KOGNITÍVNY

Pojem pochádza z latinského slova cognitio – vedomosti, poznanie; znamená poznávací, týkajúci sa poznania. Pojem kognitívny nachádzame v odbornej literatúre v súvislosti s nasledujúcimi pojmami:

- Kognitívne činitele a učenie – osobnosť môžeme vymedziť ako súhrn stabilných a trvalých vlastností nonkognitívneho duševného života jedinca; afektívne činitele interagujú s kognitívnými činiteľmi a sú nimi ovplyvňované, avšak napriek tomu sú tieto dva druhy navzájom funkčne nezávislé; ani kognitívne činitele ako je vysoká inteligencia, nezaručujú zrelosť pokiaľ chýbajú skúsenosti, ktoré vyžaduje učenie (Fontana, s. 185 – 186, 266)

- Kognitívna oblasť – otázky výsledkov učenia v oblasti poznania; B. S. Bloom určil kategórie v kognitívnej oblasti:

znalosti – fakty, výrazy, teórie a podobne; požiadavky na žiakov na prvej úrovni taxonómie kognitívnych funckií: povedať, vymenovať, vybaviť si, označiť.
porozumenie – pochopiť význam znalostí; požiadavky na žiakov na druhej úrovni taxonómie kognitívnych funckií: vysvetliť, odlíšiť, odvodiť, dať príklady.
uplatnenie – uplatniť znalosti a porozumenie v nových konkrétnych situáciách; požiadavky na žiakov na tretej úrovni taxonómie kognitívnych funkcií: predviesť, vykonať, vyriešiť, použiť.
analýza – schopnosť rozdeliť látku na jej stavebné súčasti a rozpoznať vzťahy medzi nimi; požiadavky na žiakov na štvrtej úrovni taxonómie kognitívnych funkcií: popísať, rozčleniť, rozlíšiť, vybrať.
syntéza – schopnosť usporiadať tieto súčasti do nových a zmysluplných vzťahov a tým vytvoriť nový celok; požiadavky na žiakov na piatej úrovni taxonómie kognitívnych funkcií: skombinovať alebo zostaviť, navrhnúť, vytvoriť.
hodnotenie: schopnosť posúdiť hodnotu látky s použitím explicitných a súdržných kritérií buď vytvorených samostatne, alebo odvodených z práce iných; požiadavky na žiakov na šiestej úrovni taxonómie kognitívnych funkcií: zhodnotiť, porovnať, skritizovať, zdôvodniť (Fontana, s. 160 – 162).

- Kognitívny prístup k učeniu – ak máme porozumieť učeniu, musíme sa zaoberať schopnosťou jedinca reorganizovať svoje psychologické pole; jedinec nie je mechanický výtvor jeho prostredia, ale aktívny činiteľ v procese učenia (úmyselne sa snaží spracovávať a triediť tok informácií prijímaných z okolitého sveta); teória kognitívneho prístupu k učeniu – inštrumentálny konceptualizmus (Fontana, s. 146 – 147).

- Kognitívny štýl – relatívne stále individuálne zvláštnosti poznávacích procesov subjektu, ktoré sa prejavujú v jeho stratégii poznávania; teória kognitívneho štýlu obsahuje nasledovné dimenzie:

Presnosť – približnosť,
Závislosť na poli – nezávislosť na poli (kognitívna diferenciácia),
Uvážlivosť – impulzívnosť (Fontana, s. 200 – 204).

- Kognitívny vývin – podľa J. Piageta dosahuje dieťa kognitívnu zrelosť v štyroch od seba odlišných a na seba nadväzujúcich štádiách: senzomotorické štádium (0 – 2 roky), predoperačné štádium (2 – 7 rokov), štádium konkrétnych operácií (7 – 11 rokov), štádium formálnych operácií (od 11 rokov) (Kačáni, s. 104).

SOCIÁLNY

Pojem pochádza z latinského slova socialis – spoločenský. Pojem sociálny sa v odbornej literatúre používa v nasledovných súvislostiach:

- Sociálne zručnosti – F. M. Gresham ich definuje ako „situačne špecifické správanie, ktoré má u detí a mládeže v školskom prostredí významné sociálne dôsledky, ovplyvňuje akceptáciu spolužiakmi, obraz seba, školskú adjustáciu, školskú úspešnosť a hodnotenie sociálnych zručností inými“. Rozlišuje päť zložiek sociálnych zručností: 1. kooperáciu, 2. asertivitu, 3. zodpovednosť, 4. empatiu, 5. sebakontrolu (Gajdošová, s. 104).

- Sociálne správanie – zložky sociálnych zručností sa v školskom prostredí prejavujú nasledovnými prejavmi správania:

kooperácia – žiak kooperuje so svojimi spolužiakmi, vhodne žiada o pomoc, sleduje inštrukcie, prispôsobuje sa riadeniu.
asertivita – žiak sa pripája k aktivitám a skupine, iniciuje rozhovor so spolužiakmi, pozýva ostatných ku hre, predstavuje sa novým ľuďom.
zodpovednosť – žiak si pýta povolenie odísť, pýta si povolenie použiť veci inej osoby, vhodne sa pýta na pravidlá správania, vhodne odpovedá na otázky.
empatia – žiak počúva spolužiakov, keď hovoria o svojich problémoch, spolucíti s ostatnými, ak sa im stane niečo zlé, povie alebo ukáže priateľom, že ich má rád, povie im niečo pekné.
sebakontrola – žiak vhodne odpovedá na fyzickú agresivitu, prijíma dobre kritiku, kontroluje svoje správanie v konfliktových situáciách, vhodne odpovedá na hnev alebo dobiedzanie (Gajdošová, s. 104).

- Sociálna interakcia – prevažná časť výchovno-vzdelávacieho procesu sa uskutočňuje prostredníctvom sociálnej interakcie, ktorú uskutočňuje učiteľ so žiakmi, žiaci s učiteľom a žiaci navzájom. Žiaci sa aktívne podieľajú na procese výchovy a vzdelávania, ktoré riadi, koordinuje a usmerňuje učiteľ (Kačáni, s. 136 - 137).

- Sociálna konformita – prispôsobenie sa mienke druhých; formálna (dodržiavanie školského poriadku, učebných osnov, dĺžky vyučovacích hodín), neformálna (dodržiavanie nepísaných hodnôt a očakávaní školy i učiteľov) (Kačáni, s. 173).

- Sociálna mobilita – pohyblivosť sociálnych skupín v spoločenskej štruktúre; horizontálna sociálna mobilita – prechod ľudí z jednej sociálnej skupiny do druhej; vertikálna sociálna mobilita – presun do inej sociálnej vrstvy alebo triedy.

- Sociálni pracovníci – ich úlohou je pomáhať ľuďom pri riešení ich ťažkej sociálnej situácie; predpoklady sociálneho pracovníka: absolvovanie študijného odboru strednej odbornej alebo vysokej školy so sociálnym, alebo sociálno-právnym zameraním, vzťah k ľuďom, schopnosť jednať s ľuďmi, kultivovaný prejav a vystupovanie, správnosť úsudku, trpezlivosť.

- Sociálne prispôsobenie – sociálna integrácia; akceptovanie a rešpektovanie sociálnych hodnôt a sociálnych noriem v integrácii s inými ľuďmi.

- Sociálna rola - spája sa s každou pozíciou v sociálnej skupine. Určuje, ako sa má osoba v danej pozícii správať k ostatným členom skupiny.

- Sociálna skupina – združenie dvoch alebo viacerých osôb, ktoré majú niektoré spoločné ciele, vytvárajú spoločné normy a vzájomnú závislosť sociálnych rolí. Každá sociálna skupina je dynamická jednotka (Kačáni, s. 171 – 172).

- Sociálny status – pojem, ktorý je úzko spätý s pojmami sociálna pozícia a sociálna rola. Označuje miesto, ktoré jednotlivec má v sociálnej skupine alebo sociálnom systéme na základe svojich vlastností. Zvyčajne sa spája so symbolom.

- Sociálne učenie – jedinec sa od raného detstva učí žiť medzi ľuďmi, spolupracovať s nimi, vychádzať s nimi; sociálnym učením si osvojujeme sociálne vedomosti, postoje, potreby, hodnoty a sociálne správanie, formujeme motívy a charakter (Kačáni, s. 130).

- Sociálny vývin – postupný komplexný celoživotný proces premien prevažne biologickej bytosti, ktorou je človek pri svojom narodení na bytosť spoločenskú; je ovplyvňovaný mnohými faktormi; je modifikovaný procesom učenia, ktoré prebieha od najranejšieho veku dieťaťa v jeho stykoch so sociálnym okolím.

- Sociálne vzťahy – spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú medzi ľuďmi v procese ich činnosti; zahŕňajú vzťahy politické, ekonomické, právne a mravné; z pohľadu pedagogickej psychológie sa jedná o vzťahy medzi žiakmi v triede (škole) a vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi.

INTERAKCIA

Proces vzájomných vzťahov a kontaktov medzi jednotlivcami a skupinami. Je to proces, ktorým sa realizuje sociálnosť jedincov, ale aj zabezpečuje existenciu spoločnosti a jej zložiek. Pojem interakcia sa v odbornej literatúre uvádza v súvislosti s týmito pojmami:

- Dyadická, vo dvojici – sociálna interakcia realizovaná vo dvojici; komunikácia hovorením, počúvaním a nonverbálnymi signálmi; sociálna interakcia medzi učiteľom a dieťaťom = dyadická interakcia medzi učiteľom a žiakom.

- Interakčná analýza – analýza komunikácie a vzájomného ovplyvňovania jednotlivcov a skupín.

- Interakcia medzi rodičmi a deťmi – proces vzájomných vzťahov a pôsobenia medzi rodičmi a deťmi.

- Interakcia medzi školou a domovom – spočíva najmä v riešení problémov žiakov v správaní, v učení, v profesionálnej orientácii a voľbe povolania, sociálno-psychologických problémov školy, najmä narušenia sociálnych vzťahov v triedach a skupinách žiakov a v optimalizácii výchovno-vzdelávacieho procesu v škole (Gajdošová, s. 140 – 144).

- Sociálna interakcia – je jedným z okruhov socializácie, ktorým sa v malých sociálnych skupinách uskutočňujú ciele a hodnoty skupiny a tiež osobné ciele a hodnoty jednotlivých členov skupiny (Janoušek, s. 149).

- Interakcia v školskej triede – interakcie žiakov medzi sebou navzájom a interakcie medzi učiteľom a žiakom. Môžeme ich rozdeliť do troch skupín:

kooperatívne interakcie – spolupráca medzi účastníkmi,
kompetetívne interakcie – súťaženie medzi účastníkmi,
konfliktné interakcie – situácie, v ktorých účastníci sledujú odlišné ciele a úspech vylučuje úspech druhého (Kačáni, s. 183).

SPRÁVANIE

Interakcia živých bytostí s okolitým prostredím, sprostredkovaná ich vonkajšou (pohybovou) a vnútornou (psychickou) aktivitou. Termín správanie sa používa tak vo vzťahu k jedincom, indivíduám, ako aj k ich súborom (správanie biologického druhu, správanie sociálnej skupiny).

Prvé pokusy vedecky vysvetliť správanie vznikli na základe mechanistického determinizmu, keď sa správanie interpretovalo v pojmoch používaných na opis interakcie fyzikálnych telies. Evolučná teória v biológii (Charles Darwin) umožnila objasniť účelnosť správania živých bytostí a stimulovala rozpracovanie objektívnych metód výskumu správania v jednote jeho vonkajších a vnútorných prejavov. Na základe biologického determinizmu bolo vypracované učenie o vyššej nervovej činnosti živočíchov, ktorú I. P. Pavlov považoval za synonymum správania. Behaviorizmus kládol správanie do protikladu k vedomiu a za predmet psychológie považoval iba správanie ako súhrn pohybových reakcií na vonkajšie stimuly. Neskôr tento názor zástancovia behaviorizmu modifikovali – neobehaviorizmus.

V psychológii sa správanie človeka chápe ako činnosť, ktorá má vrodené predpoklady, ale je vo svojej podstate sociálne podmienená, sprostredkovaná jazykom a ďalšími znakovými a významovými systémami. Osobitosť správania indivídua závisí od charakteru jeho vzájomných vzťahov so skupinami, ktorých je členom, od skupinových noriem, hodnotových orientácií, rol. Neadekvátne správanie osobnosti, ktoré sa prejavuje najmä preceňovaním svojich možností, nesúladom medzi verbálnymi prejavmi a reálnym konaním, zníženou kritickosťou pri kontrole realizácie programu správanie, má negatívny vplyv na medziľudské vzťahy.

Správanie skúma nielen psychológia, ale tiež iné vedy: biologické, sociálne a z určitých hľadísk tiež kybernetika.

Pojem správanie v odbornej literatúre nachádzame v súvislosti s pojmami:

- Ekosystemický prístup k problémom so správaním – štyri hlavné výroky (Molnar, Lindquist):

správanie je určené spôsobom, akým si jedinec každú danú situáciu interpretuje,
často je viac spôsobov, ako možno jednu situáciu zmysluplne interpretovať,
ak sa zmení interpretácia, zmení sa aj správanie,
táto zmena v správaní potom ovplyvní vnímanie a správanie ostatných (Fontana)

- správanie a postoje – v sociálnej psychológii sa postoje zvyčajne skúmajú v súvislosti s problematikou sociálnej motivácie a regulácie sociálneho správania človeka. Kľúčové otázky v oblasti problematiky skúmania postojov:

hľadanie nosného integrujúceho teoretického východiska, potrebné na vymedzenia postojov;
problematika vnútornej štruktúry postoja;
vzťah medzi postojom a reálnym správaním človeka (Janoušek, s. 86).

- modifikácia správania – metóda regulácie sociálneho správania, ktorá sa spočiatku používala ako klinická metóda v psychoterapii na liečenie neuróz, neskôr sa začala aplikovať na psychicky zdravé osoby, s cieľom vypestovať u nich návyky, ktoré by zabezpečili ich adaptáciu na životné podmienky spoločnosti.

- morálne správanie – je centrálnym aspektom existencie morálnej osoby; správanie človeka možno posúdiť ako dobré alebo zlé, podľa pohnútok konajúceho; morálne správanie však plne nedefinuje morálnu osobu.

- poruchy správania – sú charakteristické prejavmi, ktoré sa odlišujú od normálneho správania (krádeže, klamstvo, záškoláctvo, úteky z domu a tuláctvo, delikvencia) (Kačáni, s. 106 – 208).

- problémové správanie – podľa J. Eysnecka: osobné problémy správania (nezodpovednosť, citová nestálosť, náladovosť, pocity menejcennosti, rozmaznanosť, lenivosť, vnútorné konflikty, nevýkonnosť, čudáctvo, nervozita, dráždivosť, neuroticizmus); sociálne problémy správania (sexuálne delikty, nedostatok záujmu, panovačnosť, neobľúbenosť, sebectvo, záchvaty zlosti, fantazijné klamanie, hrubosť); introverzia (psychoneurotické príznaky, depresie, samotárstvo, roztržitosť, denné snenie, citlivosť); extroverzia (neposlušnosť, deštruktívnosť, divokosť, záškoláctvo, bitky, vyrušovanie, neslušné správanie, krádeže, klamanie) (Gajdošová, s. 99).

- problémy so správaním – faktory, ktoré sa podieľajú na vzniku problémov detí v správaní sú rôznorodé a početné. V podstate ich môžeme rozdeliť na faktory:

exogénneho charakteru,
endogénneho charakteru,
kombinované.

- rušivé správanie – druhy: 1. rušivé rozprávanie, 2. „skákanie“ do reči, 3. predvádzanie sa, 4. všeobecná nezdvorilosť, 5. neupratanie si po sebe, 6. vandalizmus, 7. násilné správanie sa voči spolužiakom, 8. násilné správanie sa voči učiteľom.

- sociálne, spoločenské správanie - správanie môžeme rozdeliť do troch základných skupín:

asertívne – priame, primerané a úprimné vyjadrovanie vlastných myšlienok, citov a názorov v pozitívnej aj negatívnej podobe bez porušovania práv iných ľudí, či svojich vlastných práv;
pasívne (neasertívne) – osoba sa svojim verbálnym prejavom bráni, skrýva sa za neurčitosť, vyhýba sa pohľadom očí, má neistý postoj, gestá prezrádzajú úzkosť, obhajovanie sa;
agresívne – osoba vo verbálnom prejave útočí, aj neverbálne prejavy prezrádzajú nadradenosť, zvýšený a sarkastický tón hlasu, svojim správaním porušuje práva iných ľudí (Kačáni, s. 169 – 170).

ROLA

Pojem používaný v sociálnej psychológii, pochádza z francúzskeho slova rôle – sociálna funkcia osobnosti; prijatým normám zodpovedajúci spôsob správania ľudí v závislosti od ich statusu alebo postavenia v spoločnosti, v systéme medziľudských vzťahov. Pojem rola zaviedol do sociálnej psychológie G. Mead (interakcionizmus).

Plnenie určitej roly má „osobnostné zafarbenie“, ktoré závisí od poznatkov človeka a jeho schopnosti plniť danú rolu, od jej významu pre neho, od snahy plniť očakávania okolia. Množstvo rol je určované rôznorodosťou sociálnych skupín, druhov činností a vzťahov, v ktorých sa osobnosť nachádza, ako aj jej potrebami a záujmami.

Rozlišujeme roly sociálne, podmienené postavením indivídua v systéme objektívnych sociálnych vzťahov (roly profesionálne, sociálno-demografické a podobne) a roly medziosobnostné, určené postavením indivídua v systéme medziľudských vzťahov (vodca, outsider a podobne). Vyčleňujeme tiež roly aktívne, ktoré plní jedinec v danom momente a latentné, ktoré sa v danej situácii neprejavujú. Okrem toho rozlišujeme roly inštitucionalizované (formálne, konvenčné), späté s formálnymi požiadavkami organizácie, do ktorej subjekt patrí a živelné, späté so živelne vznikajúcimi vzťahmi a druhmi činnosti.

V západnej sociológii a psychológii sa rozšírili rozličné rolové koncepcie osobnosti, ktorých spoločným metodologickým nedostatkom je ignorovanie objektívnych sociálno-historických podmienok, v konečnom dôsledku určujúcich požiadavky a očakávania vzhľadom na rolové správanie človeka. V týchto koncepciách sa osobnosť považuje za súbor rôznorodých rolových masiek, ktoré určujú jej vonkajšie správanie bez vzťahu k jej vnútornému svetu, pričom sa ignoruje jej osobitosť, aktívna podstata a celostnosť.

Pojem rola sa v odbornej literatúre používa v súvislosti s týmito pojmami:

- Hranie rol – jedna z metód výučby – inscenačná metóda; pomáha žiakom vyjadriť vlastné osobné postoje a myšlienky.

- Konflikt rol – človek hrá v živote vždy viacero rol a musí sa naučiť vhodne ich spájať. Nie vždy možno tieto roly realizovať tak, ako sa to vyžaduje, vtedy dochádza ku konfliktu rol (Kačáni, s. 176).

- Rola pohlaví – rodové roly, zaužívané roly muža a ženy; medzi zaužívané ženské roly patrí starostlivosť o deti, o domácnosť a o manžela, teda takzvané „udržiavanie tepla v rodinnom krbe“, žena má byť podľa noriem našej kultúry tolerantná, emocionálne založená, empatická a súcitná, má ochotne pomáhať a milovať deti; muž sa označuje za „živiteľa rodiny“, jeho úlohou je teda chodiť do práce a zarobiť dostatočné množstvo peňazí, aby rodinu uživil (Lukšík, Supeková, s. 52 - 53).

- Rola učiteľa – je druhom sociálnej roly; učiteľ má vyučovať a vychovávať, mal by byť k žiakom láskavý, pomáhať im v učení a uľahčovať im ho, organizovať dianie v triede tak, že žiakov prizýva k rozhodovaniu a hodnoteniu; mal by byť empatický, akceptujúci, starostlivý a úprimný (Kačáni, s. 140).

- Sociálna rola – súhrn očakávaní spoločnosti, ako sa má človek správať v istej spoločenskej pozícii. Vzťahuje sa nielen na vonkajšie správanie, ale aj na vedomosti a city (Kačáni, s. 176).

- Vzory rol – v procese socializácie si dieťa osvojuje základné normy správania, stotožňuje sa s nimi; rodičia a učitelia slúžia v tomto smere dieťaťu ako model, vzor.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Definícia základných psychologických pojmov