- Neexistuje tu slobodný, zmluvne uzavretý kontrakt, vymedzujúci vzťah medzi odvedenou prácou a získanou odmenou. Všetky aktivity vrátane pracovných, môžu byť v rôznej miere vynútené.
- Neexistuje tu inštitúcia rodinného života a domácnosti. Pracovný kontakt a vedenie vlastnej domácnosti je umožnené iba personálu, čo ďalej zvýrazňuje rozdiely medzi oboma skupinami a nesúmernosť medzi ich hodnotami. Goffman skúma svet chovancov a svet zamestnancov totálnych inštitúcií oddelene.
8.4.2. Svet chovancov
Všetky totálne inštitúcie vytvárajú a udržujú zvláštny druh napätia medzi domovským svetom, z ktorého chovanci prichádzajú, a svetom inštitúcie a užívajú toho trvalého napätia ako významnej stratégie pri zvládaní a tvarovaní svojich obyvateľov. Neprekročiteľná bariéra, ktorú tieto inštitúcie kladú medzi chovancov a vonkajší svet, ich mimo iného zbavuje možnosti meniť role v priebehu všedného dňa. Tým ochudobňuje ich Já a okliešťuje ich sociálny status. Zároveň im odoberá všetko (vrátane osobných vecí), čo by im mohlo pripomenúť ich bývalú identitu.
Goffman popisuje, akými spôsobmi totálne inštitúcie potláčajú v novo prichádzajúcich, či už zámerne, či nezámerne, ich koncepciu seba samého, ktorú si vyvinuli vo svojom domovskom svete. V tejto súvislosti analyzuje predovšetkým mechanizmy procesov mortifikácie, ktorému sú novo prichádzajúci podrobovaný.
Šok zo straty predchádzajúcich rolí je doprevádzaný systematickým zbavovaním vlastnej tváre. Na vonkajšok sa táto štandardizácia prejavuje mimo iného ostrihaním, pridelením čísla, vážením, dezinfikovaním a pridelením povinnej ústavnej rovnošaty. Účelom všetkých týchto procedúr je navodiť „civilnú smrť“ novo prichádzajúcich. Ty sú tvarovaní do podoby objektov, ktoré môžu byť ľahko vložené do už pripravenej administratívnej mašinérie, kde budú spracovávané podľa rutinných predpisov. Často sú novo prichádzajúci zbavení svojho plného občianskeho mena, teda vlastníctva, ktoré je mimoriadne dôležité pre udržanie vlastnej identity. Na dobu pobytu prechádza do majetku inštitúcia a ich vlastná vizáž.
Sú popretrhávané rodinné, profesné aj občianske zväzky a namiesto je dasadený stigmatizovaný status. Kvôli kolektívnemu načasovaniu všetkých denných aktivít sú eliminované možné oblasti osobného rozhodovania. Sú popretrhávané alebo aspoň narušené kanále komunikácie s vonkajším svetom. Je vyžadovaný úplný rešpekt voči personálu, aj doprevádzaný vynútenými vzorcami úcty. Nutnosť žiadať o povolenie každej drobnosti uvádza chovancov do permisívnej pozície neprirodzenej pre dospelého jedinca.
Všetky tieto a mnohé ďalšie umŕtvovacie praktiky, ktoré sú koordinovaným útokom na civilné Já chovancov, bývajú zdôvodňované často pragmaticky. V liečebniach pre mentálne chorých sú zdôvodnené ochranou pacienta pred druhými i pred sebou samým, vo väzení sú vydávané za súčasť trestu a nástroj prevýchovy, v prostredí náboženských organizácií sú zdôvodnené potrebou duchovnej očisty, či už má byť dosiahnuté cez disciplinizáciu tela. Často sa jedná len o spätnú racionalizáciu snahy zriadiť dennú aktivitu veľkého počtu osôb na malom priestore pri použití minima organizačných zdrojov.
Tým je do chodu uvedený ďalší z mechanizmov umŕtvovania osobnosti. Človeku je zabránené, aby svoje telo, jednanie a dokonca aj myslenie mohol držať bokom od kontaktu s cudzími osobami a vecami. Nikdy nie je celkom sám, vždy je buď priamo vystavený pohľadom druhých, alebo nemôže túto možnosť aspoň vylúčiť. V tomto smere pôsobia aj rutinne kontroly a inšpekcie. Súkromie chovancov je celkom elimonované. Výmenou za svoje vlastníctvo získavajú uniformné veci inštitúcie. Je na nich vyznačené, že sú majetkom inštitúcie a pravidelne sú menené, ako keby mali byť dezinfikované od nadobudnutej identifikácie.
Navyše dochádza i k ďalším formám profanácie. Je narušená informačná ochrana vo všetkých veciach týkajúcich sa osobnosti chovanca. Sú prepracovávané metódy zisťovania údajov o ňom, vrátane tých kompromitujúcich. Za týmto účelom bývajú inštitucionalizované aj rôzne formy spovede. Chovanec naopak nemá možnosť získavať žiadne informácie týkajúce sa rozhodovania o jeho vlastných osudoch.
Systematicky sú atakované a penalizované všetky pokusy brániť pozostatky predchádzajúcich osobností a často aj vlastnej dôstojnosti. Tieto prejavy sa stávajú popredným cieľom útokov, chovancovi je vštepený pocit, že každý odpor je už dopredu prehratý, nezmyselný a bezvýchodiskový. Až v tomto bode vzniká pravá bezmocnosť, proces umŕtvovania osobnosti je ukončený.
8.4.3. Systém autority, systém privilégií a spôsoby adaptácie
Vzťahy moci vnútri totálnych inštitúcií vykazujú niekoľko zvláštností.
Predovšetkým tu existuje právo každého člena aparátu organizácie disciplinovať každého zverenca. V modernej spoločnosti vovnútri totálnych ústavov existuje podobný vzťah jedine medzi políciou a občanmi, ktorí sa dopustili určitého priestupku. Ďalej tu platí, že sankcie možno udelovať za veľmi široké spektrum prejavov až po nepredpisové oblečenie, stravovacie návyky a pod. A konečne nevhodné chovanie v jednej oblasti môže byť penalizované v akejkoľvek inej oblasti. Výsledkom je maximalizácia príležitostí pre udelenie trestu a hustá sieť zákazov a príkazov, ktorá obopína veškerý život chovancov a približuje pozíciu týchto dospelých situáciam dieťaťa. Radikálne obmedzuje mieru ich kontroly nadkaždodenným prostredím v porovnaní s bežným štandardom, ktorý je smozrejmý mimo ústavu. Nadmerný počet všadeprítomných pravidiel zpôsobuje, že chovanci, zvlášť nových, žijú v chronickej úzkosti z dôsledkov ich možného porušenia.
