4.2. Olsonova koncepcia kolektívneho jednania
Základnou ideou obsiahnutou v práci ekonóma MANCURA OLSONA /The Logic of Colective Action 1966/ možno vyjadriť veľmi jednoducho: logika individuálneho jednania je v podstate odlišná od logiky kolektívneho. Olson nesúhlasí s tým, aby celé skupiny boli vnímané tak ako by sa jednalo o individua, teda o niekoho, ktorý je nadaný vôľou, vedomím, kto háji svoje záujmy, prípadne má svoje falošné vedomie.

V prípade individuálneho jednania platí, že pokiaľ má jedinec určitý záujem a uvedomuje si ho, snaží sa ho svojím jednaním dosiahnuť. Naopak, ak má väčšia skupina spoločný záujem, ktorého si jej členovia uvedomujú a majú naviac aj prostriedky, ako tento záujem realizovať spravidla na jeho realizáciu ako celok nevykoná nič, alebo takmer nič. Skupina so spoločným záujmom, ktorý je úplne známy všetkým jej členom sa skupina ako celok nesnaží tohto záujmu dosiahnuť.
Je treba povedať, že Olsonova schéma sa nevzťahuje na malé skupiny, ktorých členovia sa osobne poznajú a ani na tie hnutia, ktoré by od svojich účastníkov nevyžadovali žiadne náklady, a to napríklad vo forme strateného času.
Olson vychádza z jednoduchého faktu, že každý človek má niektoré záujmy len svoje zvláštne, individuálne, zatiaľ čo záujmy kolektívne sú spolu s druhými záujmami. Zatiaľ čo svoje individuálne záujmy sa človek snaží obhajovať v každom prípade. U kolektívnych záujmoch je jeho úvaha zložitejšia. Je to dané tým, že v kolektívnych záujmoch môže dosiahnuť bez vlastnej účasti na kolektívnom hnutí. Preto v prípade kolektívnych záujmov z pravidla starostlivo zisťuje straty, ktoré by mu mohli z účasti na kolektívnej akcii vyplynúť a porovnáva ich s pravdepodobnosťou, že toto hnutie obháji spoločne záujmy i bez jeho účasti. Výsledkom veľmi často býva rozhodnutie, ktoré je na prvý pohľad paradoxný – nezúčastniť sa kolektívneho hnutia, ktoré preukázateľne háji tiež jeho záujmy.
Pomocou svojho paradigmatu vysvetľuje Olson mnoho skutočností týkajúcich sa rôznych foriem kolektívnych jednaní.
Prečo odbory v mnohých krajinách združujú pomerne malé percento pracujúcich? Nízka miera organizovanosti je typická najmä pre také odborové organizácie, ktoré hája predovšetkým kolektívne záujmy. Napríklad zvýšenie mzdy pre všetky pracovné profesie. V tomto prípade všetci členovia danej profesie z hnutia profitujú, či sa ho sami zúčastňujú alebo nie. Vyššia účasť je len v tých odborových organizáciách ktoré zaručujú svojim členom napríklad: ochranu v prípade hrozby straty zamestnania. Tu individuálny zisk vyvažuje náklady a riziká spojené s účasťou v hnutí.
Prečo majú politické strany viac voličov než aktívnych členov? Olson odpovedá, že priama účasť v hnutí vyžaduje isté náklady /čas, peniaze, energiu/. Naproti tomu záujmy, ktoré strana vo voľbách obhajuje sa týkajú všetkých jej stúpencov, teda i tých, ktorí svoje osobné náklady obmedzia na to, že v deň volieb odovzdajú strane svoj hlas. Tí, ktorí sa zúčastňujú aktívnejšie robia tak preto, lebo okrem kolektívnej odmeny počítajú ešte so zvláštnou individuálnou odmenou. Prečo majú štátne dane vždy donucovací charakter? Olson konštatuje, že v i prípade, keď existuje kolektívny súhlas s nutnosťou daní i kolektívny súhlas s ich použitím. Nikto nebude platiť dane dobrovoľne preto, že si vypočíta, že i bez jeho prispenia sa daní nazbiera dosť. Preto treba nútiť občanov pod výstrahou prísnych sankcií, aby jednali spôsobom, ktorý koniec koncov schvaľujú a jeho všeobecnú nutnosť ochotne uznávajú. Tu vystupuje rozdiel medzi kolektívnym a individuálnym jednaním zvlášť hmatateľne. V prípade individuálneho jednania nie je nutné niekoho nútiť k činom ktorých rozumnosť a nutnosť uznáva.

Všetky spomínané situácie z hľadiska ekonómie do oblasti tzv. kolektívnych statkov, sú teda analýzou situácií, v nich každý chce profitovať, celkom bez ohľadu na to, či platí príslušné náklady, a z nich nikto nemôže byť vylúčený, pokiaľ náklady neplatí. Pre zaistenie koordinácie aktivít v týchto situáciách v ktorých tržné princípy zlyhávajú je potrebné ako je to v prípade daní určité administratívne donútenie.

4.3. Kenneth Arrow a cena platená za koordináciu ľudských aktivít
Z Weberovho pojatia byrokracie ako prísne racionálnej organizácie mimo iného vyplýva vnútorná príbuznosť medzi byrokratickým organizovaním správy a kapitalistickým organizovaním správy a kapitalistickým organizovaním výroby. Kapitalistické tržné podnikanie a byrokracie spolu u Webera vzájomne úzko súvisia. Byrokratická správa umožňuje prepočítateľnosť sociálnych podmienok výroby v stupni, ktorý bol v tradičných formách panstva vcelku nepredstaviteľný, o panstvo charizmatickým nehovorí. Rozvoj kapitalistického podnikania naopak umožňuje vládcom odmeňovať ich byrokratický aparát formou peňažnej mzdy, čo výrazne zvyšuje možnosti kontroly úradníkov. Podľa Webera predstavujú byrokracie a trhové hospodárstvo ideálne spojenie dvoch foriem kontinuitnej činnosti prebiehajúcej na základe podobných princípov.
Neskôr kritika spochybnila racionálnosť fungovania byrokracie a zmenila pohľad na charakter racionálne účelového jednania. Celkom logickým dôsledkom obidvoch týchto krokov je kritika Weberovho názoru na hĺbkovo vnútornú príbuznosť medzi trhovým mechanizmom a fungovaním organizácií. Kenneth Arrow v práci The Limits of Organization (1974) poukazuje na základné odlišnosti mechanizmu trhových mechanizmov fungovania formálnych organizácií.
Arrow vychádza z faktu, že základné zdroje, ktoré má spoločnosť k dispozícii, sú obmedzené a musia byť rozdeľované podľa určitého kľúča. Klasickým kapitalistickým spôsobom ich rozdeľovania je trh. Krajný liberalizmus chce tento spôsob distribúcie univerzalizovať, odmieta formálne organizácie ako prekážku blokujúci samočinné fungovanie trhových mechanizmov. Liberalizmus kladne oceňuje, znamená to, že koordinácia aktivít prostredníctvom trhu ponecháva jednotlivým účastníkom značný rozsah individuálnej slobody. Ignoruje avšak, že táto sloboda má pre veľké množstvo ľudí skôr obmedzený význam. Základnou sociálnou nevýhodou trhového systému je, že nezaručuje sociálne spravodlivé rozdelenie statkov. Trh je síce schopný oceniť hodnotu vyrábaných a zmeňovaných statkov, pritom však ich pôvodné, akékoľvek nerovné rozdelenie považuje za dané a nespochybňuje ich.
Okrem tohto problematického rysu má trhový systém rad ďalších nedostatkov. Medzi ne patrí predovšetkým neschopnosť oceniť hodnotu vecí, ktoré síce nevstupujú do výroby, stávajú sa však nedostatkovými. V rámci trhového mechanizmu by napríklad hodnotu čistého vzduchu bolo možno oceniť skôr za predpokladu, že by tento statok niekto vlastnil, pokutoval znečisťovateľa, odškodňoval poškodené a pri nízkej rentabilite by mohol použitie tohto statku dokonca odoprieť. Akýkoľvek iný systém ekologickej ochrany prostredníctvom trhových cien je podľa Arrowa neracionálne.