5. Rekrutácia členov a ich kariéra. Pre byrokraciu je príznačný systém odborných skúšok, ktoré určujú jednak vhodnosť kandidátov členstva, ako aj podmienky, za ktorých môže nastať služobný postup. Alternatívne organizácie neprijímajú svojich členov na základe špeciálneho výcviku či formálneho osvedčenia, ani na základe odbornej kompetencie. Rozhodnutie pre prijatie sú neformálne vzťahy medzi záujemcami o vstup a existenciu spoločenských hodnôt. Vyhľadávaní sú najmä ľudia so schopnosťou sebadisciplíny a nekonfliktnej kooperácie. Neexistuje kariéra v byrokratickom slova zmysle, pretože neexistuje formálna hierarchia, ktorej vyššie stupne by boli cieľom postupu.
6. Spôsob motivácie. V prípade modernej byrokracie sa využíva predovšetkým motivácia finančná. Alternatívne formy organizácie poznajú širšiu škálu odmien. Účasť v nich je motivovaná predovšetkým možnosťou nájsť naplnenie nemateriálnych hodnôt, vrátane možnosti produktívnej spolupráce a priateľstva. Odtiaľ plynie vysoký stupeň stotožnenia s organizáciou ako celkom a s jej cieľmi. Pokiaľ sú prítomné motívy materiálne, bývajú spravidla až druhotné.
7. Sociálne rozvrstvenie. U členov byrokratických organizácií býva status vysoko konzistentný. Ich podiel na moci, majetku a prestíži je rozdelený nerovno. V alternatívnych organizáciách, ktorých ústrednou hodnotou je hodnota rovnosti, nebývajú sociálne rozdiely medzi členmi veľké. Existujúce rozdiely sú znižované mnohými spôsobmi, napríklad rotáciou funkcií, dôrazom na neformálne vzťahy, neveľkými rozdielmi v mzde, spoluúčasti na rozhodovaní.
8. Horizontálna diferenciácia. Byrokracia znamená komplexnú sieť špecializovaných úloh (rolí). Deľba práce patrí k jej najcharakteristickejším vlastnostiam. Alternatívne organizácie horizontálnu diferenciáciu medzi svojími členmi zmenšujú, a to opäť mnohými spôsobmi. Pracovné úlohy (roly) sú v nich definované čo najvšeobecnejšie a najširšie, výrazná je snaha preklenúť deľbu na duševnú a fyzickú prácu, na činnosť administratívnu a výkonnú. V tomto smere pôsobí vedľa rotácie úloh (rolí) predovšetkým tímová práca a snaha poskytovať relevantné znalosti všetkým členom organizácie. Ideálom býva zaistiť každému rovnaký prístup k riadeniu ako k práci.
Je zrejmé, že alternatívne formy organizácie, akokoľvek môžu byť ich jednotlivé rysy atraktívne v porovnaní s rysmi organizácií byrokratických, sú súčasne zaťažené radom rizík a nevýhod. Závažné sú najmä nasledujúce náklady na ich činnosť:
- Časová náročnosť. Obojstranná komunikácia vedie síce spravidla k väčšej participácii všetkých zúčastnených, umožňuje viac inovácií i adaptívnejšie fungovanie. Zároveň je však nutne pomalšia, a to v tej miere, v akej je hľadanie spoločnej vôle zdĺhavejšie v porovnaní s vypočutím rozkazu.
- Homogenita. Konsenzus znamená istú homogenitu. Zvlášť pre ľudí, ktorí výrazne preferujú diverzitu, znamená táto skutočnosť náklad, s ktorým sa obtiažne zmierujú. Jednotná a pritom dobrovoľná akcia je možná jedine vtedy, keď sa všetci zúčastnení zhodujú vo svojich cieľoch a hodnotách. Taký stav sa dosahuje selektivitou pri výbere členov, čo opäť znižuje rozsah ich sociálnej heterogenity.
- Intenzita emócií. Osobné vzťahy môžu byť viac uspokojujúce, než vzťahy neosobné. Bývajú však i emočne výbušnejšie, čo predstavuje ďalší sociálny náklad. Členovia, ktorí participujú v organizácii viac, než len dielčiou úlohovou (rolovou) časťou svojej bytosti, mávajú o to väčší strach z konfliktov, ktoré by mohli ich svet rozvrátiť. Konflikty môžu byť v týchto podmienkach viac zničujúce, sú buď únavne vleklé, alebo dokonca vyvolávajú strach z exklúzie, vylúčenia zo skupiny. Oboje výrazne zvyšuje neistotu všetkých členov.
- Tlaky prostredia. Prevažná väčšina inštitúcií moderného sveta je organizovaná byrokraticky. Tieto inštitúcie vyvíjajú byrokratické tlaky i voči organizáciám alternatívnym. Odmietajú s nimi vôbec komunikovať, ak nehovoria ich jazykom, teda ak neformalizujú svoje praktiky podľa ich potrieb. Vnucujú im na rešpektovanie svoje daňové požiadavky, právne predpisy a podobne. Spolužitie s byrokraciami predstavuje výraznú záťaž zo strany organizácií programovo nebyrokratických.
- Individuálne rozdiely medzi členmi. V byrokraticky usporiadaných organizáciách sú jednotlivci formovaní svojimi pozíciami a podriaďujú svoje jednanie ich tlakom. V prostredí organizácií alternatívnych existuje omnoho väčší priestor pre rozvoj ich individuálneho talentu i vplyvu. To môže na druhej strane výrazne ovplyvňovať konšteláciu síl v skupine a v krajnom prípade môžu dokonca rozdiely v neformálnej autorite výrazne predčiť predpísané rozdiely pozícií vo vnútri byrokracie.
10. Organizácia v rámci spoločnosti
Formálne organizácie nevznikajú a nerozvíjajú sa vo vzduchoprázdne. K plnému doceneniu tejto zdanlivo banálnej skutočnosti dochádza pri štúdiu organizácií len postupne. Rad predchádzajúcich výskumov, zameraných na len jednu organizáciu či dokonca len na jej časť, máva obmedzenú explikačnú hodnotu práve preto, že dianie v každej organizácii je vo väčšej či menšej miere určované tým, čo sa odohráva mimo nej. Naopak, od konca šesťdesiatych, a hlavne sedemdesiatych rokov sa kategória vonkajšieho sociálneho prostredia stáva organickou súčasťou explikačných schém veľa sociológov. Práve pomocou tejto kategórie majú byť okrem iného nanovo vysvetlené zásadné otázky funkčnosti organizácií a organizačnej účinnosti.
Snaha uchopiť vzťahy, ktorými je dianie v organizácii prepojené s povahou širšieho sociálneho prostredia, máva v literatúre najčastejšie dvojakú podobu. Podľa jedných autorov (Aiken, Hage 1968), (Thompson 1967) sú organizácie späté s vonkajším prostredím predovšetkým cez vstupy, ktoré z neho odoberajú, takisto ako výstupmi, ktoré prostredie odoberá od nich. Podľa iných autorov (Udy 1970), (Meyer, Rowan 1977) sú celé organizácie formované vonkajšími tlakmi a klímou prevládajúcou v danej spoločnosti. Proces byrokratizácie potom nie je možné vysvetliť len zvnútra dotknutých organizácií, je potrebné podľa vzoru Maxa Webera vyjsť zo zmien v širšom sociálnom a politickom prostredí. Touto cestou je obtiažne postupovať, ak používame kvantitatívne empirické výskumy. Tie pochopiteľne operujú s faktormi typu veľkosť organizácie, počet rovín dohľadu a podobne, nie s nekvantifikovateľnými faktormi historických súvislostí.
Prvé z oboch zmienených poňatí je dobre zlúčiteľné s východiskami štruktúrneho funkcionalizmu. V tom prípade organizácia vystupuje ako funkčná jednotka sociálneho systému, ako procesný článok v reťazi funkčne špecializovaných subsystémov. Recipročná zmena vstupov a výstupov, ktorá prebieha medzi jednotlivými organizáciami, je v koncepcii štruktúrneho funkcionalizmu vitálna z hľadiska potrieb celospoločenskej reprodukcie. V tomto funkcionálnom poňatí je len veľmi málo priestoru pre štúdium dysfunkcií, či dokonca možnej kontraproduktivity v činnosti najrôznejších organizácií. Už len existencia určitej organizácie je už určitou zárukou jej potrebnosti.
