referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vratislav
Utorok, 18. júna 2019
Aktivačné činitele osobnosti
Dátum pridania: 06.12.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: AdkaM
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 097
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 9.4
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 15m 40s
Pomalé čítanie: 23m 30s
 

1. Všeobecná charakteristika a vymedzenie pojmu osobnosť

Človek, ktorý sa vďaka práci vydelil zo živočíšneho sveta, rozvíjajúci sa v spoločnosti, vstupujúci prostredníctvom  jazyka do kontaktu s druhými ľuďmi, stal sa osobnosťou – subjektom poznania a aktívneho pretvárania skutočnosti. Takto definuje osobnosť Petrovskij (1970, 87). Ananiev (1969, 277) zas definuje osobnosť „ako spoločenské indivíduum, objekt a subjekt historického procesu“. „Osobnosť ako výsledok spoločensko – historického vývoja, “ uvádza Mjasiščev, „je jedným z objektov reálneho sveta a súčasne je subjektom s vedomým a aktívnym  vzťahom k obklopujúcej skutočnosti. Každý vzťah je výrazom  osobnosti ako celku , a to nie formálneho, ale obsahového; je prejavom celej osobnosti a má svoj predmet, pričom dynamická stránka osobnosti súvisí s jej obsahom.“

Tardy (1964, 14) definuje osobnosť ako „individuálnu jednotu človeka; je to jednota jeho duševných  vlastností a dejov založená na jednote tela a utváraná a prejavujúca sa v jeho spoločenských vzťahoch.

Watson ešte v roku 1924 charakterizuje osobnosť ako „konečný produkt systému našich zvykov“. Neskorší autori, napr. Remplein (1957) vo svojej definícii osobnosti zdôrazňuje jej duchovnú podstatu, Guilford (1959) definuje osobnosť ako „jedinečný vzorec čŕt“, Eysenck definuje osobnosť nominálnym vyratúvaním jej zložiek. Podľa Piérona (1963) to, čo osobnosť podstatne reprezentuje , je integratívna jednota človeka s celým súborom jeho charakteristických diferencií (inteligencia, charakter, temperament, konštitúcia) a vlastnými modalitami správania. Cattel (1965, 27) uvádza, že osobnosť je to, čo determinuje správanie v definovanej situácii a v definovanom naladení, v naladení („mood“) sa premieta konštitúcia a rola (úloha) osobnosti. Mašek (1969, 6) osobnosť chápe „ako integrovaný súbor vlastností biologických, psychických a spoločenských“.

Z psychologického hľadiska je osobnosť súbor duševných vlastností jednotlivca, trvalý celok jeho duševného života. Ak sa o pojme osobnosti hovorí, že vyjadruje celok duševného života človeka, rozumie sa tým povaha jeho štruktúry vôbec. V tomto zmysle potom pojem osobnosť vyjadruje:

a) jednotu všetkých čiastkových  psychických funkcií
b) jednotu duševného diania a činnosti
c) jednotu duševného života a spoločenských podmienok existencie (Nakonečný 1972, 5).

Spoločným menovateľom väčšiny uvádzaných definícií a charakteristík pojmu osobnosti je to, že osobnosť sa chápe ako istá organizácia vnútri každého ľudského jedinca, ktorá je súčasťou determinácie jeho psychických funkcií. 

Pojem osobnosť má v rôznych vedách rôzny význam. V histórii značí tento pojem „silného jedinca“, v psychológii sa ním vyjadruje celok duševného života človeka a jeho súvislosť s telom na jednej a s prostredím na druhej strane. Preto je problematika psychológie osobnosti spojnicou medzi  obecnou a sociálnou psychológiou. Ako sme už spomenuli, osobnosť bola definovaná veľmi nejednotne. V pojme osobnosť sa teda vyjadruje individuálny celok ľudského duševného života, určitým spôsobom organizovaný a štruktúrovaný, ktorý funguje ako jednota všetkých psychických zložiek, v jednote s telom a v jednote s prostredím, v ktorom existuje. Je však nutné rozlíšiť pojmy osobnosť a organizmus:  osobnosť je pojem špecificky ľudský, t.j. osobnosť  je viac ako organizmus, ktorý je rovno nositeľom celistvo fungujúcej psychiky. Taktiež človek prichádza na svet iba ako organizmus, ktorý funguje predovšetkým na základe princípu homeostázy, ale rozvíjaním a diferencovaním sa sociálna skúsenosť a taktiež integrácia jednotlivých vzorcov reagovania, ku ktorým prispieva schopnosť symbolického chápania skutočnosť, sa človek stáva osobnosťou. Osobnosť sa tak javí ako jednotne fungujúci celok, ktorého hodnota je daná integrovanou skúsenosťou. Človek však môže prestať byť osobnosťou, keď sa táto jednota stráca, keď dochádza k dezintegrácii jednotlivých zložiek osobnosti (typicky a výrazne napr. pri schizofrénii). Ďalej je nutné rozlíšiť pojmy osobnosť a osoba. V pojme osobnosť je vyjadrená obecná organizácia a štruktúra duševného života človeka. Osoba je však osobnosť, ako sa javí navonok, je to teda vnútorný výraz osobnosti, ktorá je vnútorne sa uskutočňujúcou stavbou a útvarom ľudskej psychiky. Oba tieto pojmy sa v mentalistickej psychológii už dávno rozlišujú, zhruba práve v tomto uvedenom zmysle. 

1.2 Štruktúra osobnosti

Môžeme spomenúť aj štruktúru osobnosti, kde osobnosť je štruktúrovaný celok duševného života človeka, tzn. že je to celok usporiadaný a fungujúci podľa určitého princípu a že z tohto celku sa dejú vyanalyzovať zložky s rôznymi funkciami, ktoré však uskutočňujú jednotný zmysel. „Štruktúra osobnosti je niečo dispozičné, čo sa podľa situácií rôzne aktualizuje. Je to teda určitý súbor dispozícií, ktoré vo vzťahu k vnútornej podnetnej situácii realizujú určité vlastnosti reagovania. Je tomu podobne ako pri organizme, ktorý je takisto štruktúrou funkčne členeného celku. Osobnosť je štruktúrovaná v horizontálnom i vertikálnom smere, čo znamená, že ide o usporiadanú skladbu súradnicových a vývojovo rôzne vytvorených funkcií.

Horizontálna štruktúra osobnosti je určovaná rôzne. Napr. H. J. Eysenck (1947)  rozoznáva 4 hlavné sektory osobnosti: inteligenciu (poznávacie procesy), charakter (voľné procesy), temperament (emócie) a stavba tela (somatické procesy). H. Remplein (1959) naproti tomu rozoznáva  nasledujúce zložky  horizontálnej štruktúry osobnosti: vitalitu, temperament, charakter a nadanie. V Rempleinovom pojatí, ktoré podáva termíny vyjadrujúce viac vrodený základ (okrem pojmu charakter) sa objavuje nóvum, a to pojem vitality, ktorou autor rozumie  „relatívnu konštantu osobnej životnej sily“. Druhom osobnostných dispozícií, ktorých celok tvorí štruktúru osobnosti, odpovedajú modality psychických procesov, ktoré sa uskutočňujú ako funkcie dispozícií a podnetových situácií. Z tohto hľadiska rozoznáva obecná psychológia tieto prvky štruktúry osobnosti:

1. schopnosti,
2. temperament,
3. motívy.  

Uvedené kategórie reprezentujú súbor psychických vlastností, pretože ako dispozície vytvárajú bázu pre kvalitu psychického reagovania.

Vertikálna štruktúra osobnosti je určovaná  takisto veľmi nejednotne. Niektorí autori vertikálne hľadisko štrukturácie osobnosti odmietajú. Uvažovať o vertikálnom štruktúrovaní osobnosti má však význam z niekoľkých dôvodov, predovšetkým z dôvodu klinického. Z hľadiska vývoja disponuje osobnosť druhovo určenými vrodenými funkciami. V psychike dospelého kultivovaného človeka sa môžu za určitých okolností uplatniť, alebo neuplatniť i preformované vrodené mechanizmy reagovania súvisiace so základnými pudmi. Preformované spôsoby reagovania môžu byť funkčne dominantné a môžu prekrývať i význam naučených vzorcov reagovania. Preto má zmysel rozlišovať 2 funkčné vrstvy: 1. preformované vzorce  reagovania a 2. naučené vzorce reagovania. Iné teórie vrstiev používajúce pojmy: pud, vôľa, rozum alebo „endotymný základ“ a „personálna nadstavba“ (Ph. Lersch 1962), ktorými vyjadrujú rôzne vrstvy osobnosti, sú dosť umelé.

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Zdroje: Nakonečný, Milan: Sociální psychologie, 1. vyd. Nakladateľstvo SVOBODA Praha 1970, K80208 SO, Bláha, Inocenc Arnošt: Sociologie, 1. vyd. Academia Praha 1968, 509-21-875, Prof. Dr. Tomáš Pardel, DrSc.-Doc. Dr. Július Boroš, CSc.: Základy všeobecnej psychológie, 2. vyd. SPN Bratislava1979, 67-234-79
Podobné referáty
Aktivačné činitele osobnosti GYM 2.9992 3098 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.