4. Nové pohľady na organizované správanie
Vývoj sociológie organizácie od tridsiatich rokov v mnohom spochybnil Weberové pojatie byrokracie. Ak by sa podarilo presvedčivo dokázať, že byrokratická organizácia nie je stelesnením čistej racionality, muselo sa toto zistenie premietnuť aj v zmenenom pohľade na povahu ľudského jednania. Ako je známe Weber sa v svojom sociologickom systéme dôsledne snaží odvodzovať akékoľvek sociálne skutočnosti bezprostredne z určitých foriem ľudského jednania. Tento postup je jadrom jeho koncepcie chápajúcej sociológie.
Z hľadiska typológie foriem panstiev je možné byrokratickú organizáciu chápať ako sociálny útvar, ktorého čistá podoba spočíva na prevládnutí účelovo racionálneho typu riadenia. Ak bolo teda zistené, že byrokratická organizácia sa nechová celkom racionálne, museli prísť na radu pochybností o samotnej racionalite jednania, ktoré stojí v jej základe. Kritika Weberovho poňatia Byrokracie sa tak nutne spojila s revíziou pohľadu na skutočnú mieru racionality ľudského jednania a to na jeho individuálnej aj skupinovej úrovni. V prvom prípade to viedlo k zdôrazneniu obmedzenej racionality individuálneho riadenia, v druhom prípade k povýšeniu mechanizmov nezamýšľaných dôsledkov ľudského konania.
Ak usúdime podľa ďalšieho vývoja teórie jednania je možné obmedzenosť Weberovej koncepcie účelovo racionálneho jednania vidieť najmä v dvoch smeroch:
1. Weber precenil ľudskú schopnosť odhadnúť možný dopad vlastného jednania. Jeho účelovo racionálne jednajúci aktér sa v princípe vyznačuje vysokou informovanosťou, ktorá mu dovoľuje priraďovať k zvoleným cieľom adekvátne prostriedky, takže jeho jednanie býva korunované merateľným úspechom. Prípadné vedľajšie dôsledky stoja skôr v tieni tohto úspechu. (Tým sa líšia napríklad od hodnotovo racionálne jednajúcej osoby, v ktorej jednaní prípadný úspech nehrá roľu, rozhodujúca je vernosť hodnotám, ktoré sú sledované.)
Aktér jednajúci účelovo racionálne, väčšinou ak je vyzbrojený prostriedkami modernej vedy, môže usilovať o akékoľvek ciele, veda ho spoľahlivo informuje o všetkých dôsledkoch ku ktorým jeho jednanie povedie. Proti tomuto aspektu Weberovho poňatia racionality stavia R. K. Merton od polovice tridsiatich rokov koncepciu nezamýšľaných dôsledkov jednania.
2. Weber veľmi nezdôrazňuje kvalitatívny rozdiel medzi individuálnym jednaním a jednaním kolektívnym. Považuje za možné uskutočniť aj značne zložité produkty kolektívneho jednania do roviny jednania idividuí a na tomto základe vysvetliť ich fungovanie. Aj tak komplexné skutočnosti akou je byrokratická spáva alebo povaha kapitalizmu, chce vyložiť na základe určitých elementárnych typov individuálneho jednania a ich kombinácií. Už v koncepcii nezamýšľaných dôsledkov je s týmto prejavom metodologického individualizmu polemizované k rovnakému problému sa z iných strán v polovici 60 rokov vracia aj ekonóm Mancur Olson so svojou koncepciou kolektívneho jednania.

4.1. Herbert A. Simon a teória obmedzenej racionality
Všeobecné teórie organizácie a konkrétne empirické výskumy organizácií sú ešte okolo polovice nášho storočia založené na predstave sociálnych aktérov ako bytostí, ktorých jednanie je riadené úplne racionálnymi postupmi. Rôzni bádatelia sa navzájom líšia len v tom, či zodpovednosť za programovanie racionálneho jednania presúvajú na kvalifikované riadiace centrá (taylorizmus, Fayolova škola, Weberov ideál odbornosti byrokracie), alebo sa vyslovujú pre väčšie participácie riadených na rozhodovaní (Kurt Lewin, štúdium skupinovej dynamiky a i.).
Líšia sa aj v tom, či obmedzujú prísne racionálne konanie len na oblasť výberu vhodných prostriedkov pre dosiahnutie vopred stanovených cieľov ( Weberova účelová racionalita), alebo či do popisu racionálnej kalkulácie zahrňujú aj oblasť hodnôt a sentimentov (G. C. Homans) a tým rozširujú racionálnu kalkuláciu aj na sféru neformálnych vzťahov (škola „human relations“ so svojím dôrazom na ekonomickú výhodnosť neformálnych kontaktov a neformálne vypracovaných skupinových noriem).
Všetky tieto racionalistické prístupy k sociálnemu jednaniu a k povahe sociálnych organizácií predpokladajú, že každý stanovený problém má svoje optimálne riešenie a že hlavnou snahou ľudí je práve takého riešenia nachádzať. V bežnej sociologickej a manažérskej literatúre nie je toto stanovisko spravidla spochybňované.
Avšak v polovici 40. rokov prichádza Herbert A. Simon, bádateľ z odboru správnej vedy, s explicitnou teóriou obmedzenej racionality ľudského jednania a aplikuje ju na teórii organizácie. Svoje myšlienky rozvinul v práci Administrative behavior (1945) a potom spolu s Marchem prácu Organizations (1958) v doposiaľ veľmi citovanej práci.
Základnou Simonovu tézou je, že ľudia v praktickom živote nehľadajú optimálne riešenie problémov, s ktorými sú konfrontovaní, ale uspokojujú sa s celkom bežným prvým riešením, ktoré sa im javí ako dostačujúce, pričom kritéria spokojnosti závisia od ich momentálnej vnímanej skutočnosti. Otázka hlbšej adekvátnosti tohto vnímania pritom rozhodne nepatrí k problémom, ktoré si jednajúci pripúšťajú.
Jedným z aspektov obmedzenej racionality je, že človek nie je schopný riešiť zložitejšie úlohy komplexne, ale vždy postupne, pričom jednotlivé kroky majú podobu aspoň minimálne spokojných riešení. Reálni aktéri nebilancujú vždy opatrne prínosy a výdavky, ktoré im z ich intervencie plynú. Ich kalkulácie sú viac menej ambiciózne a viac pragmatické. Ako náhle dosiahnu prijateľný prah uspokojenia, smerujú k ďalšiemu kroku, bez toho aby sa zdržovali spätnou diskusiou optimálnych riešení.
Simonova teória obmedzenej racionality je namierená proti modelu „homo economicus“, ktorú sociológovia prevzali do svojich úvah z modelov ekonómov, ktorí spravidla zámerne od komplikovanosti a nedokonalosti sociálnej reality abstrahujú. Sociálni aktéri hľadajúci optimálne riešenia zadaných úloh majú v týchto modeloch už dopredu pevne zadané možnosti, medzi ktorými môžu voliť a tí, ktorí rozhodujú, disponujú už dopredu meradlami, ktoré im umožňujú jednoznačne zoradiť možné riešenia od najžiadanejších až po najmenej žiadúce. March so Simonom ukazujú, že práve takého situácie sú v skutočnosti celkom výnimočné a ich hodnoty ako východiská pre úvahy o fungovaní organizácií je teda krajne problematická. „Je rozdiel hľadať v kope sena najostrejšiu ihlu a hľadať v nej ihlu dosť ostrú na to, aby sa s ňou ešte dalo šiť“, konštatujú March a Simon, keď ilustrujú reálnu povahu rozhodovacích procesov v bežnom živote.