Zaujímavé je aj zistenie, že všetci piati respondenti zhodne tvrdia, že gembling spôsobil u nich nižšiu výkonnosť. Keď som túto skutočnosť rozvádzala ďalej formou rozhovoru, dozvedela so sa, že u školou povinných hráčov sa v priemere zhoršil ich prospech o jeden stupeň z vybraných predmetov. U jedného gemblera tento skok však bol až o tri stupne a jeden nezaznamenal žiadne zhoršenie prospechu. Čo sa týka maturitných skúšok, tak dvaja hráči odmaturovali s problémami v septembrovom termíne. Môžem teda sumarizovať, že môj výskum ukázal, že gembling má negatívny vplyv na prospech u adolescentov. Pri tomto konštatovaní však musím zmieniť aj názor jedného z respondentov, ktorého prospech sa nijako nezmenil ani po tom, ako začal s gemblingom. Tvrdí, že všetko je to otázka intelektu. Podľa neho, ak je človek dostatočne inteligentný, nemusí chodiť do školy a ak príde, tak je doslova „nabitý“ informáciami a nazbiera dobré známky. Takto sa to opakuje viackrát a tým pádom sa jeho prospech nijako nezhoršuje.
Informácie a poznatky, ktoré som získala pozorovaním gemblerov, dialógmi s nimi a z rozhovoru s klinickým psychiatrom som zakomponovala do teoretickej časti tejto seminárnej práce. Pre priblíženie pocitov prežívania hry a liečby gemblera uvádzam výňatky z denníka patologického hráča počas jeho ústavnej liečby v OLÚP na Prednej Hore. Denník patrí Júliusovi M., ktorý túto ústavnú liečbu absolvoval ako prvú, v mesiacoch január až marec 2000, ako 22-ročný, po 3 rokoch aktívneho gemblingu. Je zaujímavé sledovať spleť jeho myšlienok, kde je možné vidieť obviňovanie seba samého, ľutovanie sa, ľutovanie skutkov, zlosť na seba a dokonca aj rezignáciu a beznádej. Za najťažšiu vec Július pokladal telefonát rodičom, ktorí o ničom nevedeli, jeho priznanie sa k závislosti. Jeho zápisky sú rozsahovo veľmi nehomogénne – niekedy má záznam z jedného dňa niekoľko strán a niekedy sa autor obmedzí len na jedno heslo počas celého týždňa.

29. 1. 2000 Je isté, že som zišiel zo správnej cesty. Spleť príčin ma doviedli až na okraj spoločnosti. Chápem to, tento pobyt, ako jedinečnú šancu. Môžem so sebou niečo spraviť a dúfam, že nájdem spôsob ako budem môcť ďalej žiť. Napraviť tie chyby, ktoré som spravil, nenávidím sa kvôli tomu. Vždy som si to uvedomoval a napriek tomu som pokračoval. Ignoroval som rady i prosby, dokonca aj hrozby. Som opovrhnutia hodný. Nechápem to. Nemyslel som si, že sa ešte v mojom živote vyskytne situácia, s ktorou si nebudem vedieť poradiť a bude nutné to riešiť za pomoci ústavnej liečby.

5. 2. 2000 „Pevná vôľa, všetko zdolá.“

9. 2.