Jedným zo základných potrieb dieťaťa pre jeho zdravý duševný vývin je Rodina. Pre mnohých z nás je to úplná samozrejmosť , ale je čoraz viacej takých detí , ktoré vyrastajú bez jedného zo svojich rodičov. Rodina , naozajstná rodina poskytuje dieťaťu citovo stále prostredie , kde dieťa pociťuje istotu lásky a pravého domova. Na prvý pohľad sa to zdá byť celkom samozrejmé a ľahko dosiahnuteľné. Čo vlastne tá rodina je? Psychológovia sa však priamym definíciám vyhýbajú a obmedzujú sa na vyjadrenia neveľmi jednoznačné. Z. Bauman definuje rodinu takto: "Je to skupina osôb spojených zväzkami manželstva, krvi alebo adopcie, ktoré obvykle bývajú spolu a vnútri skupiny postupujú podľa spoločensky určenej a uznanej deľby úloh. Je to spoločensky schválená forma stáleho spolužitia". Kramer vymedzuje rodinu širšie: "Je to skupina ľudí so spoločnou históriou, súčasnou realitou a budúcim očakávaním vzájomne prepojených transakčných vzťahov. Členovia sú často (ale nie nutne) viazaní hereditou , manželskými zväzkami, adopciou alebo spoločným usporiadaním života v určitom úseku ich životnej cesty.

Funkcie Rodiny:

1. Biologicko-reprodukčná funkcia. Spočíva, ako sme už vyššie spomenuli, v zaisťovaní biologického trvania spoločnosti a v odovzdávaní biologických vlastností. A tiež v erotických vzťahov medzi manželmi, čiže v pohlavnej láske, ktorá je silným stabilizujúcim činiteľom manželstva i rodiny. K poruchám tejto funkcie možno zaradiť bezdetnosť, neplánované rodičovstvo, ale aj mnohodetnosť, pri ktorej nie sú rodičia schopní dostatočne sa postarať o zabezpečenie svojich detí. Patria sem aj predčasné tehotenstvá nedospelých matiek a rodičovstvo u sociálne nezrelých alebo psychicky narušených rodičov.

2. Ekonomická funkcia. Predstavuje zabezpečovanie základných životných potrieb rodiny. Poruchy tejto funkcie sa prejavujú v hmotnom nedostatku a neschopnosti rodiny zabezpečiť základné životné potreby jej členov, čo je v súčasnosti dôsledkom nezamestnanosti, zvyšovania životných nákladov a iných negatívnych dôsledkov transformačných procesov.

3. Socializačno-výchovná funkcia. Možno ju označiť za najdôležitejšiu funkciu. Rodičia sú pre deti prvé výchovné vzory, ktoré majú u nich spravidla veľkú autoritu, čo umožňuje efektívnosť rodinnej výchovy. Táto funkcia nie je splnená, keď sa rodičia nemôžu, nechcú či nedokážu náležite postarať o dieťa.

4. Emocionálna funkcia. Kladné citové vzťahy v rodine sú dôležitým predpokladom rozvoja vlastnej emocionality dieťaťa. Rodina zabezpečuje dieťaťu lásku, bezpečnosť, pochopenie a uznanie. Keď tento emocionálny podklad chýba, nastáva citová deprivácia a frustrácia. Nezriedka dochádza k vážnym deformáciám v psychosociálnom vývine človeka.

5. Ochranná funkcia. Spočíva v ochrane zdravia detí, ale aj v ich ochrane pred sociálno-patologickými javmi.

Čo je vlastne ten rozvod? Je to ukončenie alebo potlačenie niektorých funkcií rodiny.

Dieťa, ktoré samo prežije rozvod rodiny, je týmto veľmi poznačené, pretože rozvod to nie je len rozvodové konanie a neprebieha vždy hladko. Pre dieťa, ktoré ešte nerozumie čo sa deje, je to hotové peklo. Navonok možno rodina vyzerá, že sa nič nedeje, ale doma sa mohlo stať všeličo. Môžeme prejsť na príklad:

Väčšinou sa stáva že na vine je muž, ale môže byť aj žena. Ak sa nestará o deti a viditeľne ich zanedbáva. Bohužiaľ stávajú sa aj takéto prípady. Otec je na nočnej, deti sú doma s matkou. Vyzerá, že je všetko v poriadku, pokiaľ sa matka po hodine nezdvihne a neodíde na celú noc preč. Čo takéto dieťa spraví, keď sa zobudí a nikto nie je doma a má ešte ďalších 2 súrodencov? Prepadne ho úzkosť a strach. Čo teraz? Dieťa si nevie dať rady ani so sebou a ani so súrodencami. Z chodby sa ozýva len plač detí. A takto sa to opakuje a keď to otec zistí, tak mamu zbije. Veľa krát sa stane, že toto násilie, ktoré sa v dome deje, nielen dieťa počuje, ale aj vidí. Po týchto útrapách nasleduje ďalšia etapa rozvodu a tou je klamanie detí. Každý s rodičov chce byť pred deťmi ten dobrý, že on za nič nemôže, to ona je taká a každý má svoju verziu toho, čo sa naozaj stalo. Dieťa je dezorientované, už ani nevie, čo je skutočnosť a čo lož a rodičia, tí, čo by ho mali milovať, ho zaťažili ako keby ďalším rozvodom. Potom príde samotný rozvod, kde malé dieťa svedčí proti jednému zo svojich rodičov. Väčšinou však dieťa dostane matka, a preto dieťa uverí jej verzii. Keď vyrastie, znenávidí otca a nebude s nim chceť vôbec byť, bude ho poznať len ako toho, čo rozbil rodinu. Možno sa raz dozvie naozajstnú pravdu, ale potom už bude neskoro.

Dá sa povedať, v akom veku rozvod rodičov deti najmenej poznačí?

Ťažko hovoriť o „ideálnom“ veku. Či sú deti malé alebo veľké, rozvod ich vždy nejako poznačí. Je mylné domnievať sa, že malé deti ničomu nerozumejú. Dokonca aj tí najmenší, ktorí ešte nevedia rozprávať, teda deti do jedného roka, všetko veľmi citlivo vnímajú. Deti majú do okolia nasmerované mimoriadne citlivé senzory, vďaka ktorým dokážu presne odhadnúť atmosféru v rodine už v útlom veku. Rozdiel je v tom, že u menších detí sa psychická nepohoda prejavuje inak ako povedzme u detí v puberte. Malé deti môžu na napätú situáciu v rodine reagovať napríklad tým, že sa začnú znovu pomočovať. Rozdiel je aj v prežívaní u chlapcov a u dievčat. Chlapci si vnútorné napätie ventilujú skôr navonok, môžu sa začať správať agresívne alebo majú tendenciu stať sa negatívnou vodcovskou osobnosťou v skupine rovesníkov. Dievčatá sa väčšmi stiahnu do seba, všetko intenzívne vnútorne prežívajú, čo môže vyústiť až do psychosomatických ťažkostí. Medzi časté somatické symptómy patria napríklad bolesti bruška. Napriek všetkému však tvrdím, že niekedy je rozvod to najlepšie, čo sa deťom môže stať.

Ako dokážete pomôcť deťom v rodine pred rozvodom?

Štatistika rozvodovosti je v súčasnosti na Slovensku dosť hrozivá. Je dôležité nepracovať len s deťmi, ale aj, alebo najmä s dospelými. Totiž od toho, ako sa s rozvodom vyrovnajú dospelí, závisí, ako sa s ním vyrovnajú deti. Stáva sa, že jeden z rodičov sa s rozvodom nedokáže vyrovnať, seba stavia do úlohy dobrého a partnera do úlohy zlého. Na dieťa to môže mať ďalekosiahle dôsledky. Poznačí ho to do takej miery, že sa bude musieť s touto traumou vyrovnávať po celý život. Rovnako môžu rodičia urobiť dieťaťu peklo na zemi aj vtedy, keď sú na seba psychicky naviazaní, vzťah ich celých úplne pohlcuje a nedokážu riešiť nič iné, dokonca ani brať ohľad na potreby dieťaťa. Rozvod je vždy veľký stres pre všetkých zúčastnených. Preto apelujem na rodičov, ktorí sa rozvádzajú – správajte sa rozumne! Snažte sa dohodnúť a nerobte svojim deťom zo života peklo! Neváhajte vyhľadať psychológa. S jeho pomocou situáciu zvládnete lepšie vy aj vaše deti. Prichádzajú ku mne deti, ktoré sa rozhovoria samy – ocko mamu bil, tak sme išli k babke. S takýmito deťmi sa môžem o probléme rozprávať. Potom prichádzajú deti, ktoré sa úplne stiahli do seba. Otvorene s nimi načať tému rozchodu rodičov by znamenalo iba zväčšovať ich bolesť. Napríklad kreslíme, koho má dieťa rado, s kým mu je dobre, kde je mama a kde ocko.

Kto a ako má dieťaťu oznámiť, že sa rodičia rozvádzajú?

Na túto otázku nie je jednoznačná odpoveď. Rodičia musia postupovať citlivo, riadiť sa intuíciou, momentálnym psychickým rozpoložením dieťaťa a situáciou. Ideálna príležitosť je vtedy, ak sa dieťa samo pýta, ak kladie otázky typu – prečo dnes ocko nespí doma? Stretávam sa s postojom rodičov, ktorí tvrdia, nech o rozvode deťom povie ten, kto ho navrhol, veď on je ten zlý. Toto je nebezpečná póza. Opakujem, myslite aj v tejto situácii viac na deti ako na svoje urazené a zranené ego.

Po rozvode deti vo väčšine prípadov vychováva matka. Stáva sa však, že súd zverí deti otcovi. Môže to nejako poznačiť psychiku dieťaťa?

Závisí od otca. Môže sa stať, že matka je napríklad alkoholička a súd ju uzná za natoľko nespoľahlivú, že deti zverí do starostlivosti otca. Ak to otec vezme za správny koniec, ak sa deťom venuje a jeho starostlivosť nespočíva len vo finančných príspevkoch, potom by to nemal byť veľký problém. Horšie je, ak otec zarobí peniaze, no deťom nevenuje svoj čas, energiu, pozornosť ani lásku. Keď dieťa nemá pocit bezpečia a istoty, keď necíti pozornosť a má pocit, že je nedôležité a nemilované, vonkajší svet sa preň stáva „nie bezpečným miestom“. Vtedy nastávajú problémy. Stáva sa, že o deti zverené otcovi sa vlastne v praxi starajú členovia jeho rodiny – matka, sestra či teta. Vďakabohu za tieto ochotné „tety“. Absencia pocitu bezpečia a lásky v detstve robí neskôr človeka vnútorne neistým, napätým, úzkostlivým.