Duševná zaostalosť – Mentálna retardácia F70-F79. Podľa Vašeka (1994, s. 25) ide o všeobecný pojem, obsahujúci určitú formu narušeného ontogenetického vývinu. Tieto negatívne odchýlky od normy sa prejavujú v úrovni intelektových funkcií, v učení a v sociálnom vývine.
Mentálnou retardáciou sa označuje stav zastaveného, oneskoreného, alebo neúplného vývinu intelektu, ktorý charakterizuje predovšetkým podpriemerná inteligencia. Podľa Švarcovej (2003) tento termín však doposiaľ nebol ešte uspokojivo definovaný a odborníci sa neustále pokúšajú o jeho presnejšie vymedzenie. Pri klasifikácii ide odborníkom predovšetkým o zistenie stupňa mentálnej disproporcie chronologického a mentálneho veku. Pri klasifikácii mentálnej retardácie sa v súčasnosti používa desiata revízia Medzinárodnej klasifikácie ochorení, spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou s platnosťou od roku 1992. Táto klasifikácia mentálnu retardáciu delí do šiestich základných kategórií: ľahká mentálna retardácia, stredne ťažká mentálna retardácia, ťažká mentálna retardácia, hlboká mentálna retardácia, iná mentálna retardácia a nešpecifikovaná mentálna zaostalosť.
Ľahká mentálna retardácia, IQ 50-69 (F70)
U ľudí postihnutých ľahkým stupňom mentálnej retardácie sa uvádza, že vo väčšine prípadov dosiahnu schopnosti potrebné na samostatné uplatnenie v živote a v spoločnosti. Dosiahnu kvalifikáciu v robotníckych povolaniach a výchovným pôsobením na špeciálnych základných školách sa naučia kompenzovať svoje nedostatky. Najväčšie problémy sa u nich vyskytujú pri teoretickej práci v škole. Mnohí z nich majú špecifické problémy s čítaním a písaním. Vo väčšine prípadov sa po absolvovaní odborných učilíšť strácajú v bežnej populácii a nevyžadujú si ďalšiu špeciálnu starostlivosť.
Stredne ťažká mentálna retardácia, IQ 35-49 (F71)
V tejto kategórii sú zaradení jedinci, u ktorých je výrazne oneskorený rozvoj chápania a používania reči a ich konečné schopnosti v týchto oblastiach sú obmedzené. U väčšiny ľudí so stredným stupňom mentálnej retardácie sa dá zistiť organická etiológia. Väčšina z týchto ľudí je mobilných a môže chodiť bez pomoci. Je tu obmedzená schopnosť sebaobsluhy. V školskom systéme sú zväčša zaraďovaní do špeciálnych základných škôl B variantu, po ich absolvovaní môžu pokračovať v rozvoji na praktických školách. Pokroky v škole sú veľmi limitované, školské učivo sa zameriava hlavne na získanie základných vedomostí a zručností. V dospelosti sú ľudia so stredným stupňom mentálneho postihnutia obvykle schopní vykonávať jednoduchú manuálnu prácu pod dohľadom. Sú vhodnými adeptmi na zamestnávanie v chránených dielňach, ktoré žiaľ v súčasnom období nie sú dostatočne podporované štátom a preto ich nie je dosť.
Vytvoriť vhodné pracovné miesto pre človeka s mentálnym postihnutím na voľnom trhu práce je ešte obtiažnejšie. Ľudia so stredným stupňom mentálneho postihnutia potrebujú dohľad a špeciálny prístup. Smiešne výhody a byrokracia súvisiaca s prevádzkou takéhoto pracovného miesta odrádzajú od podobných aktivít. Kvôli týmto príčinám ľudia so stredným stupňom mentálneho postihnutia najčastejšie končia v sieti sociálnych zariadení. Schopnosť samostatného bývania a života týchto ľudí je tiež obmedzená, potrebujú pomoc a dohľad. V súčasnom období sa veľmi objektívnym riešením stali zariadenia chráneného bývania. Tie sa snažia o čo najsamostatnejšiu existenciu ľudí s mentálnym postihnutím. Ďalej sú to rehabilitačné strediská, ktorých aktivitami sa dosahuje i v dospelom živote čo najvyšší rozvoj osobnosti prostredníctvom komplexnej rehabilitácie.
Ťažká mentálna retardácia, IQ 20-34 (F72)
Je v mnohom podobná strednému stupňu mentálneho postihnutia čo sa týka klinického obrazu, prítomnosti organickej etiológie a pridružených stavov. Len všetky prejavy a znížená úroveň schopností sú v tomto stupni omnoho výraznejšie. Trpia značným stupňom poruchy motoriky, alebo inými pridruženými vadami, súvisiacimi s primárnym postihnutím centrálnej nervovej sústavy. Možnosti výchovy a vzdelávania týchto osôb sú veľmi obmedzené. Tieto deti boli v minulosti vyraďované zo školského systému a poskytovala sa im často len sociálna a zdravotná starostlivosť v ústavných zariadeniach, prípadne v domácom prostredí. V súčasnosti, keď už sú povinne všetci zaradení do školského systému, skúsenosti ukazujú, že včasná systematická a dostatočne kvalifikovaná rehabilitačná, výchovná a vzdelávacia starostlivosť, môže významne prispieť k rozvoju ich motoriky, rozumových schopností, komunikačných zručností, k ich samostatnosti a celkovému zlepšeniu kvality ich života. Taktiež by sa pre týchto ľudí v dospelosti mali tvoriť zariadenia moderných sociálnych služieb „rodinného typu“, kde by mala byť zabezpečená hlavne ich ľudská dôstojnosť a participácia na živote okolitej spoločnosti do maximálnej možnej miery.
