9.8. Byrokracia a demokracia
Zvláštny význam má problematika odcudzenia sa v súvislosti s problémom byrokratizácie spoločenského života. Inú podobu získava tento problém v podmienkach demokratických a inú v podmienkach nedemokratických spoločností. Blau (1956) upozorňuje, že v totalitárnych spoločnostiach vystupuje byrokracia v úlohe obetného baránka. Je terčom povolenej kritiky, čo odvádza pozornosť od tých mocenských skupín, ktoré slúžia ako nástroj ovládania. Kritike sa pritom obetujú iba „byrokratické metódy“, aby od nej bola ušetrená byrokratická, teda nedemokratická politika. Ak je v týchto podmienkach kritizovaná neúčinnosť byrokracie, núti vlastne k zvýšeniu jej efektivity, nie k jej nahradeniu alternatívnym, nedemokratickým rozhodovaním.
Byrokracia však predstavuje prekážku k demokratickému rozhodovaniu aj v samotných demokraciách. Princípy, na ktorých spočíva, nie sú zlučiteľné s voľbou, s diskusiou, ani s prevládnutím mienenej väčšiny. Zatiaľ čo formálne organizácie sú založené na princípe minimalizácie počtu nutných rozhodnutí, teda volieb, hlavným princípom demokracie je právo na nesúhlas, možnosť vysloviť odlišný názor, teda rozširovanie plôch neistoty nepokrytých už vopred záväznými smernicami. Nebezpečím pre demokratické pomery je z tohto hľadiska prípadná snaha prenášať princíp účinnosti i do tých inštitúcií , v ktorých by malo ísť o slobodu nesúhlasu, i keď je to nevýkonné. Podľa Blaua najväčšie nebezpečenstvo predstavujú tie organizácie, ktoré majú zároveň o cieľoch rozhodovať aj ich dosahovať, teda politické strany. Prípadné odcudzenie voličov máva v tejto oblasti podobu pocitov politickej bezmocnosti a nevýznamnosti.
Blau však uznáva, že v modernej spoločnosti nie je možné dosahovať demokraticky zvolených cieľov bez pomoci byrokracie. Byrokratická forma organizácie teda zároveň demokraciu ohrozuje a zároveň prispieva k realizácii jej cieľov. Nie je teda potrebné zrušiť byrokratické riadenie organizácie, ale hľadať stále účinnejšie formy jej demokratickej kontroly. Blau sa domnieva, že výkonnosť byrokracií, ktorých zásluhou došlo k zvýšeniu objemu voľného času, uvoľňuje ľuďom ruky pre účasť na boli proti byrokraciám v týchto oblastiach, kde predstavujú nebezpečie pre demokraciu.
Procesom byrokracie a nebyrokracie v podmienkach modernej spoločnosti sa doslovne zaoberá S.N.Eisenstadt (Etzioni 1961). Byrokracia vedie k rastúcej regimentácii najrôznejších oblastí sociálneho života, pričom dochádza k zámene služby spoločnosti za službu záujmom organizácií, či k ich elit. Príkladom môžu byť vojenské organizácie, ktoré sa snažia vnútiť svoje pravidlá civilnému životu, či politickej strane, ktoré chcú monopolizovať profesný aj súkromný život občanov. Spoločnosť stráca voči byrokracii svoju autonómiu.
Debyrokratizácia naopak znamená, že byrokratické organizácie strácajú svoju autonómiu, rozsah ich pravidiel a ich ciele sú minimalizované. Do ich funkcie zasahujú iné skupiny či inštitúcie. Príkladom debyrokratizácie môže byť situácia, kedy napríklad určitá náboženská skupina zasahuje do chodu byrokratického úradu pre svoj vlastný prospech a svoje vlastné ciele. Iným príkladom je situácia, kedy politicky monopolná skupina získa kontrolu nad byrokratickou organizáciou a porušuje jej pravidlá, aby dala výhody držiteľom politickej moci alebo udržala ich vplyv nad rôznymi skupinami obyvateľstva.
Eisenstadtovo poňatie vychádza z Weberovej koncepcie, ktorá je postavená na predpoklade rovnováhy medzi profesnou autonómiou úradníkov a možnosti kontroly zo strany spoločnosti či politiky. Ak úradníci svoju autonómiu z akéhokoľvek dôvodu strácajú, máme čo robiť s debyrokratizáciou, ale ak sa naopak stráca kontrola nad nimi, je v pohybe proces byrokracie. Eisenstadt zdôrazňuje, že oba tieto procesy môžu prebiehať aj súčasne.

9.9. Alternatíva k byrokracii – klady a zápory
Moderná spoločnosť využíva formálnych organizácii ku koordinácii aktivít veľkého množstva ľudí v najrôznejších oblastiach činností. V princípe existuje možnosť robiť aktivity v oblasti vzdelávania, liečenia aj výroby tovaru spôsobom oveľa menej formalizovaným, a teda menej náchylným k byrokracii. Najmä v priebehu 70-tych rokov vzniká vo vyspelých štátoch veľa pokusov o prevádzkovanie alternatívnych liečební, škôl aj výrobných podnikov. Výsledky týchto inovácií na poli organizačnom zhrnul prehľadnou formou americký sociológ Joyce Rothschild-Whitt (1979).
Alternatívne organizácie sa líšia od formálnych byrokratických organizácii v podstatných znakoch:

1. Charakter moci. V prípade byrokracie je moc buď vo funkcii pozície v organizačnej hierarchii, alebo je viazaná na odbornosť. Alternatívny spôsob organizácie kladie naopak dôraz na schopnosť ľudí chovať sa disciplinovane a bez formálneho donútenia a kooperovať s druhými dobrovoľne. Záväzné pravidlá sú v tejto forme organizácie prijímané za účasti všetkých a ich aplikácia predpokladá všeobecný súhlas. Všetci členovia organizácie participujú rovnako na formulácii cieľov a zúčastňujú sa na jednaniach príslušných rozhodnutí. Tie sú vždy otvorené k ďalším jednaniam.

2. Povaha pravidiel. Byrokratické organizácie sú riadené abstraktnými, vysoko formalizovanými pravidlami, ktoré bývajú fixované písomnou formou. Tieto pravidlá pokrývajú maximum priestoru relevantného z hľadiska rozhodovania. Alternatívne organizácie sa naopak snažia redukovať oblasť pokrytú univerzálnymi pravidlami, aj keď ich úplná eliminácia nie je možná. Prednosť sa dáva rozhodovaniu prípad od prípadu za účasti pokiaľ možno všetkých členov, ktorých sa rozhodnutie dotýka. Práve participáciou všetkých dotknutých má byť znížené riziko arbitrárnosti prijímaných rozhodnutí nízkej všeobecnosti.

3. Sociálna kontrola. Základnými zdrojmi sociálnej kontroly v podmienkach byrokratickej organizácie je existujúca hierarchia moc a zodpovednosť a existencia neosobných noriem. Alternatívne organizácie oproti tomu uprednostňujú osobné pôsobenie medzi svojimi členmi, práve tak ako apel na morálne normy a hodnoty. Predpokladom účinnosti tohto kontrolného mechanizmu je zhoda v základných orientáciách zdielaných členmi danej organizácie.