Podobne ako v prípade systematického umrtvovania osbnosti, tiež v prípade systéme zákazov a pravidiel narušujú tieto inštitúcie predovšetkým to jednanie, ktoré v bežnej spoločnosti slúži jednotlivcom k tomu, aby si sami pred sebou i pred druhými potvrdili, že majú istú kontrolu nad svojím prostredím, že sú zároveň autonómnymi bytosťami. V podmienkach týchto inštitúcii sa naopak spravidla potlačujú marginálne prejavy autonómneho chovania až po rovinu prejavov nezáujmu o málo odmeňujúce vzťahy a okolnosti. V mnohých totálnych inštitúciách existuje snaha primeť chovancov k aktívnej účasti na deštrukci ich predošlej osobnsti (nováčikovia v kasárňach, kláštoroch, atď.)
Zatiaľ čo proces mortifikácie osobnosti pokračuje, chovanci začínajú prijímať formále aj neformálne inštrukcie o existencii systému ústavných privilégii. Okolo tohto systému sa môžu začať vyvíjať prvky novej osobnostnej reorganizácie v podmienkach ústavu.
Goffman rozlišuje tri základné prvky systému privilégii:

1. Výhodu majú chovanci, ktorí si pravidlá dokážu pružne osvojiť, lebo sa redukuje oblasť neistoty, v ktrých môžu očakávať tresty za nevhodné chovanie. Nové pravidlá sú nováčikom postupne predkladané už od prijímacej prosedúry.
2. Málo odmien za príkladnú poslušnosť voči personálu. Tieto drobné odmeny majú často vzťah k samozrejmostiam života za stenami ústavov (cigareta, drobné prlepšeniie, kontakt so svetom...)
3. Znalosť foriem trestu, napr. i v podobe odmietnutia odmien a privilégii, je taktiež súčasťou systému privilégii, lebo ttáto skúsenosť opäť umožňuje zlepšiť orientáciu vnútri organizácie a tým aj svoje šancena uspokojivé mprežitie.

V konfrontácii s mechanizmami umŕtvujúcimi osobnosť a s využitím určitých prvkov systému privilégiisi môžu chvanci zvoliť niekoľko stratégii adaptácie na existujúce podmienky. Goffman rozoznáva nasledujúce hlavné zpôsoby adaptácie:
Goffman konštatuje, že platnosť popisovaných mechanizmov mortifikácii, systému privilégií a spôsob adaptácie sa líši podľa typu inštitúcie a podľa spôsobu obmeny chovancov. Spôsob obmeny závisí od nedobrovoľného vstupu (väzenie, pracovné tábory, liečebne pre mentálne postihnutých) až po vstup celkom dobrovoľný (kláštory). Niekde do stredu situuje Goffman kasárne akože inštitúciu, ktorá nútený pobyt prezentuje ako čestnú službu a nie ako trest.
Goffman kladie dôraz na nezamýšľané vedľajšie účinky prevýchovy prevádzkované v podmienkach totálnych inštitúcii. Tieto ústavy vo svojej ideológii prehlasujú za svoj cieľ vybudovanie či posilnenie sebaregulačných schopností u svojich chovancov. Spôsob, akým sú prevádzkované, akým pozerajú na svojich chovancov a akým preformovávajú ich osobnosti, je však práve tomuto cieľu úplne vzdialený. Nezanedbateľná časť totálnych inštitúcií slúži ako také skladište problémových ľudí, verejnosti je však prezentovaná ako celkom racionálna organizácia efektívne naplňujúca svoje oficiálne schválené ciele. Aj keď napriek tomu nejakým spôsobom osobnosť svojich chovancov tvarujú, nie je to tým smerom, o ktorom sa hovorí ako o žiaducom.

9. Byrokracia
Prvý, kto použil termín byrokracia bol francúzsky ekonóm fyziokrat Vincent de Gournay. Malo to byť v roku 1745. Od tej doby sa tento pojem „byrokracia“ používa vo všetkých spoločenských vedách. Rôzni autori mu pripisujú významy často veľmi odlišné, žurnalistická prax a intiície politikov prispievajú k ďalšiemu zahmlievaniu už aj tak nejasného pojmu. Najčastejšie býva termín byrokracie spojovaný s 3 dosť odlišnými okruhmi významu.
1. Politológia rozumie pod byrokraciou vládu uskutočňovanú cez úrady, cez štátny aparát zložený z menovaných a nie volených členov organizovaný hierarchicky a závislý na legitímnej autorite. Jedná sa o vládu regulovanú síce zákonmi, ale pripúšťajúcu len minimálnu účasť občanov na riadení verejných záležitostí. Alternatívne usporiadanie predpokladá istú decentralizáciu štátnej správy a doprevádzajúce zvýšenie úlohy volených zástupcov občanov, predovšetkým na úrovni lokálnej a regionálnej samosprávy.
2. V sociológii a v historických vedách sa do značnej miery pod vplyvom Maxa Webera rozumie byrokraciou snaha o racionalizáciu kolektívnych aktivít spočívajúcich vo vytváraní veľkých výrobných a nevýrobných organizácií a právnych systémom, ktoré sú riadené pomocou alternatívnych ...?
3. V bežnom užívaní označuje byrokracia nezrozumiteľný spôsob vybavovania pomerne jednoduchých záležitostí, ktorý komplikuje a znepríjemňuje život občanov. Patrí sem napr. neúmerne dlhé vybavovanie záležitostí, rutinný nezáujem s ktorým úradníci pristupujú k vybavovaniu jednotlivých prípadov, komplikovanosť procedúr, ignorovanie účelov, ktorými je organizácia explicitne poverená a pod. Alternatívou by bolo čo najmenšie a najpružnejšie používanie výkazov štatistík a dotazníkov, čo najkratšie rady pred dverami úradov a čo najkratšia doba vybavovania žiadostí.
Pokiaľ jednotlivý úradníci vládnu, stávajú sa skutočnými držiteľmi suverénnej moci. Tomuto stavu však zodpovedali omnoho viac práve predbyrokratické pomery. V modernej spoločnosti je vzťah medzi úradom a mocou „ambivalentný“. V princípe je každý jeden úradník byrokratického aparátu relatívne bezmocný v porovnaní so svojím predchodcom – úradníkom predbyrokratickej éry. Moderný byrokratický aparát vzniká práve tým spôsobom, že úradníci sú vyvlastnený od svojich úradov a stávajú sa z nich zamestnanci, ktorých je možné za istých okolností prepustiť, odvolať, premiestniť a pod. Jednotlivý byrokratický úradníci sú vo feudálnom a kapitalistickom systéme v krajnej miere závislý na skutočných držiteľoch moci, aj keď systém byrokracie im prepožičiava istú autonómiu a redukuje mieru možnej ľubovôle pri ich prijímaní postupu a odvolávaní z funkcie. Zároveň však platí aj opak: tí, ktorí stoja pri zdroja moci, vrátane mocenskej elity sú po vzniku byrokracie celkom závislý na existencii systému úradu ako celku. Bez tohto systému by bola ich moc technicky nerealizovateľná.
V tomto zmysle sú teda úrady tak iba nástrojom ako aj podstatnou súčasťou existujúcej moci.