Všeobecná charakteristika a definície osobnosti
Vymedzenie osobnosti
V psychológii neexistuje dosial jednoznačné vymedzenie pojmu osobnosť. V psychológii osobnosti sa zaregistrovalo vyše päťdesiat rozličných vymedzení tohto pojmu v závislosti od teoretického prístupu jednotlivých autorov k osvetľovaniu problematiky osobnosti. Voči každému vymedzeniu osobnosti môžu byť preto výhrady. Väčšina vymedzení pojmu osobnosti vyznieva v tom zmysle, že osobnosť je organická jednota telesného a psychického, vrodeného a získaného, typická pre daného jednotlivca a prejavujúca sa v jeho správaní. Osobnosť je teda predovšetkým organizovaný celok, jednota, syntéza. To znamená, že zložky, ktoré utvárajú organickú osobnosť, neexistujú v nej izolované, ale vo vzájomnej celkovej súvislosti a podmienenosti a správanie človeka je výsledkom ich súčinnosti. Osobnosť teda predstavuje štrukturálnu i funkčnú jednotu.
Osobnosť – je celková organizácia duševného života. Zahŕňa v sebe všetky jednotlivé duševné funkcie.
Osobnosť – je integrovaný súhrn vnútorných čŕt a zvláštností človeka, cez ktoré sa lámu všetky vonkajšie vplyvy.
Osobnosť – by sa dala presne definovať cez situáciu, keď kdosi zaklope na dvere a my sa opátame: "Kdo je?" a odpoved znie : "Ja!" a to Ja je osobnosť.
Osobnosť – je súhrn jedinečných psychických vlastností, ktoré sa tvoria pod vplyvom dedičnosti, prostredia a prejavujú sa najmä vo vzťahoch k svojmu okoliu.
Osobnosť – vyjadruje konkrétno – historickú a spoločenskú charakteristiku človeka a taktiež jeho psychické, duchovné, kultúrne, etické, no aj praktické kvality a schopnosti, ktoré vznikajú a rozvíjajú sa v spoločnosti.
Vplyv dedičnosti a sociokultúrneho prostredia na vývin osobnosti
Vývoj sa prejavuje v dvoch formách: zretie a učenie. Tieto dve formy možno oddeliť iba teoreticky, pretože sa jedná o dva aspekty jednotného procesu vývoja. Učenie je najpodstatnejšia forma vývoja človeka.
Dôležitým vnútorným faktorom vývoja osobnosti je dedičnosť. Prvé významné teórie o podstate dedičnosti vznikajú v 19. storočí. Stali sa základom nového vedného odvetvia - genetiky.
Za zakladateľov genetiky sa pokladajú J. G. Mendel, H. B. Weisman, T. H. Morgan, ktorí vytvorili teóriu o génoch ako nositeľoch dedičnosti. Podľa nich sú gény uložené v chromozómoch zárodočných buniek, považujú ich za nemenné, lebo na ne nemôžu vplývať ani vnútorné ani vonkajšie okolnosti. Ako objektívne podmienky vývoja a utvárania osobnosti sa v pedagogike prevažne berú do úvahy dedičné vlastnosti a znaky, s ktorými sa človek rodí. Dedičnosť určuje anatomickú a fyziologickú štruktúru ľudského organizmu, rasové znaky, pohlavie a množstvo individuálnych zvláštností, napr. črty tváre, farbu očí, vlasov, kože, krvnú skupinu, stavbu mozgu, typ vyššej nervovej činnosti, vrodené inštinkty.
Dedičnosťou rozumieme prenášanie anatomických a fyziologických vlastností organizmu z predkov na potomkov, vytváranie a vývin podobného potomstva. Dedičnosť sa uplatňuje teda viac zo stránky telesnej ako psychickej. V oblasti duševnej sú významné dispozície a vlohy, s ktorými sa človek rodí. Uplatnenie vlôh závisí od vplyvu prostredia a výchovy, ktorá cieľavedome usmerňuje vývoj psychických vlastností človeka. Vlohy sú potrebné pre vývin vlastností človeka, ale nie sú to ešte hotové vlastnosti. Preto sa samy automaticky nerozvíjajú, ale treba ich objavovať a rozvíjať zámerne organizovanými činnosťami. Vlohy sú iba predpokladom určitého vývoja, ktorý sa uskutočňuje pod vplyvom prostredia, výchovy a za aktívnej činnosti samého jedinca. Deti majú často sklon k činnostiam, na ktoré majú vlohy, preto môžu byť sklony v detstve príznakom prebúdzajúcich sa schopností: Rozvoj schopností organizujeme usmerňovaním činností dieťaťa. Ale ani jeden človek nerealizuje všetky dedičné možnosti. Mnohé sa prejavujú až u jeho potomkov, keď sa utvoria vhodné podmienky pre ich rozvoj. Dedičnosť získaných vlastností je výsledkom vývinového procesu mnohých generácií. Organizmus a prostredie sú vo vzájomnom vzťahu a vzájomnej závislosti. Genetické výskumy potvrdzujú, že aj inteligencia je do istej miery podmienená.
Prirodzenou inteligenciou rozumieme schopnosť správne logicky myslieť, rýchlo a ľahko si osvojovať nové poznatky, ľahko sa prispôsobiť novej situácii a novým podmienkam. Psychologické poznatky dokazujú, že táto schopnosť nie je priamo závislá od školského vzdelania, hoci najmä vďaka nemu sa rozvíja. Na meranie stupňa inteligencie slúži tzv. inteligenčný kvocient. Zisťuje sa psychologickým vyšetrením prostredníctvom batérie tzv. inteligenčných testov, Prirodzene, zdedené vlastnosti nie sú nemenné a vplyvmi prostredia sa môžu pretvárať. Všetok pokrok ľudskej spoločnosti je umožnený tým, že z jednej generácie na druhú prechádzajú výsledky práce a poznatky, že každá generácia preberá spoločenské dedičstvo od generácie predchádzajúcej.
Pre pedagogiku sú dôležité poznatky, že dedičnosťou môžu byť podmienené aj mnohé anomálie organizmu, napr. daltonizmus, hemofília, rázštep perí, šedý zákal a pod.
Taktiež aj náchylnosť' k niektorým chorobám môže mať základ v zdedených anatomicko-fyziologických danostiach. Z uvedeného vyplýva, že dedičnosť sa u potomkov prejavuje najmä:
- biologickou podobnosťou s rodičmi (telesné konštrukcie; farba kože, vlasov, očí, tvar uší, úst, nosa a pod.);
- niektorými osobitosťami nervovej sústavy (na jej základe sa v interakcii s okolitou realitou vyvíja určitý typ vyššej nervovej činnosti cholerický, sangvinický, flegmatický, melancholický typ);
- vrodenými nepodmienenými reflexmi (prehĺtací, obranný, orientačný);
- typicky ľudskými charakteristikami (vzpriamená chôdza, reč, schopnosťou myslieť a pracovať - tieto prejavy však nezávisia iba od dedičnosti, ale ich vývoj výrazne ovplyvňuje aj prostredie a výchova dieťaťa, ktoré ak by nežilo v ľudskej spoločnosti, nenaučilo by sa vzpriamene chodiť, ani hovoriť;
- zdedenými vlohami a vlastnosťami zmyslových orgánov pre niektoré činnosti (napr. pre hudbu, maľovanie,. matematiku, jazyky a pod. Tieto vlohy sú skôr potencionálne možnosti, ktoré sa môžu rozvíjať vplyvom vonkajších podmienok a za aktívnej účasti jednotlivca.)
Je potrebné, počítať aj s tým, že niektoré morfologické zvláštnosti nemusia mať pôvod dedičný, ale môžu byť vyvolané vplyvom životného prostredia a zapríčinené biologickými a inými vplyvmi už v prenatálnom vývoji jedinca. Mutáciu dedičných informácií môžu zapríčiniť napr. rôzne druhy žiarenia, toxikománia, alkoholizmus, infekčné choroby rodičov, trauma matky počas tehotenstva a iné. Môže sa, pravda, vyskytnúť aj taká mutácia, že gény alebo ich komplexy zmenia svoju štruktúru trvalo a dediteľne.
V súvislosti s dedičnosťou treba poznamenať, že poznáme dedičnosť dominantnú, resp. dominantné vlastnosti dedičné, ktoré sa pravidelne vyskytujú pri každej generácii potomstva a dedičnosť recesívnu, keď istá vlastnosť obchádza niektoré generácie, resp. ostáva pri jednej generácii skrytou, pri druhej sa objavuje, prípadne vynechá len niektorých členov generácie.
Súbor a komplex dedičných vlastností nazývame genotyp. Fenotypom označujeme súhrn znakov a vlastností, ktoré jedinec získa na základe genotypu pod vplyvom prostredia a výchovy.
Význam dedičnosti nemožno podceňovať, ale ani preceňovať. Mnoho z toho, čo sa obvykle pričíta dedičnosti je výsledkom výchovy a napodobňovania rodičov.
Na vývoj každého človeka pôsobí spoločenské i prírodné prostredie. Ide o všetky vonkajšie vplyvy, ktoré vytvárajú špecifické podmienky pre rozvoj osobnosti. Rozoznávame dva druhy prostredia:
- prírodné (životné, biologické) prostredie,
- spoločenské prostredie.
Prírodné prostredie zahŕňa všetko to, čo je súčasťou prírody. Do prírodného prostredia patrí napr: podnebie a všetky prírodné podmienky a zdroje rôzneho charakteru. Pôsobí predovšetkým na spôsob života človeka a na povahu pracovnej činnosti. Je nesporné, že spôsob života obyvateľa tropického pásma sa značne líši od spôsobu života obyvateľa ďalekého severu. Životné podmienky v rôznom prírodnom i geografickom prostredí zanechávajú stopy i na charaktere, vlastnostiach a schopnostiach človeka.
Z hľadiska vývoja osobnosti je významný vplyv sociálneho prostredia. Pod pojmom sociálne prostredie zahrňujeme ľudské vzťahy, rôzne výchovné a kultúrne inštitúcie a zariadenia, masovokomunikačné prostriedky, ktoré na človeka majú vplyv, hoci svojou účinnosťou sú špecifické a odlišné. Človek je spoločenská bytosť a nemôže sa stať človekom bez sociálneho prostredia, bez styku s ľuďmi. Bez ľudských vzťahov a komunikácie nemôže existovať ani proces odovzdávania a sprostredkovania vedomostí, skúseností a príprava človeka pre život a prácu.
Prostredie, v ktorom dieťa žije, nemusí na jeho rozvoj pôsobiť iba pozitívne, ale aj negatívne. Aj medzi rodičmi sú ľudia, ktorí môžu mať škodlivý vplyv na rozvoj osobnosti dieťaťa. Pedagogicky nevhodné, na výchovné podnety nedostatočné prostredie vytvárajú deťom takí rodičia, ktorí sú na výchovu nepripravení, ľahostajní, alebo ju dokonca odmietajú. V takýchto rodinách vyrastajú deti výchovne zanedbané. Za nevhodné prostredie treba pokladať naproti tomu i prostredie s nadmernou výchovou a s prehnanou starostlivosťou o dieťa. Výsledkom takejto výchovy je nesamostatnosť spojená s deformáciou duševného života dieťaťa. Ani prípady negatívneho vplyvu ulice, kamarátstva spolužiakov, nie sú ojedinelé.
Za výchovné prostredie považujeme také sociálne prostredie, ktoré pozitívne vplýva na utváranie a rozvoj osobnosti človeka, kde je dostatok výchovných podnetov a pozitívnych podmienok pre rozvoj osobnosti v jej celistvosti.
Prehľad teórií osobnosti Teóriami osobnosti nazývame názory, ktoré sa pokúšajú vysvetliť podstatu a utváranie osobnosti, jej charakteristické vlastnosti a individuálne odlišnosti u ľudí.
V psychológii existuje mnoho teórií osobnosti. V podstate každý psychologický smer, ba dokonca každý významnejší autor, ktorý sa zaoberá psychológiou osobnosti, má vlastnú teóriu osobnosti. Uvedieme preto iba niektoré základnejšie alebo významnejšie teórie v najstručnejšej charakteristike.
Všetky teórie osobnosti možno rozdeliť do dvoch základných skupín, a to na introgenné a exogénne teórie.
Introgenné teórie osobnosti - spoločným znakom introgenných teórií osobnosti je to, že osobnosť chápu ako navrstvovanie rozličných vlastností okolo pôvodne danej, často bližšie neurčenej psychickej sily, ktoré má u rozličných autorov rozličné pomenovanie . Pritom, čím je vrstva vnútornejšia, tým rozhodujúcejšia je jej úloha pri utváraní celej osobnosti. Výstavba osobnosti, sa teda v zmysle týchto teórií deje znútra, od najvnútornejšej vrstvy, ktorá tvorí vlastné „jadro" osobnosti a zároveň predstavuje najvlastnejší zdroj jej energie.
Psychanalytická - Taká je napr. tzv. psychoanalyticka teória osobnosti, jedna z najstarších, ktorej pôvodcom je Z. Freud. V zmysle tejto teórie sa osobnosť skladá z troch vrstiev: Id (Ono), Ego (Ja) a Super-ego (Nad-ja). Id alebo Ono reprezentuje najhlbšiu vrstvu osobnosti. Pozostáva z pudov a inštinktov, ktoré predstavujú hybnú silu osobnosti (tzv. libido). Super-ego (Nad-ja) predstavuje súhrn spoločenských noriem a pravidiel platných v spoločenskom prostredí, kde príslušná osobnosť žije. Ego (Ja) je sprostredkovateľom medzi vonkajším svetom (Super-egom) a Id (Ono), cenzuruje pudy, potláča ich alebo napomáha ich uplatneniu. Neuplatnené pudy sa potláčajú do podvedomia, stále sa „hlásia" o svoje uplatnenie a keď to Ego (Ja) nepripúšťa, vznikajú v osobnosti napätia, komplexy, tzv. neurózy
Archetypová - Psychoanalytickej teórii osobnosti je blízka tzv. archetypová teória osobnosti C. G. Junga, podľa ktorej najvnútornejšou vrstvou osobnosti je tzv. archaické jadro alebo systém archetypov, ktoré majú predstavovať síce neuvedomovanú, ale v každom človeku sa prejavujúcu fylogenetickú skúsenosť ľudstva, t. j. tzv. kolektívnu nevedomosť. Túto vrstvu obklopuje vrstva osobného nevedomia, ktorá vzniká z útlmu (potlačenia do podvedomia) najmä nepríjemných skúseností. Tieto dve vrstvy v súhrne majú predstavovať vnútorný energetický zdroj každej osobnosti. Tretiu vrstvu tvorí Ego. To je vedomie človeka, jeho uvedomované prežívanie. Štvrtú, najmladšiu vrstvu tvorí tzv. ,,jastvo" (vlastné „ja"), ktoré na jednej strane predstavuje jednotu spomínaných už vrstiev, z druhej strany systém cieľov, ktoré sa osobnosť snaží dosahovať.
Topologická - Podľa tzv. topologickej teórie osobnosti (nazývanej aj teóriou životného poľa) K. Lewina osobnosť je neoddeliteľnou súčasťou životného priestoru, v ktorom žije a v ktorom na ňu pôsobia rozličné podnety. Tieto podnety narážajú na tzv. vonkajšie pásmo osobnosti (reprezentované pociťovaním, vnímaním a motorikou), ktoré niektoré z týchto podnetov „prepúšťa", kým iné nie. Vlastné vnútro osobnosti sa skladá ešte z dvoch pásiem: periférneho a centrálneho. Reprezentujú ich rôzne, viac alebo menej navzájom spojené vlastnosti osobnosti. Sú to vnútorné sily, ktoré človeka popoháňajú k aktivite.
Personalistická - Isté vrstvy osobnosti uznáva aj tzv. personalistická teória osobnosti G. W. Allporta (nazývaná aj štrukturálnou teóriou vlastností). Najvnútornejšou vrstvou osobnosti podľa tejto teórie sú vrodené dispozície, ktoré pokrýva tzv. proprium. Predstavuje „nosný pilier" osobnosti, to, čo je osobnosti najvlastnejšie, čo je najviac "jej". Tieto dve vrstvy sú pôvodným vybavením každého jednotlivca a spôsobujú, že každý jednotlivec je jedinečné, neopakovateľné indivíduum, ony ho vlastne robia tým, čím je. Sociálne vplyvy nemôžu toto pôvodné vybavenie človeka podstatnejšie meniť. Základnou charakteristikou osobnosti podľa Allporta je jej zameranosť, schopnosť plánovať do budúcnosti.
Exogenné teórie osobnosti - Spoločným znakom exogénnych teórií osobnosti je, že neuznávajú existenciu nejakých prvotných vnútorných síl utvárajúcich osobnosť, ale rozhodujúcu úlohu tu pripisujú vonkajšiemu prostrediu a učeniu. Podľa týchto teórií osobnosť vzniká učením v interakcii s vonkajším, najmä sociálnym prostredím.
Behavioristická - Tak napr. tzv. behaviorizmus (reprezentovaný najmä americkou psychológiou) chápe osobnosť ako súhrn reakcií na vonkajšie podnety, čo vyjadruje schémou O = f (S-R) (t. j. že O - osobnosť je f - funkciou S - stimulov, podnetov a R - reakcií na tieto podnety). Pritom tzv. klasický behaviorizmus chápal tento vzťah mechanisticky, popieral, že človek má vedomie a že vedome riadi svoje reakcie na vonkajšie podnety. Osobnosť stotožňoval so správaním človeka.
Neobehavioristická - Tzv. neobehavioristi (súčasní reprezentanti behaviorizmu) vsúvajú pri chápaní osobnosti aj tretí článok, a to tzv. intervenujúce premenné, ktorých podstata sa presne a jednoznačne nevymedzuje (zahrňuje sa sem nápr. pamäť, motívy, postoje, schopnosti a pod.). Ich chápanie osobnosti možno potom vyjadriť touto schémou: O = f (S↔IP↔R), čo znamená, že osobnosť je funkciou pôsobiacich podnetov, vnútorných činiteľov a vonkajších reakcií. Šípky označujú smer vzájomného ovplyvňovania, pôsobenia medzi týmito činiteľmi.
Sociologizujúce - Tzv. sociologizujúce teórie osobnosti takisto pripisujú pri vzniku osobnosti rozhodujúci význam vonkajšiemu, a to sociálnemu prostrediu a učeniu. V zmysle týchto teórií osobnosť je „súbor sociálnych rolí", ktoré človek vykonáva podľa toho, čo sa od neho v danej chvíli očakáva. Niektoré z týchto teórií rozoznávajú v osobnosti dve vrstvy: tzv. individualizované a tzv. socializované „ja". Tzv. „individualizované ja" reprezentuje to, čo je v človeku pôvodné (vrodené), kým tzv. „socializované ja" reprezentuje to, čo je v ňom získané (výchovou, sebavýchovou, sebavzdelávaním). Tzv. „individualizované ja" je vo svojich prejavoch nepredvídateľné, prejavuje sa v neočakávaných nápadoch a impulzoch. Tzv. „socializované ja" je výsledkom socializácie človeka a prejavuje sa v správaní, ktoré je v danom prostredí konvenčné, a teda aj predvídateľné.
Štruktúra osobnosti
Schopnosti
Sú to predpoklady na vykonávanie určitej činnosti, schopnosti
- špeciálne - verbálne, numerické, pamäťové, umelecké, priestorová predstavivosť
- psychomotorické – vedieť zladiť motoriku tela so psychikou
- percepčná schopnosť – vedieť rýchlo reagovať
- všeobecné - inteligencia = schopnosť jedinca reagovať v nových podmienkach kde si nevystačí len so skúsenosťami
- IQ – inteligenčný kvocient IQ = (mentálny vek /fyzický vek) x 100
1. do 20 idiocia – hlboká duševná zaostalosť
2. 20 – 49 imbecilita – (20 - 34) ťažká duševná zaostalosť, (35 - 49) stredný stupeň duševnej zaostalosti
3. 50 – 69 debilita – ľahká duševná zaostalosť
4. 70 – 79 hraničné pásmo medzi rozumovou zaostalosťou a normou
5. 80 – 89 podpriemerná /subnormná/ inteligencia
6. 90 – 109 priemerná inteligencia
7. 110 – 119 nadpriemerná inteligencia (ľahký nadpriemer)
8. 120 – 139 vysoká inteligencia (vysoko nadpriemerná)
9. 140 – veľmi vysoká inteligencia (genialita)
CharakterV psychológii má pojem charakter svoj špecifický význam. Slovo charakter v preklade z gréčtiny znamená "črtu", "príznak", "znak", "zvláštnosť", teda niečo výrazne vytvoreného, čím je jedinec nápadný. Jednou z najstarších prác týkajúcich sa charakteru je bezpodmienečne práca Charaktery Aristotelovho žiaka Theofrasta, analyzujúca rôzne charakterové vlastnosti.
Existujú charakterové vlastnosti, ako napr. vytrvalosť, presnosť, ktoré sú eticky neutrálne. Jadrom charakteru je nepochybne osobná morálka. Pojem charakter vyjadruje isté hodnotenie človeka.
Podľa G. W. Allporta "charakter je zhodnotená osobnosť".
Levitov definuje pojem charakter v širšom a užšom zmysle slova. V širšom chápaní sa charakter stotožňuje s osobnosťou. V užšom chápaní sa charakter stotožňuje s istým sektorom osobnosťami.
L.B. Murphy definuje charakter ako integrovaný systém čŕt a vlastností, ktorý umožňuje reagovať relatívne konzistentným spôsobom s prihliadnutím na morálne požiadavky.
V. A. Kruteckij chápe charakter ako "fixovaný, navyknutý spôsob správania človeka v určitej situácii".
Rubinštejn ako "v indivíduu upevnenú sústavu generalizovaných pohnútok, motívov".
R. Stanger pojem charakteru chápe ako chovanie indivídua, ktoré je v súlade so sociálnymi očakávaniami.
Črty charakteru človeka
Základné črty charakteru sú:
- morálna vychovanosť
- šírka
- jednoliatosť
- vyhradenosť
- sila
- vyrovnanosť
Štruktúra charakteru človeka nie je náhodným súhrnom rozličných vlastností. Jednotlivé vlastnosti charakteru závisia jedna od druhej, sú navzájom viazané, predstavujú celostnú organizáciu. Významnú úlohu v štruktúre charakteru majú spoločenské skupiny, v ktorých človek žije. Charakter človeka je potom jednotou typických a individuálnych vlastností.
V psychológii sa rozlišujú viaceré systémy vlastností v štruktúre charakteru:
- vlastnosti vyjadrujúce vzťah ku kolektívu (napr. družnosť, priamosť, úprimnosť, obetavosť) a k jednotlivým ľuďom a im protikladné vlastnosti
- vlastnosti zameranosti človeka, napr. zásadovosť, uvedomelosť, čestnosť, spravodlivosť, životný optimizmus (a im vlastnosti protikladné)
- vlastnosti prejavujúce sa vo vzťahu k práci, napr. pracovitosť, dochvíľnosť, zmysel pre poriadok, zodpovednosť (a vlastnosti im protikladné)
- vlastnosti vyjadrujúce vzťah k veciam a predmetom, napr. akurátnosť alebo nedbalosť, pozorné - šetrné alebo nepozorné zaobchádzanie s predmetmi.
- vlastnosti vyjadrujúce vzťah k sebe samému, napr. samoľúbosť, čestnosť, ctižiadostivosť, hrdosť, zdravé sebavedomie, skromnosť alebo namyslenosť.
Štruktúra charakteru osobnosti závisí nielen od daných životných vplyvov, ale aj od minulých vplyvov, od celej histórie života. Štruktúra charakteru nie je čosi statické, ale naopak, je dynamická, tzn., že sa v priebehu celého života človeka mení.
TemperamentSlovo temperament pochádza z latinského slova tempere, čo značí zmiešať, vo význame vytvárať určité pomery. Ak hovoríme o temperamente ľudí, myslíme predovšetkým na dynamickú stránku, to znamená že prihliadame na impulzivitu a rýchlosť, s ktorou prejavujú napr. svoje záľuby, záujmy a správanie vôbec. V tomto zmysle hovoríme o ľuďoch, že sú veľmi alebo málo temperamentní.
Temperament je vrodený, ovláda našu citovú aj pocitovú stránku, rozhoduje o našej reakcii na určité podnety. Riadi naše tempo nielen duševné, ale aj pohybové. Temperamentové vlastnosti nemôžeme sami na sebe celkom objektívne vidieť, sledujeme ich skôr na druhých ľudoch. Tiež ovplyvniť ho príliš nemôžeme, predovšetkým v stresových či krízových situáciách sa prejavuje naplno.
Teórie tempreramentu
Hippokratesová typológia charakteru
Najstaršie rozdelenie ľudí na fyziologickom podklade sa nachádza v náuke o 4 temperamentoch, ktorá pochádza od významného gréckeho lekára, pochádzajúceho z ostrova Kóu, Hippokrata . Východisko tejto náuky je v pomere štiav v ľudskom tele. Rozlišuje 4 druhy telesných štiav: krv(haima), hlien(flegma), žlč(cholé), čierna žlč(melania cholé).Telesné tekutiny zodpovedajú elementom, z ktorých je stvorený svet. Krv- vzduch, hlien- voda, žlč- oheň, čierna žlč- zem . Na základe živlov a štiav, spravil Hippokrates rozdelenie ľudí na temperamenty: sangvinik, flegmatik, cholerik, melancholik.
Sangvinik – krv - veselo ladený optimista, prispôsobivý a emocionálne vyrovnaný, aj keď pomerne nestály. Žije pre okamžik a nemyslí na budúcnosť.
Flegmatik - hlien - v pozitívnom zmysle je rozvážny, znášanlivý, vcelku spokojný a stály, hlbší vzťah má však len k vybraným osobám. Jeho chladnokrvná stránka sa prejavuje v prílišnej chladnokrvnosti až apatii, má sklony k nečinnosti, nemá rád zmeny.
Cholerik – žlč - je výbušný, silne vzrušivý, má sklon k agresii a výbuchom hnevu. Ťažko sa ovláda, jedná veľmi impulzívne skôr ako si to dopredu rozmyslí. Je panovačný a neústupčivý. Je poriadkumilovný, svoje city, ktoré sú ľahko vyvolávané, zle ovláda.
Melancholik - čierna žlč - je typický svojim pesimizmom a smutným ladením. Život je pre neho často obtiažny, má strach z budúcnosti, neznáša hektické situácie, stres, dáva prednosť samote. Zle nadväzuje vzťahy, ale citovo je stály, takže vzťahy, ktoré nadviaže sú trvalé a hlboké.
Ľudský temperament nie je taký čistý, vzniká zmiešaním rôznych typov.
Kretschnerova typológia charakteru
Bol významný predstaviteľ nemeckej charakterologickej typológie. Patrí k najrozšírenejším a veľmi diskutovaným. Uvádza tieto temperamentové typy:
Cyklotýmny - vyznačujú sa striedaním protikladných nálad, veselosti, smútku, vzrušenia a kľudu. Sú spoločenský a majú vzťah k ľuďom, sú pohodlný.
Schizotýmny - tento typ ľudí je skôr uzavretý, chladný, od spoločnosti si zachováva odstup. Tiahne skôr k samotárstvu. Medzi ich vnútorným a vonkajším svetom býva rozpor, neradi sa zverujú so svojimi pocitmi.
I.P.Pavlov a jeho charakterová typológia
Temperamentovou typológiou založenou na neurofyziológii sa zaoberal Pavlov, ktorého potom v jeho štúdiách nasledovali niektorí jeho žiaci.
V priebehu duševných dejov hrá veľkú rolu nervová činnosť . Mal snahu o vysvetlenie rozdielov v ľudskom temperamente pomocou neurofyziológie. Predpokladal, že sa jednotlivé mozgové bunky líšia množstvom svojej energeticky využiteľnej látky. Tá ovplyvňuje priamo silu nervovej sústavy. Po rokoch práce s podmienenými reflexmi sa dopracoval k trom primárnym vlastnostiam procesu útlmu a podráždenia vyššej nervovej sústavy- sile, pohyblivosti a vyrovnanosti. Pavlov nachádzal súvislosť s Hippokratovou teóriou a týmito typmi vyššej nervovej sústavy, preto začal využívať aj klasickú terminológiu typov.
Typy rozdelil na:
Typ silný, nevyrovnaný (cholerik) - tento typ popísal ako nezkrotný, zle ovládateľný, ktorý tiež zle ovláda svoje emocionálne prežívanie.
Typ silný, vyrovnaný, pohyblivý(sangvinik) - ľudia tohto typu sú najlepšie vybavení pre styk s okolím a jeho neustálymi zmenami. Pavlov ho pokladá za najdokonalejší.
Typ silný, vyrovnaný, nepohyblivý(flegmatik) - tento typ je odolný, ale horšie prispôsobivý.
Typ slabý(melancholik) - tu je najviac individuálnych rozdielov, nervová sústava má nižšiu práce schopnosť, čo vedie k útlmom.
Úvod do psychológie
Osobnosť
Platón hlásal: "Poznaj sám seba! Poznaj seba samého!"
