OSOBNOSŤ

Človek prichádza na svet ako biologická bytosť, so základnými atribútmi a predpokladmi na život v spoločnosti. Na ich základe sa v dôsledku vonkajších podmienok začleňuje do spoločenského prostredia, v ktorom plní určitú spoločenskú pozíciu a rolu. Taká je i rola jednotlivca, ktorý sa učí iných jednotlivcov v spoločnosti - rodičov, priateľov a podobne.

Z psychologického hľadiska môžeme osobnosť charakterizovať (KAČÁNI a kol.,1999) ako „súhrn pomerne stálych všeobecných vlastností človeka, ktoré tvoria organický celok a ktoré sa prejavujú v jeho správaní “. Osobnosť tvorí v podstate jednotný celok, celistvú štruktúru, v ktorej vlastnosti sú vo vzájomnej súvislosti.

Základným znakom osobnosti je individuálnosť. Prakticky to znamená, že nie je možné opísať všetky vlastnosti osobnosti. Jednotlivé vlastnosti, však majú rozličný význam v duševnom živote človeka a jeho vzťahu s prostredím. Osobnosť jednotlivca je podmienená viacerými faktormi, ale najmä:

* biologicky
* spoločensky
* vzhľadom na činnosť
* vzhľadom na aktívnosť

Biologická podmienenosť: niektoré vlastnosti osobnosti vznikajú i na základe telesného vybavenia. Ide o vlastnosti, v podstate určené dedičnosťou. Každý človek po svojich predkoch dedí určité anatomicko - fyziologické predpoklady, vlohy,
ktoré sa lokalizujú v chromozómoch bunkového jadra. Predstavujú vývinový program, ktorý je v molekulách dezoxyribonukleovej kyseliny. Prostredníctvom dedičnosti sa prenášajú špecifické vlastnosti organizácie človeka, štruktúra mozgu, zmyslových orgánov a podobne. Zdedené predpoklady považujeme za znaky meniteľné a to najmä primeranými podnetmi okolia, najmä spoločenského prostredia.

Spoločenská podmienenosť: vplyvy spoločenského prostredia môžu byť všeobecnejšie, špecifickejšie alebo všestrannejšie. Istý vplyv na vlastnosti osobnosti môže mať príslušnosť k istému národu, spoločenskej vrstve a podobne. Veľký vplyv na
utváranie osobnosti majú malé spoločenské skupiny, v ktorých sa osobnosť nachádza v častej a blízkej interakcii s ostatnými. Ide
najmä o rodinu, školské kolektívy, priateľské skupiny, pracovné kolektívy a podobne. Ľudia pôsobia na seba navzájom a aj zámerne priamo pri utváraní osobnosti (rodič na dieťa, učiteľ na žiaka).

Osobnosť a činnosť: vlastnosti osobnosti sa v činnosti uplatňujú, zároveň utvárajú, rozvíjajú a aj prejavujú. Vlastnosti osobnosti sa utvárajú učením v širšom slova zmysle, najmä zážitkami a skúsenosťami, ktoré človek získa počas života.

Osobnosť a aktívnosť: utváranie osobnosti vplyvom vonkajších podmienok nie je len ich mechanické odrážanie. Človek si niektoré podnety vyberá, iným sa vyhýba. Aktívne si utvára svoje prostredie a mení ho.

Osobnosť vzniká syntézou vlastností osobnosti. Keď chceme charakterizovať konkrétnu osobnosť, vymenúvame vlastne jej typické vlastnosti a zároveň charakterizujeme vzťah medzi nimi. Usporiadaním vlastností osobnosti do diferencovaného celku vytvárame štruktúru osobnosti, ktorá utvára relatívne stabilné a pre danú osobnosť typické podmienky reagovania. V štruktúre osobnosti sa premieta jednota prežívania a správania sa. Štruktúra osobnosti je však relatívne stála, s vývinom a zmenou podmienok života sa mení, pretvára. Osobnosť sa utvára po celý život. Osobnosť jednotlivca zjednodušene vyjadrujú vlastnosti osobnosti: (KAČÁNI a kol.,1999) :

* aktivačno - motivačné
* vzťahovo - postojové
* výkonové
* sebaregulačné
* dynamické

1. Aktivačno - motivačné vlastnosti osobnosti charakterizuje motivácia, ktorá predstavuje silu, akou jednotlivec pristupuje k činnosti a ako ju vykonáva. Motivácia predstavuje všetko to, čo prežívame v súvislosti s pudmi, potrebami, záujmami, snahami a citmi. Ide o pohnútkovú reguláciu správania a jej hlavnými znakmi je aktivizácia správania, smerovosť a cieľovosť.
Bez motivácie nemôže byť žiadna uvedomelá aktivita. Napriek tomu, že úroveň motivácie na dosiahnutie očakávaného výkonu sa nedá presne kvantifikovať, je vo všeobecnosti známe, že je potrebná len určitá hladina pohnútkovej úrovne a odchýlka na jednu alebo druhú stranu je menej priaznivá. So slabou, alebo neurčitou motiváciou sa ťažko prekonáva pocit frustrácie, čím sa
znižuje výkon. Príliš silná motivácia, ktorá vytvára napätie, čím sa znižuje pozornosť, čo na výsledný efekt pôsobí utlmujúco.

Aktivita v kontexte s motiváciou nadobúda takú dimenziu, ktorá dopĺňa celkovú tendenciu činnosti a realizáciu aktivity jednotlivcov vo vzťahu k životnému zameraniu. Len prostredníctvom prejavov aktivity realizuje jednotlivec konkrétne pohnútky. Každá činnosť človeka si vyžaduje istú mieru aktivity, ktorou usmerňuje a reguluje na uspokojenie svojich potrieb. Miera aktivity má priamo úmerný vzťah ku kvalite dosahovania výkonu a v kvalite charakterových vlastností. Aktivita spočíva v základných potrebách človeka, vychádzajúcich z jeho podstaty. Predovšetkým práca, ako podmienka ľudskej existencie, slúži k uspokojeniu biologických a sociálnych potrieb, preto táto aktivita determinuje nevyhnutnosť vlastnej existencie, uspokojovanie biologických potrieb. Aktivita tvorí najhlbšiu úroveň abstrakcie a veľmi úzko súvisí s potrebami, záujmami a presvedčením jednotlivca. Samotnú aktivitu nemôžeme izolovať od ostatných psychických procesov a vlastností osobnosti, pretože práve aktivita sprevádza každú telesnú a duševnú činnosť.

Zameranosť predstavuje dôležitý komponent motivačnej štruktúry osobnosti žiaka. Je základným znakom motivácie a správania, jeho vnútornej organizácie a vlastnosťou osobnosti. Tiež je významným činiteľom pri formovaní charakterových čŕt jednotlivca a má i hlboký etický a praktický zmysel. Určuje jeho životnú cestu, ovplyvňuje jeho každodennú činnosť v zmysle výberu obsahu a foriem správania a tak sa stáva významným faktorom voľby konkrétnych aktivít, ktoré človek vykonáva.

Potreba sa vymedzuje ako stav organizmu v súvislosti s jeho nedostatkami a takýto stav charakterizuje celkové napätie so záporným emocionálnym sfarbením a výberová pripravenosť k činnosti. Potreba pôsobí aktivačne dovtedy, kým nie je uspokojená. Dôležitá je i prenikavosť potreby, čiže stav do akej miery človek presadzuje svoje potreby, ktoré sú predpokladom i výsledkom nielen vlastnej činnosti ale aj kognitívnych procesov. Potreba vystupuje ako stav osobnosti, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje regulácia správania, pričom určuje jej zameranosť. Potreba je zdrojom aktivity človeka.

Záujem je trvalá snaha osobnosti zaoberať sa predmetom alebo činnosťami, ktoré ju upútavajú z poznávacej alebo citovej stránky. Charakterizuje ho výberový vzťah k predmetom a činnostiam. Prejavuje sa :

- snahou po aktívnom styku s predmetom záujmu
- snahou lepšie poznať a ovládať predmet záujmu
- kladným citovým zafarbením činnosti spojenej s predmetom záujmu

Záujmy vznikajú v činnosti na základe potrieb, vlôh, schopností a citových vzťahov. Majú osobitný význam :

- podporujú rozvoj osobnosti
- zdokonaľujú vedomosti a zručnosti
- prinášajú uspokojenie z vykonávanej činnosti

Čo do obsahu záujmy predstavujú veľmi rozsiahlu sústavu rozmanitých ľudských činností. Podľa zamerania osobnosti môžu byť :

- umelecké
- športové
- prírodovedné
- jazykové
- technické
- iné

Podľa úrovne činnosti rozlišujeme záujmy na :

- aktívne; sú činorodé záujmy, osobnosť koná, vyvíja činnosť v záujmovej oblasti
- pasívne; osobnosť nevyvíja vlastnú aktivitu, obmedzuje sa len na vnímanie predmetu

Vlastností záujmov posudzujeme podľa:

- šírky záujmov; ich bohatosť, mnohostrannosť, všestrannosť a pestrosť. Ich opakom je ich nedostatok, úzke záujmy

- hĺbky záujmu; miera úsilia s akou sa osobnosť záujmu venuje, hlboké záujmy prinášajú hlboké uspokojenie, bohaté vedomosti, zručnosti, slabé záujmy majú opačné efekty

- stálosti záujmu; ako dlho má osobnosť určitý záujem, potom môžu byť záujmy pevné, trvalé, ustálené, prechodné, dočasné, striedajúce a podobne.

Záľuba je vyhranený záujem a svojím citovým zafarbením ovplyvňuje osobnosť žiaka a jeho správanie.

Obsahovou náplňou osobnosti sú ideály a životné plány. Dôležitá je obsahová náplň ideálov. Ide najmä o ich hodnotenie z
hľadiska uspokojovania potrieb osobnosti na jednej strane a záujmu širšieho okruhu ľudí a spoločnosti. Ideály by mali vychádzať z konkrétnych podmienok z konkrétnych podmienok, ktoré sa dajú splniť. Hodnote uskutočňovania ideálu zodpovedá aj primeraný spôsob, akým sa realizuje.

2. Vzťahovo - postojové vlastnosti osobnosti

Medzi vzťahovo - postojové vlastnosti osobnosti patria postoje, presvedčenia a charakter.

Postoje sú definované ako (HARTL, 1994) „sklony osobnosti ustáleným spôsobom reagovať na predmety, osoby, situácie a na samu seba“. Súvisia so záujmami osobnosti, predurčujú poznávanie, chápanie, myslenie a cítenie. Získavajú sa v priebehu života, predovšetkým vzdelávaním a širšími sociálnymi vplyvmi, ako je verejná mienka, sociálne kontakty a podobne. Sú relatívne trvalé a obsahujú zložky :

- rozumovú (kognitívna), ktorá predstavuje poznatky osobnosti o danom objekte
- citovú (emocionálna), ktorá vyjadruje pozitívny alebo negatívny vzťah k objektu
- činnostnú (konatívna), ktorá vyjadruje pohotovosť správania sa v súvislosti s postojom

Postoje osobnosti tvoria určité usporiadanie, ktoré vychádza zo skúseností osobnosti, jej rozumového spracovania informácií alebo ho môže prebrať od určitej autority. Sú naučené a ich zdrojom, okrem individuálnej skúsenosti osobnosti sú kontakty a
interakcie medzi ľuďmi a ich vzájomná komunikácia. Pri vytváraní postojov je dôležitý vplyv modelov. Napríklad isté
správanie sa človeka - modela, ktorý je vzorom jednotlivcovi môže vyústiť do takej miery, že sa s ním stotožní, prijíma jeho videnie a cítenie danej situácie. Tiež inštitucionálne faktory sa podieľajú na vytváraní postojov. Takýmito faktormi môžu byť politické, náboženské ideológie a iné.

Presvedčenia sú sústavy postojov zameraných na širší okruh spoločenských javov. Sú najvyššou formou osobného súhlasu
so spoločenskou a etickou zásadou. Ich charakteristickým rysom je aktívny, uvedomelý vzťah k spoločenskej realite.
Presvedčenie o správnosti postojov núti osobnosť, aby urobil všetko preto, aby dokázal objektívnu platnosť. Presvedčenia sú vnútornými vyváženými postojmi zložených z emocionálnych a kognitívnych prvkov.

Charakter má v psychológii špecifický význam. Ide o pojem vyjadrujúci isté hodnotenie osobnosti. Základnými črtami charakteru sú tie základné vlastnosti osobnosti, ktoré nachádzajú svoj odraz ( BOROŠ a kol., 1999):

- vo vychovanosti; patrí k najdôležitejším a sociálne najcennejším črtám; prejavuje sa v pozornosti k ľuďom, v ohľaduplnosti, čestnosti, svedomitosti
- v šírke; prejavuje sa v rozmanitosti potrieb a záujmov, v túžbach a zanietení, v rozmanitosti činnosti osobnosti a podobne
- v jednoliatosti; predstavuje stálosť a koordinovanosť vzťahov človeka k rozličným stránkam skutočnosti
- vo vyhranenosti; veľmi úzko súvisí s osvojeným presvedčením a s etickými postojmi
- v sile; reprezentuje energiu, s ktorou osobnosť realizuje svoje ciele, zanietenie a úsilie prekonávať prekážky
- vo vyrovnanosti; pre ňu je význačný vzájomný pomer medzi optimálnou a najpriaznivejšou aktivitou a zdržanlivosťou

Všetky vlastnosti charakteru sú výsledkom prostredia a najmä výchovy. Odráža sa v ňom sociálny profil a individualita osobnosti,
najmä z jeho humanistického a kolektivistického uvedomenia. Z charakteru sa syntetizujú a potom konkretizujú všetky stránky osobnosti jednotlivca. Z množstva vlastností charakteru môžeme vyčleniť štyri základné skupiny:

- mravné a svetonázorové
- pracovné
- spoločenské, sociálne
- individuálne

V charakterových vlastnostiach sa spája poznávacia, citová a vôľová zložka. Osobnosť si uvedomuje, vedome utvára a usmerňuje svoj vzťah k spoločenským hodnotám. Utvára si k nim citové vzťahy a prežíva citové vzťahy. Svoj poznávací a citový zážitok prenáša do konania, činnosti. Vysoká úroveň rozvoja citov a intelektu dáva predpoklad vysokej úrovni charakterových vlastností. Medzi úrovňou rozumových schopností a charakteru nie je jednoznačný vzťah. Osobnosť s vysokou inteligenciou môže mať záporné charakterové vlastnosti.

3. Výkonové vlastnosti človeka tvoria centrum osobnosti a vo veľkej miere ovplyvňujú výsledok jeho snaženia. Sú
predpokladom úspešnosti jednotlivca, najmä jeho kvalitatívnej stránky.

Základnými výkonovými vlastnosťami sú schopnosti. Predstavujú také vlastnosti osobnosti, ktoré sa prejavujú určitou úrovňou vykonávanej činnosti, ktorú charakterizuje rýchlosť, produktívnosť, presnosť a samostatnosťou riešenia rozmanitých úloh.
Podľa psychologického slovníka (HARTL, 1994) sú schopnosti „súborom predpokladov na vykonávanie určitej činnosti alebo zručnosti“.

V štruktúre každej schopnosti rozlišujeme ( BOROŠ a kol.,1999):

- oporné črty - tvoria neuropsychologický základ
- vedúce črty - zabezpečujú prejav danej schopnosti
- pomocné črty - tvoria pozadie danej schopnosti, majú úlohu pomocných prostriedkov jej aktivácie

Ak sa schopnosti v určitom smere sústavne rozvíjajú a umožňujú dosahovať pozoruhodné výkony, nazývame tieto schopnosti nadanie. Mimoriadny stupeň nadania je už talentom, ktorý otvára žiakovi cestu k vynikajúcim výkonom v určitej spoločenskej
oblasti. Keď sa talent a schopnosti rozvinú do maximálnej miery, vzniká najvyššia forma talentu a tou je genialita.

Schopnosti sú všeobecné a špeciálne. Špeciálne schopnosti sa prejavujú len v určitých činnostiach a umožňujú jednotlivcovi
podávať vrcholné výkony v daných činnostiach. Ak sú špeciálne schopnosti človeka v súlade z jeho záujmami, potom je u neho vysoký predpoklad vytvorenia vysokej miery aktivity aj dosiahnutia dobrých výkonov.

Dominantnou všeobecnou rozumovou schopnosťou je inteligencia. Jej úroveň do značnej miery ovplyvňuje vzdelávacie výsledky, ale len v priamej konfrontácii s inými vlastnosťami, predovšetkým motiváciou.

Z hľadiska školskej činnosti uvádza Kačáni faktory inteligencie (KAČÁNI a kol.,1999):

* faktor verbálnej schopnosti
* faktor schopnosti priestorového vnímania
* faktor percepčnej rýchlosti
* faktor numerickej schopnosti
* faktor pamäti

Inteligenciu, ako všeobecné rozumové schopnosti, Kačáni (tamtiež) sumarizuje na základe množstva definícií tak, že: „predstavujú komplex predpokladov, psychických daností osobnosti, ktoré umožňujú riešiť konkrétne alebo abstraktné problémy, či navzájom súvisiace vzťahy “.

Pri charakteristike osobnosti a jej vlastností berieme do úvahy i jeho vedomosti a zručnosti. Z pedagogickej teórie vyplývajú ich definície:

Vedomosti sú osvojené a pochopené fakty a vzťahy medzi nimi, v ktorých sa odráža poznanie objektívnej skutočnosti vo vedomí. Predstavujú istý stupeň poznania objektívnej skutočnosti, ktoré vzniklo vo vyučovacom procese, sebavzdelávaním a
náhodným učením. Vedomosti sú nástrojom myslenia a pretvárania sveta, prostriedkom rozvíjania osobnosti.

Zručnosti sú nadobudnuté pohotovosti správne, čo najrýchlejšie a s čo najmenšou námahou vykonávať istú činnosť na základe osvojených vedomostí a predchádzajúcej praktickej skúsenosti. Predstavujú nevyhnutnú podmienku tvorivej praktickej
činnosti.

Tvorivosť osobnosti sa prejavuje v každodennom živote človeka a je základom vedeckej, umeleckej a technickej práce. Podľa Zelinu (ZELINA, 1997) je tvorivosť „ procesom neustálej aplikácie osobnosti ako takej do ľudského zmysluplného vyjadrenia “.

Guilford charakterizuje tvorivosť týmito schopnosťami (TUREK, 1990):

- fluencia - bohatosť myšlienok, predstáv symbolov a ich vytváranie. Existuje viacero druhov fluencie : slovná, asociačná, vyjadrovacia, myšlienková a iné
- flexibilita - pružnosť, pohyblivosť myslenia, vytváranie kvalitatívne odlišných riešení, alternatív
- originalita - schopnosť produkovať neobvyklé riešenia, ktoré sa zakladajú na vzdialených asociáciách, alebo sú vtipné a vyznačujú sa veľkou vynaliezavosťou
- elaborácia - schopnosť vypracovať detailný postup riešenia
- senzibilita - citlivosť na problémy
- schopnosť produkovať transformácie - meniť funkciu predmetu, modifikovať informácie

V kreatívnej tvorbe je stanovených päť vývinových úrovní :

- expresívna tvorivosť - vyznačuje sa spontánnosťou a voľnosťou
- produktívna tvorivosť - na jej základe si jednotlivec osvojuje isté spôsoby techniky a výrazy pre svoje produkty, ktoré konfrontuje s realitou na komunikačnej úrovni
- objavovacia tvorivosť - jednotlivec overuje s vlastnými komponentami tvorby, jej podstatou je už objav, v starších vedomostiach objaví niečo nové, vidí v nich nové problémy, utvára nové problémové situácie, môže ísť aj o subjektívny
objav, nevie, že to už niekto objavil, na pozadí tejto úrovne sú predchádzajúce skúsenosti
- inovačná tvorivosť - osobnosť pochopí a postrehne základné princípy príčinno - následných vzťahov problémových okruhov na základe čoho, realizuje tie zmeny, ktorými inovuje a zdokonaľuje už jestvujúce na vysokej úrovni
- emergačná tvorivosť - dosahuje ju len veľmi málo ľudí, na jej základe vznikajú nové umelecké, vedecké alebo technické diela.

Medzi charakteristické črty tvorivej osobnosti patria: zvedavosť, nezávislosť úsudku, pripravenosť riskovať, odmietanie tradičného
riešenia. Fakt existencie tvorivosti je významným činiteľom rozvoja osobnosti.

K výkonovým vlastnostiam osobnosti patrí pamäť a myslenie.

Pamäť ako psychický proces odrazu predtým vnímanej skutočnosti vo vedomí osobnosti, sa lokalizuje v centrálnej nervovej sústave. Vybavovanie pamäti sa uskutočňuje na základe vnútorných a vonkajších príčin a to formou primárnych a sekundárnych
asociačných zákonov. Medzi základné vlastnosti pamäti patrí:

- rýchlosť a pohotovosť zapamätať si a vybaviť
- trvanlivosť predstavuje časový úsek od zapamätania po vybavenie
- šírka pamäti spočíva v rozsahu zapamätaného a množstve reprodukovaného

Myslenie je najvyšším stupňom poznania a psychológia ho skúma ako poznávací proces. Člení ho na jednotlivé druhy podľa charakteru používaných prostriedkov, popisuje myšlienkové operácie, formy myslenia, motívy myslenia a ďalšie individuálne zvláštnosti tohto psychického procesu.

Z psychologického slovníka sa o pojme myslenie dozvieme (Hartl, 1999), že ide o proces vedomého odrazu skutočnosti v takých objektívnych vlastnostiach, súvislostiach a vzťahoch, do ktorých sa zahrňujú i objekty nedostupné bezprostredným zmyslových vnímaním. Poznávací proces prebiehajúci medzi subjektom a objektom, prostredníctvom analýzy, syntézy a
iných odvodených myšlienkových operácií (porovnávanie, abstrakcia, konkretizácia, indukcia, dedukcia, analógia) je sociálne podmienený a nerozlučne zviazaný s rečou.

Základné druhy myslenia sa vymedzujú na (KAČÁNI a kol.,1999):

- slovno - logické
- názorno - obrazné
- názorno - činnostné
- teoretické a praktické
- teoretické a empirické
- logické (analytické) a intuitívne
- realistické
- autistické (späté s únikom pred skutočnosťou)

Základnú formu myslenia predstavuje pojem (konkrétny a všeobecný), ktorý sa vyjadruje verbálne (ústne a písomne) alebo nonverbálne (symbolmi). Vzťah medzi dvomi alebo viacerými pojmami sa nazýva súd, v ktorom sa niečo tvrdí alebo popiera.
Jeho pravdivosť sa overuje skúsenosťou, vo vedách reprezentatívnym výskumom. Vzťah medzi dvomi a viacerými súdmi vyjadruje úsudok. Zvláštnosti myslenia sa prejavujú v jeho hĺbke, rozsahu, presnosti, pružnosti, konkrétnosti a abstraktnosti.

4. Sebaregulačné vlastnosti osobnosti

Prostredníctvom týchto vlastností osobnosť usmerňuje a riadi vlastné prežívanie a správanie smerujúce k uspokojovaniu vlastných potrieb a zámerov, ako aj k zameraniu navonok, teda k aktivite orientovanej na pretváranie okolia. K najdôležitejším sebaregulačným vlastnostiam osobnosti patria: sebauvedomovanie, sebapoznanie, svedomie, sebakritika a vôľa.

Sebauvedomovanie je vedomie vlastnej individuálnej existencie. Prejavuje sa v aktuálnom poznaní vlastného duševného života (prežívania a správania sa) a v pripravenosti (vybaviť a použiť) vlastnú doterajšiu skúsenosť. Jednotlivec by mal vedieť, že je osobitnou osobnosťou, že zaberá isté miesto v priestore a že vstupuje do rozmanitých vzťahov s objektmi skutočnej reality, predovšetkým s ľuďmi. Musí vedieť, že je súčasne vnímajúcim i samým sebou vnímaným, že poznáva okolitý svet i seba samého. Je bytosťou vedomej činnosti prežívajúcej sa ako predmet svojej činnosti. Individuálne skúsenosti človeka sa hromadia a on si
ich musí uvedomiť ako vlastnú skúsenosť. Pri svojich vývinových zmenách si musí uvedomiť svoju totožnosť a vedieť o nej. Uvedomenie si vlastnej totožnosti umožňujú jej tri zložky:

- relatívna totožnosť vnímania vlastnej osoby ako predmetu poznania a konania
- relatívna totožnosť dlhodobých cieľov konania ako obsahu duševného života
- relatívna totožnosť vnútorného sveta

Sebauvedomenie je prvým predpokladom sebaregulácie.

Sebapoznanie je uvedomenie si osobnosti v priebehu svojho prežívania a správania, najmä nedostatkov a kladov. K sebapoznaniu dochádza v priebehu sociálnej interakcie jednotlivca : hodnotením iných ľudí sa človek učí poznávať ľudské vlastnosti a tie potom vyčleňovať a poznávať aj u seba. Poznávanie seba prebieha rozborom, hodnotením vlastného správania,
konania, výsledkov činnosti. Osobitný význam majú situácie viacalternatívnej voľby, konflikty a krízové stavy. Sebapoznaniu
predchádza proces sebauvedomovania. Sebapoznanie sa začína výrazne utvárať pri vstupe dieťaťa do školy, kedy si často zamieňa želané vlastnosti so skutočnými. Až v puberte sa urýchľuje proces sebapoznania, kedy sa pozornosť obracia na seba samého, najmä v adolescencii, keď sa zintenzívňuje zámerný proces sebaformovania, keď si jednotlivec hľadá miesto v spoločnosti, hodnotí svoje možnosti, robí si životné plány. U mnohých pri sebapoznávaní vznikajú chyby, čo im sťažuje účinnú sebareguláciu a na ich škodu je potom sebapreceňovanie, sebapodceňovanie, ale i nedostatočné poznanie.

Sebakoncepcia je bezprostredný vzťah osobnosti k samej sebe. Je založená na sebauvedomení, sebapoznaní a sebahodnotení. Odráža sa v nej úroveň sebapoznania, pričom sebakoncepcia zahrňuje aj postoje a hodnoty, ktoré si osobnosť osvojila (prijala za svoje) a cez ktoré sa díva na svet aj na sebasamého. Prostredníctvom sebakoncepcie sa utvára vzťah k iným ľuďom. U iných ľudí si vážime a je nám sympatické obyčajne to, čo si vážime alebo odsudzujeme na sebe, čo nám je sympatické alebo nesympatické na sebe samom. Zo sebakoncepcie vyviera aj mechanizmus projekcie.

Svedomie je „forma prežívania morálneho hodnotenia vlastných činov, motívov a cieľov“ (HARTL, 1994). Je spontánne vznikajúci proces, ktorý odzrkadľuje konflikt medzi zvnútornenými mravnými zásadami osobnosti a jeho aktuálnym správaním a
konaním. Vymedzuje osobnosti hranice medzi tým, čo možno a treba robiť a tým, čo sa nemôže, nemá alebo nesmie robiť. Svedomie predstavuje zvnútornený systém zákazov a príkazov ľudskej spoločnosti. Ak tento systém osobnosť vo svojom konaní a správaní narúša, alebo nepostupuje ako by mal „ozve sa hlas“ jeho svedomia, ktorý je u každej osobnosti rozličný, pretože vplyvy utvárajúce jeho existenciu sú odlišné. To čo u jedného vyvoláva silné výčitky svedomia, u iného nemusí vyvolať ani
najmenšiu výčitku. Zásada činnosti svedomia je u každej osobnosti rovnaká, ale jej obsah je odlišný v závislosti od akceptovateľnej morálky, svetonázoru, ideálu, životných cieľov charakteru a podobne. Najčastejšie podnety uvádzajúce do funkcie mechanizmus svedomia sú:

- osobné nedostatky (lenivosť, závisť, škodoradosť)
- nedostatok rozvahy
- nepremyslené činy
- impulzívne správanie v nepredvídaných okolnostiach
- a iné

Mechanizmus svedomia reguluje vnútornú harmóniu osobnosti, ako aj harmóniu jej spolužitia s ostatnými osobnosťami. Je silným vnútorným sebaregulačným mechanizmom. Je však potrebné, aby „hlas“ svedomia bol čistý a spravodlivý, aby sa nestal samoúčelným sebamučením, ale aktivizoval sebanápravu.

Sebakritika je verbalizované sebahodnotenie, najmä hodnotenie vlastných nedostatkov v činnosti, správaní, konaní a v
osobných vlastnostiach. Ide v nej o hodnotenie, posudzovanie vlastnej osobnosti. Je výsledkom zámeru osobnosti a je verejnou záležitosťou, aj jej kontrola je verejná a nastupuje časovo neskôr ako mechanizmus svedomia, respektíve výčitky svedomia. Úprimná sebakritika v dôsledku verejnej kontroly, jej dodržania sa môže stať účinným mechanizmom sebaregulácie.

Vôľa je procesom cieľavedomého a zámerného sebaovládania a sebariadenia a predstavuje vrcholný orgán sebaregulácie. Významnú úlohu pritom majú vôľové vlastnosti, z ktorých sme vybrali najdôležitejšie:

- cieľavedomosť sa prejavuje v tom, že osobnosť podriaďuje svoje konanie jasne postavenému cieľu
- zásadovosť sa prejavuje v tom, že osobnosť sa svojom konaní drží pevných zásad, vyplývajúcich z mravného presvedčenia
- vytrvalosť sa prejavuje v tom, že osobnosť neustupuje pri dosahovaní vytýčeného cieľa, ani napriek neúspechom, prekážkam, ale ich energicky prekonáv
- rozhodnosť prejavuje sa v tom, že osobnosť po rozumnej úvahe, rázne, včas, bez váhania, rýchle, pevne a odhodlane rozhodne a svoje rozhodnutie premení na konanie, čin
- sebaovládanie sa prejavuje v zadržaní a premáhaní neželených prejavov a konaní, ktoré by sťažili alebo prekazili dosiahnutie cieľa; prejavuje sa ako schopnosť prinútiť sa splniť žiadúci pohyb, premôcť únavu, bolesť, premôcť smútok, strach, smiech, lenivosť, rečový prejav a podobne; tiež v schopnosti splniť prijaté rozhodnutie a odstrániť všetko, to čo by zo stránky osobnosti mohlo brániť dosiahnutie cieľa; nedostatok sebaovládania má fyziologický základ v nedostatočne vypestovanom vnútornom útlme
- samostatnosť sa prejavuje v tom, že osobnosť sa nerozhoduje a nekoná podľa šablóny, napodobňovaním iných a pod ich vplyvom, ale samostatne si určuje ciele a nachádza spôsoby na ich dosiahnutie na základe vlastných vyhranených názorov; samostatný žiak sa vyznačuje zodpovednosťou za svoje skutky, je sebakritický, kriticky preveruje rady a vplyv ostatných, pritom sa ochotne podriaďuje a prijíma dobré rady, ktorých správnosť sa uznáva
- iniciatívnosť sa prejavuje v tom, že osobnosť nekoná iba na rozkaz iných, ale sám bez cudzích pokynov; vynachádza nové ciele konania a spôsoby ich dosiahnutia

Súhrn kladných vlastností vôle utvára silnú vôľu osobnosti, výsledkom viacerých nedostatkov je slabá vôľa. Najdôležitejším predpokladom formovania pevnej vôle sú ustálené záujmy, city, sformovanie svetonázoru, správne organizované podmienky života, činnosti osobnosti, ktorá je zameraná na dosiahnutie viacerých, ale jasných cieľov.

Na základe sebaregulačných vlastností sa uskutočňuje regulácia správania, ktorá smeruje k vyrovnávaniu sa s prostredím a k dosiahnutiu maximálnej zhody zo všeobecne uznávanými normami. Ide o veľmi zložitý proces, keď osobnosť je neraz nútená sa zriecť sa aj takých činností, ktoré sú mu osobne príjemné, ku ktorým inklinuje a dokonca je nútená realizovať také aktivity, ku ktorým nemá vytvorený pozitívny vzťah.

5. Dynamické vlastnosti osobnosti

Dynamické vlastnosti osobnosti sa tiež označujú ako temperament. Tento pojem pochádza z latinského slova (BOROŠ a kol.1999) „tempere“, čo značí zmiešať, vo význame vytvárať určité pomery. Temperament predstavuje súhrn psychických vlastností určujúcich pohyblivosť prežívania a správania. Sú spojené s citovou vznetlivosťou, silou a vyrovnanosťou procesov vzruchu a útlmu. V psychologickej teórii sa charakterizujú typy temperamentu nasledovne:

- melancholik : slabý typ
- cholerik : silný nevyrovnaný typ
- flegmatik : silný vyrovnaný nepohyblivý typ
- sangvinik : silný vyrovnaný a pohyblivý typ

Charakteristické vlastnosti osobnosti sú usporiadané v tabuľke č.1 z hľadiska uvedených typov temperamentu, podľa Základov učiteľskej psychológie (KAČÁNI a kol.,1999):

TABUĽKA č.1

vlastnosti vyššej nervovej činnosti	vlastnosti osobnosti
MELANCHOLIK
rýchlo sa vyčerpáva, unavuje; hlboké prežívanie citov, trvalé city, rýchlo prechádza od nepokoja k ustrnutiu, ľahko sa oddáva smutným náladám	váhavý, nerozhodný, opatrný, zádumčivý, utiahnutý, samotársky, nespoločenský, individualista, nerozhodný, skeptický, dôsledný
CHOLERIK
Silný, nevyrovnaný, nezdržanlivý, pohybový, prudký až útočný, hlboké prežívanie a výrazné vyjadrovanie citov	Veľmi sebavedomý, rozkazovačný, neústupný, húževnatý, sleduje svoj cieľ bez ohľadu na obete, hrdý, pyšný, vypínavý, rozhodnosť, pevná vôľa, nemôže byť bez činnosti, racionalista
FLEGMATIK
silný, vyrovnaný, málo pohyblivý, málo dráždivý, ťažko sa vzrušuje, city prežíva nevýrazne bez vášní	váhavý, ťažkopádny, pokojný až nečinný, apatický, lenivý, má nízke nároky, dosť nespoločenský, odmeraný, nestály až nespoľahlivý
SANGVINIK
silný, vyrovnaný, veľmi, veľmi živý, reaktívny, dráždivý, rýchlo reaguje, chce striedať zážitky, má živú obrazotvornosť	má rád rozptýlenie, dobre znáša nezdary, je veselý spoločenský, ľahko sa zoznamuje, je vypočítavý, činný a aktívny

Nie každého môžeme jednoznačne priradiť k niektorému typu temperamentu. Čisté typy sa vyznačujú zriedka, hoci nie sú výnimkami. Väčšinou u ľudí nachádzame spojenie vlastností rôznych temperamentov. Prípadne ten istý človek prejavuje v rozličných situáciách vlastnosti viacerých temperamentov. Výchovou a sebavýchovou je možné ovplyvňovať temperamentové vlastnosti, prípadne ich prejavy v správaní.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk