Psychológia chorých a zdravotne oslabených

Psychológia chorých a zdravotne oslabených, reakcie postihnutého a chorého na chorobu a jeho sociálna rola a vplyv choroby na psychiku


Vplyv choroby na psychiku :

Organizmus človeka je biologickým základom, na ktorý tieto etnologické faktory (prírodné a spoločenské javy a procesy) pôsobia. Za určitých podmienok sa môžu stať patogénnymi a u jedinca potom dochádza k zmene niektorých fyziologických funkcií, a tým aj subjektívnych a objektívnych prejavov choroby. Tradičné chápanie choroby ako výhradne geneticky naprogramovaného procesu je už dnes prekonané a choroba je charakterizovaná ako, sociálno-medicínska kategória, vyjadrujúca proces vzájomného vzťahu organizmu a prostredia. Je súčasťou sociálnych procesov, je ich prvkom i produktom a v každom prípade predstavuje v telesnom, duševnom, sociálnom i duchovnom blahu človeka. Choroba sa v živote človeka stáva sociálnou udalosťou. Ovplyvňuje jeho myslenie, správanie, znemožňuje mu vykonávanie niektorých sociálnych úloh, čím ho oberá o spoločenskú prestíž a sociálne roly. Vyvoláva reakcie užšieho i širšieho okolia.


Reakcie chorého na chorobu :

Choroba má svoj odraz v psychike človeka, v jeho prežívaní a správaní. Mení dočasne alebo trvalo spôsob jeho života, jeho psychické reakcie, ovplyvňuje jeho fyzické a sociálne možnosti. Na psychické záťaže (životné situácie kladúce na psychiku jedinca zvýšené požiadavky) reaguje organizmus ako celok vybudovaním psychickej obrany, cieľom ktorej je zachovanie duševnej rovnováhy. Hovorí sa o troch na seba nadväzujúcich fázach tohto procesu:

1. fázu predstavuje mobilizácia psychických síl – v organizme dochádza k nárastu psychického napätia, aktivuje sa psychika, dostavujú sa sprievodné emocionálne prejavy ako sú úzkosť, tréma, bojové vzrušenie a pod.;

2. fázou je riešenie záťažovej situácie – realizuje sa aktivita, ktorá uvoľňuje nahromadené napätie;

3. fáza môže mať dvojaký priebeh :
a) vyriešenie psychickej záťaže – obnovenie vnútornej, fyziologickej homeostázy organizmu i homeostázy vonkajšej (vzťah organizmus- prostredie),
b) zlyhanie – podľahnutie záťažovej situácii s dôsledkami v emocionálnej sfére jedinca. Základom tohto procesu je pozitívna spätná väzba, teda používanie toho variantu, s ktorým bol jedinec v minulosti úspešný. Psychická obrana sa podľa M. Svatošovej (2003) realizuje dvojako:
• aktívnejší typ – reaguje pri záťaži zvýšenou aktivitou, resp. agresivitou,
• pasívnejší typ – snaží sa popierať, rezignuje.
• racionálny prístup k chorobe – vyznačuje sa včasným vyhľadaním lekárskej pomoci, zodpovedným prístupom k liečbe, dodržiavaním lekárskych pokynov, zbytočným nepredlžovaním doby liečby a nezneužívaním výhod vyplývajúcich zo statusu chorého;
• neracionálny prístup k chorobe – môže sa prejavovať v dvoch formách, prvou je popretie choroby a druhou je úzkostná depresívna reakcia. Výber konkrétnej formy je determinovaný nepriamym učením odpozorovaným v sociálnom okolí, rodinnými tradíciami a pod. Jedinec si preferenciu konkrétnej formy plne neuvedomuje. Pri popretí chorý zastiera chorobné príznaky, bagatelizuje závažnosť svojho zdravotného stavu, nedodržiava liečebný režim, navonok prejavuje optimizmus, čím zastiera neistotu a úzkosť. Keď zlyhá táto obrana dostaví sa panika. Úzkostne depresívny jedinec neprimerane zveličuje svoje zdravotné ťažkosti, obraz svojho zdravotného stavu skresľuje nadbytkom irelevantných informácií, dožaduje sa neraz aj invazívnych a bolestivých vyšetrení a konzultácií so špecialistom, spolupráca s takýmto jedincom je pre zdravotnícky personál časovo i psychicky náročná.


Sociálna rola :

Príležitostne sa namiesto pojmu sociálna rola používa pojem sociálny status. Tieto dva pojmy je potrebné rozlišovať. Pojem „ sociálny status“ sa skôr hodí pre označenie miesta v sociálnom rozvrstvení spoločnosti. Nositeľ takejto pozície sa nachádza na nižšom alebo vyššom stupni sociálneho rebríčka. So sociálnym statusom sa spája aj spoločenské ocenenie :sociálna prestíž.

V jednoduchosti je to súhrn práv a povinností, ktoré spoločenská skupina určila jednotlivcovi vzhľadom na jeho pozíciu. Správanie, ktoré skupina od jednotlivca s určitým postavením očakáva, a ktoré si teda jednotlivec s prijatím istej sociálnej pozície musí osvojiť. V priebehu života sa jedinec učí, čo sa od neho v istej role očakáva. Role si často prispôsobuje, ale ich často aj odmieta, mení či pretvára. Každý človek hrá súčasne vždy viac rolí. Musí ich vhodne spájať, čo nie je vždy jednoduché.
Napr. Mišo je synom svojich rodičov, musí sa správať určitým spôsobom, zároveň je 17 – ročným študentom, žiakom svojej triedy. Rodičia predpokladajú, že sa bude nielen učiť, ale aj zachovávať isté školské pravidlá. Spolužiaci očakávajú, že bude kolektívny – pri našepkávaní, v ochote „blicnúť si“ ...