Úvod

Tvarová psychológia ako samostatná veda vznikla až v Nemecku v 2. polovici 19.storočia. No už v kolíske ľudskej spoločnosti sa začala pripisovať tvarom osobitá úloha a význam (napr. symbol plodnosti – plné ženské krivky). Jednoduché tvary vecí ako symboly tvorili prvé písmo, z ktorého postupným zjednodušovaním vznikli dnešné podoby textov.

Veľký význam prikladali tvarom Atomisti ( hl. predstaviteľ- Demokritos, 460-362 pred n.l.), ktorý ako prvý vyslovili myšlienku, že všetka hmota sa skladá z neviditeľných častíc atómov. Mladé náboženstvá ako je kresťanstvo alebo taoizmus sa označujú svojim tvarom. V stredoveku boli, kvôli takmer 100% negramotnosti, tvary základný označovaním cechov. A dostávame sa až do dnešnej doby kedy používame viacej tvarov a farieb než kedykoľvek predtým. Dopravné značky, strih a farba oblečenia, logotypy firiem atď... V modernom zrýchlenom svete je nevyhnutné vyjadrovať sa jasne, výstižne a efektívne. A práve tu podáva svoju pomocnú ruku tvarová psychológia. Aké sú jej zákony a na akom základe a kým boli vytvorené?

História tvarovej psychológia a jej predtavitelia

Tvarová psychológia vznikla v Nemecku v 2. polovici 19. stor. Zakladatelia Wolfgang Köhler a Kurt Koffka, Max Wertheimer. Spočiatku jednoduchý postreh Maxa Wertheimera, ktorý sledoval pohyb krajiny a elektrických stĺpov počas cesty vlakom, spustil sa celoživotný výskum vyšších duševných procesov.

Max Wertheimer sa síce môže zdať jediným zakladateľom tvarovej psychológie, a však bez pomoci a práce svojich dvoch kolegov by to nedokázal. Táto zvláštna trojica sa stretla na Berlínskej univerzite ( tvoria tzv. Berlínsku školu), kde Wertheimer začal svoje prvé výskumy. A však aj napriek dobrému finančnému zabezpečeniu, ktoré mali mladí výskumníci, stretala sa ich teória s počiatočným neprijatím. V období automobilov, elektrického svetla a filmu : ,, ... s takovýmy objevy lépe souzněla nová psychologie, mentalismus vypadal více než kdy předtím jako metafyzický, nevědecký a přežitý.“
Ale stale viacej psychológov pociťovalo medzeru vo výskume emócií, myslenia a učenia. Ďalšou ,,brzdou” pre ich výskum bola druhá svetová vojna a situácia pred ňou. Wertheimer bol žid, vyrastal v Čechách a kvôli svojmu vyznaniu mal obmedzený pohyb a publikáciu. Pred vypuknutím vojny bol nútený utiecť do U.S.A. Aj napriek všetkým nepriaznivým vplyvom sa im za desať rokov podarilo ,,poraziť ” Wudotovú psychológiu a vyvrátiť jej mylné závery.

Max Wertheimer

Narodil sa v roku 1880 v Prahe v židovskej rodine riaditeľa úspešnej obchodnej školy. Pomerne dobré finančné zabezpečenie mu umožnilo venovať sa štúdiu a výskumu. Študoval v Prahe, Berline, and Würzburgu kde aj získal titul. Dva roky študoval právo a potom začal študovať filozofiu. Po ukončení štúdia skúmal neschopnosť čítania na Viedenskej univerzite. Optický klam pohybujúcej sa krajiny za oknom vlaku ho zaujal natoľko, že prerušil svoje dovtedajšie činnosti a s pomocou profesora Schaumanna na Frankfurtskej univerzite sa začal venovať skúmaniu podobných javov. Tu sa zoznámil s Wolfgangom Köhlerom a Kurtom Kaffkom, ktorý sa stali jeho najbližšími spolupracovníkmi.

Wertheimer ako prvý použil termín Gestalt ( ,,forma” ). Na základe svojich výskumou a výskumou svojich kolegov, zostavil v roku 1923 množstvo základných zákonov gestaltu, ktoré inšpirovali ďalších psychológov a postupne sa doplnili o mnohé ďalšie.
Zaberal sa tiež ,,riešením problémov a usudzovaním“. Veril, že riešenie závažných problémov prináša nový náhľad na vec, čo neskôr potvrdili Köhler experimenty s primátmi, ktorý bol touto myšlienkou nadchnutý. Na túto tému vydal Wertheimer v roku 1945 dielo Produktivní myšlení.

Je potrebné spomenúť, že písanie bolo pre Wertheimera skutočným utrpením. Ďalším negatívnym vplyvom na jeho tvorbu bola rastúca moc antisemitistov. Jeho publikačná činnosť a pohyb sa obmedzili. Aj napriek jeho veľkému prínosu pre psychológiu, dosiahol ( kvôli svojmu židovskému vieroviznaniu) iba postu docenta a neskôr ,,mimoriadneho profesora“ Berlínskej univerzity. Až roku 1929 sa stal riadnym profesorom. Žiaľ už o dva roky bol nútený emigrovať do Spojených štátov Amerických kde aj umrel roku 1943. Už nikdy nezaujímal významné postavenie v obore psychológie.

Wolfgang Köhler

Z trojice vedcov bol ,,najdôkladnejším experimentátorom“, formalista a introvert so skvelým písomným prejavom. Narodil sa roku 1887 nemeckému páru v Estónsku kde aj vyrastal. Keď mal 6 rokov, presťahoval sa s rodičmi späť do Nemecka do mesta Wolfenbüttell. Počas rokov 1905-1907 študoval na univerzite v Tübingene, Bonne a Berline. V Berlíne študoval pod vedením profesora Stumpfa, kde získal roku 1909 titul Ph.D.
Po skončení štúdia začal pôsobiť ako asistent profesora Schumanna, kde sa spoznal so svojím budúcim kolegom Wertheimerom.
Od roku 1913 sa venoval experimentovaniu a pozorovaniu správaniu opíc na Kanárskych ostrovoch, kde došiel aj k mnohým dôležitým objavom. Tieto pokusy naďalej potvrdzovali teóriu tvarovej psychológie. Princíp jeho experimentov bol na riešení jednoduchého problému primátmi ( ,,ako sa dostať k banánom“), pričom mali k dispozícií rôzne nástroje (škatule, palice, rebríky). Zistil, že pokiaľ opice už prišli na riešenie, boli schopné ho zovšeobecniť a použiť opakovane rovnaké riešenie na iné situácie.

Aj napriek jednoduchosti experimentov, závery z týchto štúdií boli závažné. ,,Dokazovali, že riešenie problémov ľudí nie je obmedzené na metódu pokusu a omylu a na podmienený reflex, ale často vyvoláva určitý spôsob myslenia na vyššej úrovni, ktorý produkuje nové náhľady, myšlienky a riešenia“. Navrátil tak do centra pozornosti psychológie opäť myseľ. Svoje skúmania primátov zhrnul do knihy Mentalita opic v roku 1921, ktorá si získala veľký ohlas. V roku 1921 sa stal vedúcim Psychologického ústavu na Berlínskej univerzite. V roku 1935 rezignoval na svoj post, kvôli narastajúcemu vplyvu nacistov, odišiel do Ameriky, kde žil až do svojej smrti a po zbytok života pôsobil na Swarthmorské univerzite. Spomedzi svojich kolegov dosiahol najväčšieho úspechu a uznania na Nemeckej pôde.

Kurt Koffka

Narodil sa roku 1886 v Berlíne ako polovičný žid. Študoval na Berlínskej univerzite a počas rokov 1904-05 aj na univerzite v Edinburghu kde si zdokonali svoju angličtinu. Svoj titul získal na Berlínskej univerzite kde sa zoznámil s Köhlerom.

Od roku 1910 sa spolu s Köhlerom stal asistentom a spolupracovníkom Wertheimera. Od roku 1911 sa začal plne venovať výskumu vnímania priestoru, farby a pohybu. Sám neurobil žiaden prevratný experiment, ale kedže skvele ovládal anglický jazyk, dostal od istého vydavateľa možnosť vydať pojednávanie o tvarovej psychológií. Jeho najväčším prínosom pre gestaltistov teda bolo vytvorenie systmatického pojednania o tvarovej psychológií, ktoré uverejnil roku 1935 vo svojom diele Princípy Gestalt psychológie. Tým sa zaslúžil o predstavenie gestaltizmu v Spojených štátoch Amerických. Čo sa týka jeho kariéry, v Nemcku dosiahol iba postu ,,mimoriadneho profesora”. Taktiež sa z tejto trojice najviac zaujímal o proces učenia. Na túto tému zverejnil dielo Rast mysly v roku 1921. Po sérií prednášok v Amerike roku 1927 sa tu rozhodol zotrvať, získal plnú profesúru na Smithovej univerzite a pôsobil tu až do svojej smrti roku 1941.

Vnímanie

Aby sme pochopili výskumy a závery gestaltistov je potrebné zadefinovať si pojmy ,,vnímanie“ a ako prebieha a súčasnej aj pojem ,,vnem“ a ako ho náš mozog vytvára. Pre našu existenciu je bytostne potrebné správne reagovať na podnety z vonkajšieho sveta ( vyhnúť sa nebezpečenstvu, zaobstarať potravu). K tomu potrebujeme vnímanie.

,, Vnímanie je najbezprostrednejší vzťah k prostrediu“
(D.Krech, R.S.Crutchfield a ďalší,1982)

Vnímanie je zložitý proces ktorý má svoju postupnosť. Informácie nevyhnutné pri vnímaní nám poskytujú senzorické procesy, ktoré pomocou svojich receptorov (oko, ucho, jazyk,..) generujú nervové impulzy, ktoré náš mozog dešifruje, vyhodnocuje a porovnáva.

Vnímanie podmieňuje:
-vrodená vybavenosť organizmu
-individuálny spôsob prežívania
-minulá skúsenosť a doterajšie poznatky

Výsledkom vnímania je vnem.

,,Vjem je psychický jev, který se nám jeví jako obraz objektu existujíciho mimo naši mysl a púsobíciho v dané chvíli na naše zmysly“

Aj napriek tomu, že tvaroví psychológovia robili experimenty aj so zvukom, zameriame sa na náš najdôležitejší receptor – oko.
Oko a zrak

Detailný prierez ľudským okom. Tento zložitý mechanizmus nám umožňuje vnímať okolitý svet a pre väčšinu z nás je najdôležitejším prostriedkom komunikácie medzi vonkajším svetom a našim myslením. Proces videnia funguje následovne:

,, Prednú stenu oka tvorí priehľadná rohovka. Za ňou je predná komora, vyplnená priehľadnou tekutinou. V nej je umiestnená dúhovka , ktorú zvonku vidíme ako farebné medzikružie. Uprostred nej je otvor volaný zrenica, ktorá sa javí ako čierna, pretože ide o otvor do vnútorného oka ...“ ,, ...vnútro oka je vyplnené priehľadnými hmotami, aby svetlo z vonku mohlo plynule prechádzať na sietnicu na ktorej sa vytvára sietnicový obraz. Svetlo dopadajúce na sietnicu vyvoláva chemické procesy, ktorých výsledkom je podráždenie nervových vlákien, ktoré sa spájajú do očného nervu, ktorý vyúsťuje do mozku.“ Stačí jediná chyba a naše vnímanie sveta je navždy narušené alebo chybné.

Vnemy

Oko ako aparát zrakového vnemu by nám sám o sebe bol zbytočný, nebyť nášho mozgu, ktorý tieto informácie vyhodnocuje a na ich základe reaguje. Výborným príkladom tohto faktu sú moderné optické zariadenia. Aj napriek skvelej optike, ktorá v mnohom prevyšuje ľudské oko, nie sú tieto roboty zatiaľ schopné sami vyhodnocovať nazbierané údaje, alebo sa na ich základe pohybovať.

Proces spracovania údajov získaných receptorom môžeme popísať zjednodušene aj takto:
1.príjem informácie, výber, filtrovanie mozgu – hneď sa vylúčia nezaujímavé podnety
2.syntetické štádium (usporadúvanie, tvarovanie, triedenie) – ukladanie informácií, porovnávanie s predošlými skúsenosťami s podobnými údajmi
3.konštruovanie, vysvetľovanie vnemov a reakcia na ne

Na obrazových klamoch vidieť, že ,,mozog vidí lepšie než oko“. Aj napriek tomu, že vidíme ... mozog nám hovorí, že to nie je možné. Dôležitosť mozgu v procese vnímania je dobre viditeľná na nasledovnom príklade:

,, Roku 1970 prebehol experiment, ktorý mal vysvetliť špecializáciu buniek v oku. Mačky boli od narodenia vychovávané buď v tme, alebo so špeciálnymi okuliarmi, ktoré im dovoľovali vidieť iba horizontálne alebo vertikálne línie. Neskôr bolo zistené, že tieto zvieratá si skutočne vyvinuli iba horizontálne alebo vertikálne detektory . Zvieratá sa chovali tak, akoby každú hranu, ktorú sa skrz okuliare nemohli naučiť vnímať, videli zle alebo nevideli vôbec.“
Mačky síce videli aj horizontálne aj vertikálne hrany, ale mozog nevedel ako má na ne reagovať.

Schopnosť rozpoznať realitu a jej pravidlá máme už od útleho detstva. Univerzita v Kanade robila pokus na 6 mesačných deťoch. Popis pokusu6):

1.Pred deti kulisu v tvare dvoch obdĺžnikov.
2.Za obdĺžnikom ľavým, sa skrýva bábka, ktorú dieťaťu na chvíľku ukázali vysunutím
3.Bábku presunuli posunom za druhý obdĺžnik a potom zasa ukázali na druhej strane.
4.Deti sa začali po chvíľke nudiť a nevenovali viac hračke pozornosť.
5.Experimentátor pokus opakoval tento krát však schoval aj za druhý obdĺžnik rovnakú bábku. Spoza prvého obdĺžniku opäť vysunuli bábku a zasunuli.
6.Dieťa očakávalo, že sa bábka objaví v strede medzi kulisami a potom opäť na pravej strane. Miesto toho sa hneď vysunula spoza pravého obdĺžnika.
7.Dieťa v tomto prípade ostalo prekvapené a všetku pozornosť venovalo kulisám. Nechápalo ako sa zrazu objavila bábka za pravým obdĺžnikom.

Prekvapenie dokazuje, že dieťa si nielen uvedomuje existenciu hračky, ale už rozpoznáva fyzikálne zákony, ktoré neumožňujú hračke zhmotniť sa za druhým obdĺžnikom. Procesu vnímania a vyhodnocovaniu vonkajšieho sveta sa teda učíme od najútlejšieho detstva a je nevyhnutný pre našu existenciu pre každodenný život. Nie je ale automatický, vrodený. Pokus opakovali na mladších deťoch, ktoré žiadnu nezrovnalosť alebo zvláštnosť nezbadali. Vnímať svet sa musíme naučiť.
Optický klam nás nepresvedčí o svojej reálnej existencií, vieme že je nereálny. Aj napriek tomu, že silou vôle nedokážeme zastaviť jeho pôsobenie. Tieto optické javy vznikajú a pôsobia na základe pravidiel a princípov, ktoré spísali gestaltisti.

Tvarové zákony

Tvarová (mentálna) psychológia vznikla ako oponent behavioristov a Wudotovej psychológie (elementová).
-Elementová psychológia - hľadá v duševných procesoch jednoduchšie prvky a duševný život vysvetľovala ich skladbou
-Mentálna psychológia - ,,Celok a časti sa síce navzájom podmieňujú ale vždy tak, že celok dominuje nad časťami.“– ukazuje, že časti bicykla nedávajú sami o sebe zmysle)

Tvarová psychológia presadzuje a dokazuje celistvú koncepciu. Samotný názov Gestalt je z nemčiny a znamená tvar, celok.
Cieľom nášho vnímania je určiť
a) čo sú objekty okolo nás
b) kde sa tieto objekty nachádzajú

Aby sme dokázali tieto funkcie plniť, je nevyhnutné:
•rozpoznávať objekty okolo nás
•vedieť ich ohraničiť a udať im rozmer a zároveň ich spájať do skupín
•zabezpečiť aby sme objekty zobrazujúcich sa na sietnici, ktorých tvar a rozmer sa neustále mení, vnímali stále ako konkrétny predmet aj keď naňho pozeráme z iného pohľadu.

Tieto procesy skúma tvarová psychológia, ktorá určila zákony, na základe ktorých sa časti spoja do objektu a objekty spoja do skupín. Príkladom môže byť ľudská reč. Nevnímame jednotlivé hlásky ale súvislé celky slov alebo súvislé vety alebo obsah vety. Máme teda potrebu objekty spájať do zmysluplných a usporiadaných celkov.

Zákony tvarovej psychológie:

1.zákon blízkosti alebo proximity – do skupín spájame objekty, ktoré sú k sebe bližšie
2.zákon podobnosti – v skupine rôznych objektov spájame k sebe objekty, ktoré sú si podobné
3.zákon pokračovania/ smeru – v rôznych obrazoch máme potrebu hľadať pokračujúce čiary alebo čiary v rovnakom smere, umožňuje nám to dobre rozoznávať obrysy predmetov na rôznorodom pozadí
4.zákon pregnantnosti – máme tendenciu vidieť najjednoduchšie tvary
5.zákon dobrého tvaru – pokiaľ vidíme množstvo častí ktoré by spojením vytvorili objekt, nepotrebujeme ich pospájať aby sme objekt identifikovali.
6.zákon skúsenosti – aj zdanlivo nesúvislé časti vieme spojiť so skúsenosti s podobným predmetom
7.zákon uzavretosti – objekt vytvárajú línie, ktoré ho ohraničujú

Vnímanie pozadia a figúry

V tomto prípade je najlepším príkladom obrázok nazvaný Rubinova váza. Aj napriek veľkej snahe len veľmi ťažko zaostríte na vázu. Váš pohľad je neustále upútaný na dve ľudské tváre, ktoré by mali byť iba pozadím.

Kontrast veľkosti

Princípom je, že vzdialenejšie objekty sa na našej sietnici v pomere s tými bezprostredne blízkymi, javia celkom malé. My však vieme že ich skutočná veľkosť je iná. Tvaroví psychológovia sa snažili vyvrátiť zastaralé tvrdenie, že túto veľkosť rozoznávame len na základe skúsenosti získanej počas života. Gestaltisti preto urobili nasledovný pokus:

,, Veľmi mladé kurčatá boli vycvičené, aby vybrali iba veľké zrná z potravy. Keď mali tento zvyk pevne zakorenený, väčšie zrná sa umiestňovali do väčšej vzdialenosti, kde vyzerali menžie než malé zrná ležiace blízko. Kurčatá bežali bez zaváhania po väčšie“

Na to aby sme pochopili že ide o rovnaký objekt ale vzdialený je potrebné aj prostredie okolo neho.

Záver

Tvarová psychológia má v súčasnej dobe veľké pole pôsobnosti. V masmédiách, umení, učení, terapií, architektúre, atď... Jej zakladatelia inšpirovali širokú psychologickú obec a zaslúžili sa o vytvorenie systematickej vedy, prakticky využiteľnej v bežnom živote (čo už samo o sebe je úspech). Experimentálnu psychológiu posunuli na novú úroveň tisíckami experimentov na ľuďoch a zvieratách.

Gestaltizmus má dodnes silné pôsobenie v Spojených štátoch a Nemecku a prívržencov po celom svete. Tvarovú psychológiu nájdete v každej knihe o základoch psychológie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk