5.4. Pamäťové procesy

Pamäť je možné chápať v užšom slova zmysle ako schopnosť reprodukovať určité obsahy, v širšom slova zmysle ju chápeme ako uchovanie si minulej skúsenosti, ktorá intervenuje v súčasnom, aktuálnom prežívaní a správaní.

Poznatky neurofyziológie a biochémie upozorňujú na fakt, že základom všetkých pamäťových procesov sú špecifické zmeny v nervových bunkách (neurónoch).
V kognitívnej psychológii je pamäť definovaná ako kognitívny proces kódovania, skladovania a vybavovania informácií.

Kódovanie je proces transformácie senzorickej informácie do formy, využiteľnej v pamäťovom systéme.

Skladovanie je proces udržiavania tejto transformovanej informácie v pamäťovom systéme. Pri vybavovaní sa uložená informácia lokalizuje, aktualizuje a konkrétne použije.

Pamäť možno chápať aj ako kognitívny subsystém, vložený medzi vnímanie a myslenie v podobe komplexného skladovacieho procesu s osobitnými spätnoväzebnými spojmi.

Teória pamäti

Pamäť je vo svoje podstate biopsychický proces, spočívajúci v schopnosti nervovej sústavy uchovávať a oživovať „stopy“ minulej skúsenosti.

Zmeny, ktoré boli vyvolané pôsobením podnetov na periférnu časť analyzátorov a potom centrálne spracované sa uchovávajú v štruktúrach neurónových sietí (funkčnom prepojení rôznych častí mozgovej kôry a iných častí nervovej sústavy), vznikajúcich reorganizáciou miliónov mozgových buniek (neurónov).

Podľa biochemických teórií sú nositeľom pamäti nukleové kyseliny. Deoxiribonukleová kyselina (DNK) je nositeľom genetických (dedičných) informácií (pamäti) a ribonukleová (RNK) je základom individuálnej pamäti.

Pamäťové procesy

V tradičnej psychológii sa za pamäť považuje jeden neuropsychický mechanizmus, ktorý sa rozčleňuje na tri fázy:

1. fáza zapamätávania, vštiepovania si do pamäte
2. fáza retencie, podržania v pamäti
3. fáza reprodukcie, aktualizácie, vybavenia si zapamätaného alebo znovupoznanie.

K týmto fázam sa priraďuje proces zabúdania. V súčasnej psychologickej literatúre sú tieto fázy označované ako procesy pamäti.

Zapamätávanie

Základným predpokladom zapamätania je potreba, motív alebo záujem. Tieto „vybudia“ mentálnu aktivitu a tak pripravia „terén“ na uloženie novej skúsenosti, vedomosti či poznatku. Podobne pôsobia pri zapamätávaní aj individuálne postoje k objektu zapamätávania a emocionálne charakteristiky toho, čo si chceme alebo musíme zapamätať.

Zapamätávanie môže byť spontánne, nezámerné alebo úmyselné, zámerné, cieľavedomé.

Neúmyselné zapamätávanie - zapamätanie si udalostí, predmetov, javov z každodenného života bez osobitného zámeru pamätať si. Obsah zapamätaného má náhodný a epizodický charakter, často posilnený prevažujúcim emočným dojmom zo situácie.

Úmyselné zapamätávanie - vyžaduje upriamenie pozornosti na predmet, či obsah toho, čo si chceme vštepiť do pamäte s úmyslom zapamätať si. Ak je takéto zapamätávanie súčasťou špeciálne organizovanej mentálnej aktivity, hovoríme o učení.

Pri učení sa platia tieto zásady:

a. základom trvalého zapamätania je opakovanie - každé učenie si vyžaduje opakovanie, ktorým sa fixuje uložené.
b. aj keď je rozsah pamäti obmedzený, dá sa zlepšiť systematickým cvičením
c. zmysluplný text sa pamätá asi 9x lepšie, ako materiál bez zmyslu
d. v usporiadanom materiáli sa najlepšie zapamätá začiatok a koniec (je to spôsobené vplyvom pozornosti a únavy)
e. pri sústredenom učení sa zapamätávanie podporuje rozčlenenie textu do viacerých logických celkov.

Zapamätanie môže byť logické (ide o pochopenie zmyslu či významu) alebo mechanické (bez analýzy a pochopenia pamäťového materiálu).

Uchovanie informácií v pamäti

V zapamätávaní sa uplatňuje z tzv. transfer - prenos, ktorý spôsobuje, že si lepšie zapamätáme a rýchlejšie sa učíme vtedy, keď sa nové informácie podobajú tým, ktoré už poznáme. Už existujúca pamäťová stopa uľahčuje vštepovanie novej informácie.

Vybavovanie

Je proces, v priebehu ktorého sa aktivujú informácie, uložené v „pamäťovom sklade“. Môže byť zámerné anebo mimovoľné.

V prvom prípade človek aktívne vyvoláva do svojho vedomia skôr zapamätaný pamäťový „materiál“ (učivo, minulé zážitky, motorické úkony a pod.).

V druhom prípade sa aktivizujú predchádzajúce zážitky bez vedomého úsilia, neúmyselne. Neúmyselné vybavovanie má asociačný charakter, čo znamená, že aktuálne prebiehajúca situácia obsahuje také prvky, ktoré spontánne vyvolávajú spomienky na princípe asociačných zákonov (viď kapitolu o predstavivosti).

Vybavovanie predstavuje pamäťový výstup, ktorý môže mať podobu reprodukcie alebo znovupoznania.

Reprodukcia je odpoveďová informácia (hovorená anebo písaná) v takej podobe, v akej bola do pamäte uložená. Napr. presná reprodukcia naučeného textu či definície.

Znovupoznanie predstavuje vybavenie si obsahu udalosti, ktorá bola v minulosti predmetom vnímamia alebo výsledkom procesu myslenia, uvežovania. Je to zážitok, vypovedajúci o identifikovaní niečoho v súčasnosti ako toho, s čím sme už mali skúsenosť v minulosti. Preto v tejto súvislosti môžeme hovoriť o rekognícii, spoznaní niečoho.

Spomínanie je špecifický prejav vybavovania, ktorý bezprostredne súvisí s pamäťovými prestavami.

Sprievodným znakom pamäti je zabúdanie. Zabúdanie nie je spôsobené iba faktorom času, ale vzniká predovšetkým ako dôsledok pôsobenia rôznych činiteľov, súvisiacich s činnosťou mozgu. O zabúdaní hovoríme najmä vtedy, keď vieme, že informáciu máme v pamäti, ale neviem si ju vybaviť, nevieme si na ňu spomenúť. Takúto situáciu nazývame pamäťovou indispozíciou.

Podstatou zabúdania môže byť rozpad starých asociačných štruktúr, pamäťových stôp tzv. engramov alebo je dôsledkom prekrývania starších skúseností novými. Spánok po naučení podporuje zapamätanie a udržanie si naučeného v pamäti, pretože v jeho priebehu sú utlmené podnetové vstupy a do vedomia nevstupujú nové informácie.

K najväčšej strate zapamätaného materiálu dochádza už v prvých hodinách po naučení. Proces zabúdania je spočiatku rýchly, neskôr sa množstvo zapamätaného ustáli na určitej úrovni, ktorá predstavuje asi 20 až 40 % naučeného.

V niektorých situáciách je pamäťový výkon po istom časovom odstupe lepší ako hneď po naučení. Tomuto javu hovoríme reminiscencia, t.j. spontánne vybavenie si už prekrytého obsahu.