Istý čas nehral, no nepríjemná udalosť v živote ho donútila znova siahnuť na hrací automat. No a odtiaľ je cesta k devastujúcej závislosti veľmi krátka. Je to ako s alkoholom, alebo drogami. Na začiatku si každý myslí, že tomu nepodľahne, že všetko bude mať pod kontrolou.. Do závislosti však človek vpadne, ani nevie ako. Ale dostať sa z nej je veľmi ťažké. Viktor s problémami odmaturoval v septembrovom termíne, išiel na vojnu a po vojne striedal zamestnania ako spodné prádlo. Nikde sa dlho neudržal kvôli finančným podvodom. Z jednej firmy ho vyhodili kvôli sprenevere, potreboval totiž peniaze na automaty. Chcel vyhrávať. Mame sľúbil, že s tým prestane, ale už dva dni na to rozbil rodinný trezor, aby mal peniaze na hazard. Samozrejme všetko prehral a bál sa matke ukázať na oči. Ušiel teda z domu s tabletkami vo vrecku a nožíkom v ruke, odhodlaný ukončiť svoj život. Poslednú nádej pre neho predstavoval evanjelický kňaz, o ktorom bol presvedčený, že mu pomôže. Jeho nádej však bola rýchlo zmarená, keď kňaza nenašiel na fare. Vydal sa do parku, kde sedel tri hodiny a rozmýšľal nad zmyslom svojho života. Jednu neúspešnú liečbu už mal za sebou. Bez hry však vydržal sotva jeden mesiac. Bol úplne zúfalý, na dne a sám. Napchal sa tabletkami a nožom si prešiel po žilách. Tvrdí, že si nepamätá bolesť, len na pohľad na svoje skrvavené ruky. V tom momente chcel zomrieť, ale keď sa prebral v nemocnici, bol rád, že žije. Dnes, keď vidí jazvy na svojich rukách, si uvedomuje, aká to bola hlúposť. Sám to komentuje: „ Zbabelý útek pred problémom, ktorý som nebol schopný sám vyriešiť...“ Na liečenie nastúpil mesiac po tom, čo sa pokúsil spáchať samovraždu a asi pol roka po prvom, neúspešnom liečení. Po polovici liečby sa vyjadril na margo svojich budúcich plánov nasledovne:
„ Najradšej by som tu zostal. Tu som chránený, izolovaný, nič ma netrápi., nič mi nechýba, nemám problémy. viem, že je to opäť len útek pred tým istým problémom, ale nie som si ešte istý sám sebou. Bojím sa, čo bude, keď vyjdem von. Jedno viem ale určite – už nikdy si nesiahnem na život...“
„...Chcem sa vyhýbať miestam s automatmi a hlavne chcem poriadne pracovať. Dnes už viem, že na automatoch sa vyhrať nedá. Je to podvod! Ale ako sa s tým všetkým vyrovnám, ako sa im vyhnem, keď sú u nás na každom kroku? Závidím odliečeným pacientom, ktorí medzi nás chodia na kluby. Nezávidím im to, že sú vonku a ja som ešte dnu. Závidím im, že oni to vedia vydržať, a že ja som to nevydržal. Chcel by som byť ako oni.