1. Od sociálnej k morálnej inteligencii

Doterajšie výskumy inteligencie boli orientované takmer výlučne na všeobecnú (teoretickú) alebo psychometrickú inteligenciu, najčastejšie vyjadrovanú pojmom IQ. Požiadavky praxe koncom 19. storočia viedli ku konštrukcii inteligenčných testov, ktoré vyžadovali schopnosť riešiť abstraktné problémy. Avšak už na počiatku 20. storočia upozornil E. L. Thorndike, že okrem abstraktnej inteligencia je žiadúce venovať pozornosť aj sociálnej a mechanickej inteligencii. Mechanická inteligencia sa neskôr zmenila na praktickú inteligenciu. V súčasnosti je k dispozícii najviac poznatkov o praktickej a sociálnej inteligencii. K nim sa priraďuje aj emociálna a morálna inteligencia, ktoré však ešte len čakajú na detailnejšie odôvodnenie svojej existencie.


1.1. Sociálna inteligencia

Podľa pôvodnej definície E. L. Thorndikea sociálna inteligencia znamená schopnosť porozumieť a riadiť mužov i ženy, chlapcov i dievčatá, konať rozumne v ľudských vzťahoch. Obe hlavné zložky – porozumenie a schopnosť konať v súlade so sociálnymi požiadavkami sa stali nosnými východiskami ďalších teoretických koncepcií. Medzi takého patria napr. pokusy o operačnú definíciu sociálnej inteligencie ako schopnosť poradiť si z ľuďmi. Medzi ďalšie charakteristiky a konštrukty, ktoré boli v 50. rokoch zahrnuté pod sociálnu inteligenciu patria empatia, sociálna citlivosť, vcítenie, osobnostní percepcia, interpersonálne súdy, decetrizmus (ako protipól egocentrizmu)

Sociálna inteligencia je podmienená základnými sociálnymi schopnosťami. Sú to akési „stavebné kamene“, ktoré vytvárajú globálnu sociálnu kompetenciu. Tieto základné schopnosti môžu mať tri formy:

• schopnosť odovzdávania podnetov (expresivita),
• schopnosť prijímania podnetov (senzitivita),
• schopnosť v regulovaní alebo riadení komunikačného procesu.

Tieto schopnosti operujú vo verbálnej i neverbálnej forme.


1.2. Praktická inteligencia

Praktickú inteligenciu vymedzujeme ako schopnosť jednotlivca riešiť „zle“ definované problémy každodenného života, pre ktoré nie sú jednoznačné riešenia. Praktický prístup zameriava pozornosť na schopnosť jednotlivca konať v súlade s externým svetom sociálnych štruktúr a úspešne riešiť problémy podľa aktuálnych požiadaviek, zvládať prekážky, nadväzovať a udržiavať sociálne vzťahy a väzby, presne interpretovať zámery iných pod. Dôležitou súčasťou praktickej inteligencie sú skryté poznatky.


1.3. Emociálna inteligencia

Emocionálna inteligencia vyplýva z plnenia požiadaviek vyplývajúcich zo siedmich problémových okruhov: uvedomenie seba, motivácia seba, vytrvalosť, kontrola impulzov, regulácia nálad, empatia, nádej alebo optimizmus. Päť širších typov schopností, ktoré sú pre emocionálnu inteligenciu dôležité sú:

• Poznanie vlastných emócií. Sebauvedomenie, vedomé rozpoznanie citu v okamžiku jeho vzniku, je jedným zo základných kameňov emocionálnej inteligencie, pretože pokiaľ si nie sme schopní uvedomiť naše skutočné pocity, sme voči nim bezbranný,

• Zvládnutie emócií. Narábať so svojimi citmi tak, aby zodpovedali situácii predstavuje schopnosť, ktorá má základ v rozvinutom sebauvedomení,

• Schopnosť motivovať sám seba. Pokiaľ by nastal prípad, že by sme nezapojili do nášho snaženia emócie, neboli by sme schopní dlhodobo sa sústrediť a nastala by strata motivácie. Základom úspechu je tiež emočné sebaovládanie – odkladanie odmeny alebo uspokojenia a tiež potlačovanie unáhlenosti a zbrklosti,

• Vnímavosť k emóciám iných ľudí, táto sa s rastúcou emocionálnou inteligenciou prehlbuje, empatický ľudia sú dokonalejšie naladený na subtílne prejavy toho, čo druhí chcú či potrebujú,

• Umenie medziľudských vzťahov.


1.4. Morálna inteligencia

Morálna inteligencia zahŕňa schopnosť morálne sa správať i morálne uvažovať. Morálne správanie vyžaduje analýzu, porozumenie a empatiu. Morálne konanie často uspokojuje našu potrebu sebaúcty a zároveň tak dávame najavo, že nim záleží na ostatných.