovali ešte väčšou silou, pretože každá odštiepená frakcia sa snažila dokázať svoju prevahu. Preto sa útoky okrem symbolických akcií obrátili na vybavovanie si osobných účtov a boj za kontrolu materiálnych zdrojov. Atentáty boli teda stále smerované proti verejným budovám, bankám a turistickým strediskám, ale čoraz viac aj proti aktivistom z rivalitných teroristických buniek.
Práve odklon od naozajstných záujmov Korzičanov a podpory väčšej nezávislosti vedie čoraz viac ostrovanov k názoru, že radikálne skupiny by mali zaniknúť a útoky ustať. Alebo by skupiny mali presedlať na iný sposôb boja.

Niektoré skupiny prehlasujú, že podporujú korzickú samostatnosť a uskutočňujú násilné kampane, ktoré obsahujú bombings alebo pokusy o atentáty. Spomínaný útok na vinicu a ohromujúca reakcia štátu na ňu pritiahla sympatie ešte viac na stranu rebelov. Aj udalosti ako vražda prefekta Claude Érignac 6. februára 1998 (za ktorú bol zatknutý Yvan Colonna o 5 rokov neskôr) stále dokázali udržať Korzičanov v sympatiách k radikálom a proti zatknutiu Yvanna Colona sa zdvihla vlna protestov. Tieto udalosti ale dokázali pevninskej verejnosti, že sa nevyplatí dávať nacionalistom viac samosprávy. Práve po atentáte sa vtedajší francúzsky kabinet vyjadril, že nastolenie právneho štátu nie je v tejto dobe na Korzike možné. Podľa slov ministra vnútra Chevènement je potrebné opäť vybudovať všetko, čo patrí k fungovaniu modernému štátu. Štát sa mal zaoberať nielen bojom proti násilným trestným činom, ale aaj rastúcej hospodárskej kriminalite. A musí sa zaoberať aj vývojom inej kriminality.

Všetkých 571 útokov v roku 1995 stálo Francúzsko viac než 600miliónov frankov. V posledných rokoch sa počet útokov znížil na zrhuba 300 ročne, ale alarmujúce je to, že sa drvivá väčšina z nich stala za bieleho dňa. Násilie zasiahlo všetky sektory a z dôvodu rizík a stratovosti sa na ostrove neangažuje žiadna poisťovacia spoločnosť. Jedným z klasických dôvodov nacionalizmu na Korzike je aj pocit výnimočnosti, ktorí majú obyvatelia ostrova. Považujú sa za ostrovanov a zároveň za ľudí z hôr, ktorí odolávajú tažkým prírodným podmienkam a útokom iných národov. Preto prevláda názor, že násilný boj je oprávnení, pretože takýto žvláštny národ si žiada zvláštne prostriedky boja.

Radikálne formácie používajúce násilie sa snažia ospravedlniť boj rôznymi spôsobmi

•mýtickým ospravedlňováním- násilie sa používa ako schéma, daná historiou. FLNC sa snaží naviazať na historickú liniu kontinuity boja započatého prvnými vlastencami vedenými Pasqualem Paolim. Mýtus je založený na myšlienke originálnej demokracie, ktorá na ostrove existovala pred VFBR. Boj proti kulturnej dominancii sa predstavuje ako odpoveď na lingvistické násilie štátu, násilie symbolické, ktoré ničí regionálnu kultúru. Jazyk nemá len komunikativnu dimenziu, rozširuje sa na oblasť potvrdenia spoločnej odlišnosti.
•ospravedlňovanie násilných aktivít, kedy FLNC rozvíja tému ekologického nacionalismu z minulosti. Separatisti pokladajú Korziku za odpadkový koš Francúzska, poukazujú na špekulácie s pozemkami a zlú urbanizačnú politiku. Útoky na turistické zariadenia obviňované z ničenia životního prostredia, sa stávajú častým objektom teroristických cieľov.
•Ospravedlňovanie založené na kolektívnej pamäti zažitých represií, ktoré ospravedlňujú defenzívne násilie. Táto taktika najlepšie fungovala po vražde Guy Orsoniho, kedy FLNC vytvárala kolektívne povedomie represií zo strany štátu.. Orsoni sa stal mučedníkem, symbolom rezistencie a pomohol FLNC zasadiť militantný boj do širšieho historického kontextu. V tomto kontexte FLNC zasadzuje ozbrojený boj ako symbolickú pamiatku za obete represií zo strany štátu.

Často sa taktiež operuje s pojmom „vymiznutie korzického etnika“, ktorý necháva na povrch vyplávať podvedomý strach obyvateľov ostrova zo zničenia ich vlastnej identity.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Nacionalizmus na Korzike