2.3. Henry Fayol a princípy riadenia.
Zatiaľ čo F.W. Taylor sa viac venoval nižším úrovniam riadenia a skúmal priebeh pracovného procesu, francúzsky banský inžinier Henry Fayol ako prvý rozpracoval zásady vrcholového manažmentu. Formuloval ich v podobe piatich všeobecných prvkov v správaní sa, ktoré dodnes tvoria iba v nepatrne pozmenenej podobe osnovu príručiek pre manažerov, ako aj v podobe tzv. štrnástich princípov administratívy.

Fayolove princípy riadenia:

1. Deľba práce
2. Autorita
3. Disciplína
4. Jednotné inštrukcie
5. Jednotné vedenie
6. Podriadenie sa záujmom celku
7. Odmeňovanie
8. Centalizácia
9. reťazec vzťahov
10. Systém a poriadok
11. Korektnosť
12. Stabilita zamestnancov
13. Iniciatíva
14. Duch kolegiality

Aj keď Fayolova práca (1908) zostala najmä v Spojených štátoch dlho neznáma a do angličtiny bola preložená prvý krát v roku 1949, mnoho anglosaských autorov formulovalo v nasledujúcich desaťročiach svoju verziu všeobecne platných princípov riadenia.
Za významný počin v tomto smere je považovaná práca Jamesa D. Moonyho a Allana C. Reileyho, zamestnancov firmy General Motors, na začiatku 30-tych rokov, publikovaná v neskoršej verzii pod názvom „ The Principles of Organization „(1939). Na rozdiel od formalistického Fayolovho prístupu sa obaja autori snažia doložiť širšiu platnosť organizačných princípov na historickom materiály, pochádzajúcom z dejín štátnej správy, katolíckej cirkvi, armády a priemyslu.
Vtom istom čase vzniká aj schéma organizačných princípov vypracovaná Lutherom Gulickom (1937) známa aj pod skratkou POSDCORB – plánovanie, organizovanie, personálna práca, riadenie, koordinácia, referovanie, financovanie.
Snaha nájsť univerzálne platné princípy použiteľné pre vedecké riadenie akejkoľvek organizácie je charakteristická predovšetkým pre predvojnovú manažérsku literatúru, pretrváva však u jednotlivých autoroch aj dlho potom. Celkom v duchu klasického prístupu kompletizuje svojich desať prvkov riadenia Lyndall F. Urwick v priebehu 40-tych a začiatkom 50-tych rokov. Domnieval sa pri tom, že ďalší vývoj poznania bude modifikovať ním formulované princípy už len v detailoch.
S prenikaním nových myšlienkových smerov sa však hľadanie konštánt riadenia neúmerne komplikuje, takže Ralph C. Davis (1940, 1951) uvádza vo svojom prehľade už viac než 100 univerzálnych organizačných princípov.
Ešte v polovici 70-tych rokov vyjadruje E. F. L. Brech (1975) poľutovanie nad tým, že zatiaľ neexistuje kompletný zoznam princípov riadenia, takže táto oblasť nezískala zatiaľ plné vedecké uznanie. Požaduje, aby namiesto deduktívneho odvodzovania boli univerzálne princípy stanovené na základe empirických výskumov.
Hľadanie univerzálnych princípov vedeckého riadenia však nemohlo byť v tejto podobe úspešné, ani za predpokladu podstatného zosilnenia vplyvu empirických postupov, pokiaľ vychádzalo z klasických formulácii teórie organizácie, od ktorých sa od začiatku 30-tych rokov postupne upúšťalo. Jednalo sa o nasledujúce predpoklady:

1. Ľudský faktor hrá pri štúdiu fungovania organizácie iba sekundárnu úlohu.
2. Chovanie ľudských aktérov je úplne postihnuteľné (odzrkadľujúce) na základe modelu typu Homo economicus.
3. Ľudia sú radšej riadení, než aby preberali zodpovednosť za svoje správanie (rozhodnutia).
4. Ľudia bez riadenia zhora nekooperujú.
5. V rámci organizácie je možné dopredu zistiť priebeh všetkých aktivít.
6. Osobné problémy zamestnancov nemajú v úvahách manažérov svoje miesto.
7. Ľudia neradi pracujú, preto je potrebné na nich prísne dohliadať.
8. Jediný zdroj autority sa nachádza na vrchole organizačnej hierarchie.
9. Deľba práce na stále jednoduchšie úkony, zvyšuje produktivitu práce.
10. Manažérska činnosť môže byť prevádzaná uniformne bez ohľadu na zvláštnosti organizácie a jej cieľov.

Prvá vlna manažérskej teórie sa iba výnimočne výrazne odlišuje od naznačených zásad. Medzi výnimky potvrdzujúce pravidlo patria britský bádateľ Oliwer Sheldon (1923), ale predovšetkým Mary Parker Follettová, ktorej prednášky z dôrazom na koordináciu pracovníkov ako sebariadiacu sa aktivitu a na premenlivosť situácií, ktoré sú objektom riadenia, boli zozbierané a vydané Metcalfom Urwickom (1942).
Celkom však prvá vlna manažérskej literatúry skôr ignoruje nové prístupy v oblasti spoločenských vied rozvýjajúcich sa od 30-tych rokov. Podobne aj významná práca Chestera I. Barnarda „The Functions of the Executive“ je klasikmi manažmentu zaregistrovaná až po desiatich rokoch od svojho publikovania.