Proces vzájomných vzťahov a kontaktov medzi jednotlivcami a skupinami. Je to proces, ktorým sa realizuje sociálnosť jedincov, ale aj zabezpečuje existenciu spoločnosti a jej zložiek. Pojem interakcia sa v odbornej literatúre uvádza v súvislosti s týmito pojmami:
- Dyadická, vo dvojici – sociálna interakcia realizovaná vo dvojici; komunikácia hovorením, počúvaním a nonverbálnymi signálmi; sociálna interakcia medzi učiteľom a dieťaťom = dyadická interakcia medzi učiteľom a žiakom.
- Interakčná analýza – analýza komunikácie a vzájomného ovplyvňovania jednotlivcov a skupín.
- Interakcia medzi rodičmi a deťmi – proces vzájomných vzťahov a pôsobenia medzi rodičmi a deťmi.
- Interakcia medzi školou a domovom – spočíva najmä v riešení problémov žiakov v správaní, v učení, v profesionálnej orientácii a voľbe povolania, sociálno-psychologických problémov školy, najmä narušenia sociálnych vzťahov v triedach a skupinách žiakov a v optimalizácii výchovno-vzdelávacieho procesu v škole (Gajdošová, s. 140 – 144).
- Sociálna interakcia – je jedným z okruhov socializácie, ktorým sa v malých sociálnych skupinách uskutočňujú ciele a hodnoty skupiny a tiež osobné ciele a hodnoty jednotlivých členov skupiny (Janoušek, s. 149).
- Interakcia v školskej triede – interakcie žiakov medzi sebou navzájom a interakcie medzi učiteľom a žiakom. Môžeme ich rozdeliť do troch skupín:
- kooperatívne interakcie – spolupráca medzi účastníkmi,
- kompetetívne interakcie – súťaženie medzi účastníkmi,
- konfliktné interakcie – situácie, v ktorých účastníci sledujú odlišné ciele a úspech vylučuje úspech druhého (Kačáni, s. 183).
SPRÁVANIE
Interakcia živých bytostí s okolitým prostredím, sprostredkovaná ich vonkajšou (pohybovou) a vnútornou (psychickou) aktivitou. Termín správanie sa používa tak vo vzťahu k jedincom, indivíduám, ako aj k ich súborom (správanie biologického druhu, správanie sociálnej skupiny).
Prvé pokusy vedecky vysvetliť správanie vznikli na základe mechanistického determinizmu, keď sa správanie interpretovalo v pojmoch používaných na opis interakcie fyzikálnych telies. Evolučná teória v biológii (Charles Darwin) umožnila objasniť účelnosť správania živých bytostí a stimulovala rozpracovanie objektívnych metód výskumu správania v jednote jeho vonkajších a vnútorných prejavov. Na základe biologického determinizmu bolo vypracované učenie o vyššej nervovej činnosti živočíchov, ktorú I. P. Pavlov považoval za synonymum správania. Behaviorizmus kládol správanie do protikladu k vedomiu a za predmet psychológie považoval iba správanie ako súhrn pohybových reakcií na vonkajšie stimuly. Neskôr tento názor zástancovia behaviorizmu modifikovali – neobehaviorizmus.
V psychológii sa správanie človeka chápe ako činnosť, ktorá má vrodené predpoklady, ale je vo svojej podstate sociálne podmienená, sprostredkovaná jazykom a ďalšími znakovými a významovými systémami. Osobitosť správania indivídua závisí od charakteru jeho vzájomných vzťahov so skupinami, ktorých je členom, od skupinových noriem, hodnotových orientácií, rol. Neadekvátne správanie osobnosti, ktoré sa prejavuje najmä preceňovaním svojich možností, nesúladom medzi verbálnymi prejavmi a reálnym konaním, zníženou kritickosťou pri kontrole realizácie programu správanie, má negatívny vplyv na medziľudské vzťahy.
Správanie skúma nielen psychológia, ale tiež iné vedy: biologické, sociálne a z určitých hľadísk tiež kybernetika.
