2.1.1 Rozdiel patrimoniálnej a byrokratickej správy
Organizačným protipólom modernej byrokracie je, podľa Maxa Webera, patrimoniálna správa uskutočňovaná v rámci tradičného panstva. Rozdiel medzi panstvom legálnym a panstvom tradičným je analogický rozdielu medzi organizáciou vytvorenou umelo a organizáciou, ktorá vznikla prirodzene. Obidva typy organizácií (v tom je rozdiel oproti panstvu charizmatickému) sú zamerané na nepretržité riešenie každodenných problémov reprodukcie spoločnosti. Spôsob, akým je spravovaná patrimoniálna organizácia, kontrastuje vo všetkých podstatných rysoch zo spôsobom riadenia organizácie byrokratickej.
Rozdielna je už povaha platných pravidiel. V prípade byrokracie sa jedná o zámerne vytvorené neosobné predpisy, v tradičnom panstve ide o normy, ktoré sú viacmenej nereflektovane prebraté z minulosti a spočívajú vo viere v to, že už raz vzniknuté ich nemožno beztrestne rušiť. Tieto normy nie sú prijaté preto, aby platili, ale preto, že platili. Byrokracia rozhoduje podľa noriem vecného charakteru, ktoré sú v princípe aplikovateľné rovnako na všetkých členov spoločnosti, na úradníkov i spravovaných. Normy patrimoniálne sú sústredené okolo ústrednej hodnoty, ktorou je pocit úplnej podriadenosti všetkých voči pánovi. Tento pocit vyrastá z pôvodného patriarchálneho vzťahu medzi pánom domu, jeho potomkami a slúžiacimi. Zatiaľ čo normy, podľa ktorých pracuje byrokratická správa, formálne zdôrazňuje rôznosť všetkých členov spoločnosti (musia byť totiž rovnako aplikovateľné na najrôznejšie prípady, ak sa majú využívať výhody ich všeobecnosti), základnou normou všetkých foriem tradičného panstva je postulát o prirodzenej nerovnosti medzi ľuďmi. Odtiaľto nekonečná rozmanitosť a celkovo konkrétny charakter všetkých noriem, ktorých aplikácia je neustále limitovaná stavovskými privilégiami a lokálnymi zvláštnosťami.
Vysoká všeobecnosť byrokratických noriem podporuje odľudšťujúce tendencie správnej mašinérie. Ignorovanie konkrétnych ľudských aspektov vybavených prípadov nie je však podľa Webera spôsobené akousi apriórnou nehumánnou byrokraciou. Je funkčná v tej miere, v akej ochraňuje klientov pred svojvôľou a osobnými náklonnosťami či antipatiami úradníkov, teda pred prvkami, ktoré by blokovali účinnosť všetkých predbyrokratických foriem správy. Čím viac sa byrokracia „odľudšťuje“, t.j. čím rozhodnejšie vylučuje z procesu rozhodovania čisto osobné prvky vymykajúce sa chladnej kalkulácii, tým je jej práca účinnejšia.
Právomoc byrokratických úradníkov sa pohybuje v rámci presne ohraničených a stálych kompetencií. Oproti tomu patrimoniálny pán poveruje svojich úradníkov zariaďovaním najrôznejších úloh, často nárazovo a v rozsahu, ktorý sám uzná za vhodný. Navyše sú patrimoniálni úradníci okrem svojej úradnej funkcie povinní pánovi i osobnými službami a reprezentovaním jeho moci. Rozsah ich momentálnych kompetencií je závislý omnoho viac na svojvôli pána ako na charaktere riešených úloh a vybavovaním záležitostí. Každý patrimoniálny úrad má síce svoj účel, rozsah jeho pôsobnosti je však od sféry iných úradov ohraničené veľmi zahmlene.
Namiesto pevnej úradnej hierarchie prevláda vzťah priamej podradenosti voči pánovi, poprípade jeho najvyšším úradníkom. Je tomu tak preto, že patrimoniálnemu úradu založenému na vzťahoch čistej osobnej podriadenosti úplne chýba myšlienka vecnej úradnej povinnosti. Pri nepresnom ohraničení kompetencií a pri dočasnosti zadávaných úloh je vytvorenie pevnejšej hierarchie úradu ťažko predstaviteľné. Hierarchické usporiadanie úradu je vlastne funkčné až vtedy, keď sú vytvorené predpoklady pre účinnú kontrolu práce úradníkov. V podmienkach patrimonializmu však také predpoklady neexistujú.
Po odbornej stránke sú patrimoniálni úradníci v porovnaní s byrokratickými úplnými amatérmi. Vybavovaním práve tých najdôležitejších správnych úloh sú poverovaní osobní dôverníci či dvorní obľúbenci, ktorých postavenie nijako nesúvisí s ich odbornou kvalifikáciou. Pretože v podmienkach patrimoniálnej správy sú úlohy, ktorými sú úradníci poverovaní, značne komplexné, nie je možné pri ich riešení použiť jednu z hlavných predností byrokratickej organizácie – rozloženie činnosti správy medzi špecializovaných úradníkov, ktorí sa stále zdokonaľujú vykonávaním svojej dielčej funkcie.
Správne záležitosti sú vybavované v osobnom styku, ústne. Až postupne preniká nová technika úradovania založená na vyhotovovaní a archivovaní písomných záznamov a dokumentov.
Patrimoniálnemu úradu úplne chýba rozlíšenie privátnej a ústrednej sféry. I politická správa je chápaná ako čisto osobná záležitosť vládcu, dane a dávky ako súčasť jeho osobného majetku. Je to dané tým, že úradníci sa vyvinuli a po dlhú dobu pôsobili ako sluhovia zabezpečujúci chod pánovej domácnosti, a to najmä po stránke materiálneho zabezpečovania a vojenskej ochrany. Ich pôsobnosť sa pomaly postupne rozširovala na tie odvetvia správy domácnosti, ktoré svojich charakterom stáli najbližšie ich prvotnej funkcii. Až potom, čo došlo k ich odlúčeniu od pánovej domácnosti, reprodukujú patrimoniálni úradníci vzory vládnutia svojho pána, vrátane jednoty domácnosti a úradu, súkromného a úradného majetku a pod.

2.2 Byrokraticky riadená organizácia
Weberove úvahy o byrokracii sa z veľkej časti zhodujú s jeho výkladom legálneho panstva. Práve v súvislosti s analýzou základných princípov legálneho panstva stanovil Weber hlavné rysy ideálneho typu byrokratickej správy. Práve na tieto pasáže sa približne od tridsiatych rokov nášho storočia zameriava veľká časť kritiky sociológov. Niektorí z nich pravda nedostatočne rozlišujú medzi ideálne typickými konštrukciami bádateľa a historickými kombináciami rôznych typov správnych organizácií.