Uvedený rozdiel je však vyznačovaný práve procesom byrokratizácie profesionálov, teda vývojom, ktorý ničí takzvané slobodné povolania a stále viac začleňuje odborníkov do formálnych organizácií. Konflikty, ktoré z toho plynú, riešia profesionáli rôzne. Buď aj naďalej lipnú na profesijných hodnotách a orientujú sa skôr na mienku kolegov, a to i mimo organizácie, alebo sa byrokratizujú a orientujú na služobný postup. Byrokrati sú pochopiteľne takejto voľbe ušetrený, ich služobné postavenie pre nich splýva s profesiou.
V inom zmysle ako Max Weber považuje technickú odbornosť za zdroj moci vo formálnych organizáciách Michel Crozier. Weber videl v technickej odbornosti základ pre formálnu autoritu. Crozier naopak chápe v zmysle postweberovskej kritiky technickú autoritu ako alternatívu formálnej autority. Táto alternatíva sa stáva známou v oblasti neistoty, kde byrokratizácia ešte naplno neprevládla. Avšak moc a právomoc expertov v oblasti neistoty nie sú stabilné, lebo každý úspech odborníka umožňuje rozsah tejto oblasti zmenšiť. S tým ako rastie oblasť vedenia odborníkov, je oblasť neistoty zmenená v oblasť, ktorá môže byť zvládaná rutinne. Úspech odborníka tak redukuje základňu jeho vlastnej moci, či aspoň ju prenáša do nových oblastí neistoty.
9.5. Štúdium úradníkov
Existuje rozsiahla literatúra zaoberajúca sa spôsobmi získavania pracovníkov, sociálnym pôvodom, kariérou, hodnotami úradníkov, predovšetkým štátnych zamestnancov. Okrem toho existuje snáď ešte rozsiahlejšia literatúra o historických koreňoch moderného úradníctva, prepracovaná najmä v nemeckej (napr. Otto Hintze) a francúzskej (napr. Roland Mousnier) historicko-sociologickej literatúre.
V americkej sociológii je prvou systematickou štúdiou zaoberajúcou sa sociálnym pôvodom štátnych úradníkov práca R. Bendixa (1949). Autor zisťuje, že viac ako 40% štátnych úradníkov pochádza z farmárskeho alebo robotníckeho prostredia. P. T. David a R. Pollock (1957) sa zaoberajú problémami so získavaním amerických úradníkov, medzi iným absenciou príslušného vzdelávacieho systému, obmedzeniami, ktoré plynú z vykonávania verejných funkcií pre ich súkromné aktivity, výškou platov v porovnaní so súkromným sektorom a podobne.
Predovšetkým v americkej sociológii sú pomerne početné výskumy o vzťahoch medzi úradníkmi verejnej správy na jednej strane, politickými stranami a záujmovými skupinami na strane druhej, podobne ako štúdie o prestíži úradníkov v očiach verejnosti i o predstavách úradníkov o sebe samých.
Záujem americkej sociológie o podobné otázky nie je náhodný. Súvisí s faktom pomerne rýchlej byrokratizácie americkej štátnej správy. Ak v roku 1870 pôsobilo vo federálnych úradoch menej ako 50 000 zamestnancov, tak o sto rokov neskôr to boli už takmer tri milióny úradníkov. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dochádza síce k poklesu počtu federálnych zamestnancov, o to rýchlejšie však stúpa počet zamestnancov štátnych a lokálnych. Rozrastanie civilnej a vojenskej správy je pre krajinu amerických tradícií prekvapivé a sociológov tento jav pochopiteľne priťahuje, napriek tomu, že by sa dokázali vždy dostať nad úroveň len kvantitatívneho popisu a registrácie spomenutého procesu.
Vo francúzskej sociológii podáva dôkladný rozbor kategórie zamestnancov úradov M. Crozier (1965). Crozier neskúma štátnych úradníkov, ale zamestnancov parížskych poisťovní. Zaoberá sa predovšetkým ich vzťahov k ostatným kategóriám NÁMEZDNÍCH a ich hodnotením samých seba. Definuje úradníkov ako „triedu bez triedneho vedomia“ a vysvetľuje nekoherentnosť (=nesúvislosť) a ambivanlentnosť (=súčasná existencia protichodných postojov) ich postojov, ktorá im má lepšie manévrovať medzi často protichodnými tlakmi sociálneho prostredia. Crozier konštatuje, že úradníci sa zároveň cítia byť vykorisťovaní a zároveň spolupracujú s tými, ktorí ich riadia. Nie je ro výsledok nelogického uvažovania, ale v celku verný odkaz rozdvojenosti ich objektívnych záujmov. Situácia úradníka je na jednej strane situáciou pracovníka, ktorý je odmeňovaný práve tak málo ako manuálny robotník a nachádza sa v rovnakom podriadenom postavení ako on. Na strane druhej je však situácia, ktorá uľahčuje identifikáciu so svetom vládnucej triedy na ktorej moci úradník v poslednej inštancii participuje.
Crozierove poňatie zamestnancov úradov nie je podobné Dahrendovej koncepcii byrokracie, ako je známa z jeho práce Trieda a triedny konflikt v priemyslovej spoločnosti z roku 1957. Dahrendorf konštatuje, že všetci úradníci byrokracie tvoria nezávisle na výške svojho postavenia jediný záujmový celok a dáva otázku, na ktorej strane stojí tento celok v mocenskom súperení vo vnútri spoločnosti. Odpovedá v podstate weberovsky, pretože postavenie byrokracie považuje za rozporuplné. Je najmocnejším nástrojom, aký kedy bol k dispozícii držiteľom moci v spoločnosti. Veľkosť rozsahu jej moci daná je práve tým, že je služobným nástrojom. Jej profesná etika je postavená na hodnotách povinnosti, služby a lojality, teda na hodnotách podriadenosti, nie dominancie. Všetka sila úradníkov spočíva v tom, že sa stali nevyhnutným prostriedkom výkonu moci vo vysoko komplexnej spoločnosti. Bez byrokracie sa nedá vládnuť. Tento základ jej legitimity však nemôže byť využitý tak, aby ním mohol byť ospravedlnený nárok na samotnú vládu. Byrokracia neurčuje ciele vládnutia, len sa ju snaží realizovať. Tu Dahrendorf rešpektuje výrok R. Bendexa. Podľa neho je byrokracia všemocná až na to, že nie schopná určovať, ako má byť jej moc využitá.
Byrokracia je podľa Dahrendorfa vždy súčasťou vládnucej triedy, nikdy však sama nevládne. Len starostlivo a lojálne spravuje záujmy tej skupiny, ktorá je práve pri moci. Je to „servisná trieda“ (termín Karla Rennera). Aj tí najvyšší byrokrati bývajú v službách niekoho ďalšieho. Avšak tiež naopak, aj tí najnižší byrokrati sú súčasťou inštitúcie, ktorá je poverená výkonom vládnucej moci. V záujme byrokracie je vždy slúžiť udržiavaniu práve tomu čo existuje, ale ona sama nerozhoduje. Dahrendorf prirovnáva byrokraciu k žoldnierskej armáde operujúcej v triednom konflikte. Je neustále v boji, je však nútená dávať svoje sily do služieb meniacich sa pánov.
