Gemblerstvo a jeho vplyv na prospech

Hra už od dávnych čias patrí k životu. Jej prapôvod však nespočíval v prehrávaní peňazí, ale v zábave, v pobavení sa. Hru, ako priaznivo hodnotenú formu využívania voľného času pozná ľudstvo už od nepamäti. Hrávalo a aj hazardovalo sa už v starovekom Grécku, Ríme, Egypte, Číne a mnohých iných krajinách. Dávno sú už známe hry v kocky, šachy, karty a iné. Prvý hrací automat bol postavený v roku 1895 firmou Tivoli. Hazard začal pomaly získavať na popularite a postupne sa dokonca pre niektorých stal životnou filozofiou, či zdrojom obživy. Pre túto skutočnosť sa vlády v mnohých krajinách pokúšali postaviť rôzne zábrany hazardu a hrám o peniaze. Avšak z nástupom nacizmu sa znova hazard začal prekvitať, keď boli od roku 1933 v Európe herne húfne otvárané.
Po páde komunizmu roku 1989, v priaznivejších spoločensko-ekonomických podmienkach, nastáva aj u nás doslova boom hazardných hier a to z viacerých dôvodov. Predovšetkým to je všeobecná dostupnosť najmä hracích automatov, veľmi chabá kontrolovateľnosť „zákazníkov“ a nízka, alebo žiadna informovanosť návštevníkov herní a kasín o možných, ba očakávaných dôsledkoch, vyplývajúcich z opakovaného oddávania sa hazardným hrám.
Dnes teda žijú medzi nami ľudia, pre ktorých je pohľad na balíček kariet rovnako ako zvuk hracích automatov stimulom, ktorému nevedia a nedokážu odolať. Sú to HRÁČI. Tí z nich, ktorí už absolvovali ústavnú liečbu dokonca sami seba nazývajú skratkou odborného termínu patologický hráč, čiže PH. Hráčska vášeň je choroba. Telo sprvu neničí, ale pomaly a isto rozkladá dušu – v dôsledku čoho napokon zničí aj telo. Táto choroba ruinuje človeka finančne, existenčne, no hlavne ľudsky. Hráč postupne stráca všetko – peniaze, postavenie, rodinu, lásku, priateľov, stráca zdravie, dušu i samého seba. Existujú hráči, ktorí majú odvahu a silu vrátiť sa späť do života, aký žili „predtým“ – pred hrou. Ľudia, ktorí sa vracajú bývajú iní. Zmenia sa. Ale človek sa dokáže zmeniť len vtedy, keď pochopí, prečo a ako sa to stalo, že je taký, aký je...
Patologické hráčstvo je podľa Desiatej revízie Medzinárodnej klasifikácie definované ako psychická porucha, ktorá spočíva v častých, opakovaných epizódach hrania, dominujúcich v živote subjektu na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných a pracovných hodnôt a záväzkov. Ľudia trpiaci touto poruchou môžu stratiť zamestnanie, veľmi sa zadĺžiť, klamať, alebo porušovať zákony, aby získali peniaze na hru, alebo unikli plateniu dlžôb.

Na Slovensku v súbore gemblerov sledovaných OLÚP, Predná Hora, bolo až 30 % z hospitalizovaných trestne stíhaných v súvislosti s hráčstvom, najmä za krádeže. Nutkanie ku hre je u patologických hráčov také silné, že je ťažké ho ovládnuť. V období najmenej jedného roka sa vyskytujú dve, alebo viac epizód hrania. tieto epizódy neznamenajú pre jedinca žiaden zisk, ale pokračujú napriek osobnej nepohode a narušovaniu fungovania v dennom živote. Hráč väčšinou svoju túžbu po hre opisuje ako nekontrolovateľné nutkanie, ktoré nie je schopný zastaviť vôľou. Je tiež zaujatý myšlienkami na hru, alebo predstavami o okolnostiach, spojených s hrou.
Hlavným rysom chorobného hráčstva je teda trvalo sa opakujúce hranie, ktoré pokračuje a často aj narastá, a to aj napriek nepriaznivým sociálnym dôsledkom, akými sú strata majetku, narušené rodinné vzťahy, úplný rozpad osobného života. Človek závislý na hre si svoje správanie a konanie neuvedomuje a mení sa. U väčšiny hráčov sa neodolateľná túžba hrať vyvíja postupne. Prvotným motívom návštevy herne býva zvedavosť alebo snaha o bezpracný zisk. Až po opakovaných kontaktoch s automatmi, ruletami, či inými formami hazardu / hazard cez internet, Bingo, Keno, Niké, stávky na dostihy, stávky na športové zápasy atd./, začína u hráča dominovať tendencia hrať pre samotnú hru a pre pocity, ktoré vyvoláva, nie pre finančné výhody. U všetkých hráčov môžeme pocity spojené s hrou rozdeliť do dvoch základných skupín: príjemné a nepríjemné. Charakter subjektívnych pocitov pred začatím hry a v jej priebehu je individuálny u každého jednotlivca a mení sa od napätia, príjemného vzrušenia, cez nervozitu, zlosť až po apatiu a euforické pocity. Hráč sa doslova snaží zvíťaziť nad hrou. Postupne sa vzdáva svojich základných životných potrieb. Absentuje v škole, v práci, neje, nespí, nedodržiava hygienu a sústredí sa len na hru. Všetko ostatné je pre neho nepodstatné.
Už v roku 1957 použil pojem hráčska vášeň Bergler a definoval ju nasledovne:
- hráč miluje časté riziko,
- hra absorbuje väčšinu jeho záujmov, aktivít, fantázií,
- hráč je optimistický, neschopný poučenia sa z porážok a navzdor logike o pravdepodobnosti verí v šťastný osud a v to, že sa mu raz vytrvalosť oplatí,
- je neschopný prestať hrať, ak už vyhral,
- riskuje neúmerne vysoké čiastky,
- medzi vložením peňazí a výsledkom prežíva slastné úzkostné napätie.
Na Slovensku bola diagnóza patologické hráčstvo zavedená až v roku 1994.
Vývoj závislosti u patologického hráča môžeme rozdeliť do troch fáz: vyhrávacej, prehrávacej a fázy straty kontroly. V prvej – vyhrávacej fáze – budúci hráč zväčša nezáväzne investuje neveľkú sumu.

Stane sa, že vyhrá, čím vzrastie jeho sebavedomie a presvedčenie, že môže vyhrať kedykoľvek sa mu zachce. Z počiatočnej zvedavosti sa postupne vyvíjajú fantázie o veľkej výhre, najmä vtedy, keď sa u hráča potvrdí aj nejaká vyššia výhra. Vtedy túži výhru zopakovať, vyhrať ešte viacej, je optimisticky naladený, zvyšuje preto stávky, hrá častejšie a začína preferovať sólo hru, ak mal predtým nejakú spoločnosť. Okoliu prezentuje skreslené a filtrované informácie o svojich úspechoch. V druhej fáze – prehrávacej – hráč zisťuje, že prehráva stále viac peňazí a snaží sa prehraté dostať späť. Hrá stále viac a stále viac prehráva. V tejto fáze sú už badateľné problémy v škole alebo zamestnaní, dokonca aj v rodine. V tomto štádiu už hovoríme o patologickom hráčstve. Závislému človeku však nejde pri gemblovaní o drogu, ale o duševný stav, do ktorého ho môže droga priviesť. Hazardný hráč dosiahne tento stav hraním, práve tak ako alkoholik konzumovaním alkoholu. Gembler myslí predovšetkým na hru, s ktorou nedokáže prestať a ktorá sa mu vymkla spod kontroly. Dlhšie obdobia prehier sa striedajú s neúspešnými pokusmi hru regulovať resp. zastaviť. Pre zvyšujúci sa finančný deficit hru financuje z požičaných peňazí. Svoju hru však skrýva, najmä pred svojimi blízkymi, ktorých sa často stráni, izoluje sa a často sa k okoliu správa bezohľadne. Splácanie dlhov odkladá, požičiava si stále vyššie čiastky, často siaha na svoje osobné veci, ale aj rodinné cenné veci, ktoré rozpredáva, zakladá do zástavy, finančne sa však čoraz viac prepadá. Prestáva byť schopný platiť dlhy. Je naozajstným majstrom v klamstvách, klame rodinu, avšak problémy sa mu nakoniec prevalia a je nútený sa priznať. Ak jeho závislosť vyjde najavo, sľubuje, že nebude hrať a nejaký čas s hraním naozaj prestane. Častejší je však opätovný návrat k hraniu, odmietanie ponúknutej pomoci a ďalšie zmeny v jeho konaní. Stáva sa nekľudným, podráždeným, uzavretým. Vtedy nastupuje tretia fáza – fáza straty kontroly alebo tiež fáza zúfalstva. Hráč trávi všetok svoj voľný čas v herni a prostriedky na hru získava neraz aj páchaním trestnej činnosti. Je presvedčený, že vyhrá a všetko dá do poriadku. Nastáva jeho úplná izolácia od okolia, spojená s rozpadom medziľudských, rodinných a pracovných vzťahov. Povesť hráča je poškodená, v plnej miere začínajú doliehať dôsledky jeho hry vo forme napr. súdnych obsielok, nepodmienených trestov. Hráč je osamelý, sám so svojím veľkým problémom.

Ďalej však hrá, prehráva, robí väčšie a väčšie dlhy, za svoje neúspechy obviňuje okolie, aj keď máva výčitky svedomia, nie je však schopný zrealizovať zmenu, rodina sa mu rozpadá, často sa preto ľutuje, prepadá depresii, beznádeji. U gemblerov v takomto štádiu nie sú zriedkavé ani samovražedné pokusy ba dokonca aj dokonalé samovraždy. Niektorí z hráčov unikajú k alkoholu a iným návykovým látkam. V tomto období môže mať hráč problémy so zákonom – krádeže, sprenevery, podvody. V čase, keď nehrajú, sú nepokojní, podráždení, ale stále viac nešťastnejší.
Človek sa môže stať patologickým hráčom už behom jedného roka. Z výskumu OLÚP – Predná Hora – je možné určiť priemernú dobu trvania hráčskej vášne – 4 roky, pričom najčastejšie boli na Prednej Hore hospitalizovaní pacienti ako patologickí hráči už po 2 rokoch hrania.
Medzi najviac postihnuté skupiny obyvateľstva patria na 1. miesto mladiství, kde priemerný vek počiatku patologického hráčstva je 12 rokov. Podľa prieskumov OLÚP na Prednej Hore študenti najčastejšie hrávajú Bingo, karty o peniaze, investujú do rôznych typov lotérií a uzatvárajú stávky na športové podujatia. Je mnoho dôvodov, prečo sa mladí ľudia uchýlia k hazardným hrám. Spomeniem tie najfrekventovanejšie:
- časté sú v rodine vzory gemblerov /otec, matka, starší súrodenci/,
- v rodine pretrvávajú problémy rôzneho charakteru,
- majú nízku sebadôveru
- pôsobí na nich silný nátlak okolia, najmä starších kamarátov a často sa potom snažia vyrovnať v tomto starším kamarátom,
- hrajú pre zaujímavosť hry, najčastejšie však v dôsledku nudy,
- v popredí je najmä vidina veľkej výhry
Teenageri, patologickí hráči trpia však častejšími depresiami a 2-krát častejšie spáchajú samovraždu alebo sa pokúšajú o samovraždu ako ich hazardom nezaťažení rovesníci. Počítačové videohry, aj keď sú to „len“ zábavné hry zvyšujú taktiež pocit vzrušenia, posilňujú ich sebavedomie a deti, resp. dospievajúci získavajú pri nich zručnosti a najmä životný štýl, ktorý je veľmi podobný dospelým gemblerom. Možno s veľkou určitosťou konštatovať, že sú akousi prípravou gemblingu.
Viktor mal dvadsaťjeden rokov, keď absolvoval ústavnú liečbu na Psychiatrickom oddelení Rooseweltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Liečil sa z choroby zvanej patologické hráčstvo. Je hráč, gembler. Je závislý na hre. Žil, aby mohol hrať a teraz nehrá, aby mohol žiť. Chodil do ôsmej triedy, keď sa prvý raz dotkol hracieho automatu. Bola to zvedavosť a náhoda v podobe dvoch korún, ktoré mu čašník doložil, aby mal potrebných dvadsať korún na otvorenie hry. Hneď vtedy, na prvý raz, vyhral viac ako tisíc korún. To ešte netušil, že hra, ktorú otvoril nemá stanovené pravidlá a že je to hra o život.

Istý čas nehral, no nepríjemná udalosť v živote ho donútila znova siahnuť na hrací automat. No a odtiaľ je cesta k devastujúcej závislosti veľmi krátka. Je to ako s alkoholom, alebo drogami. Na začiatku si každý myslí, že tomu nepodľahne, že všetko bude mať pod kontrolou.. Do závislosti však človek vpadne, ani nevie ako. Ale dostať sa z nej je veľmi ťažké. Viktor s problémami odmaturoval v septembrovom termíne, išiel na vojnu a po vojne striedal zamestnania ako spodné prádlo. Nikde sa dlho neudržal kvôli finančným podvodom. Z jednej firmy ho vyhodili kvôli sprenevere, potreboval totiž peniaze na automaty. Chcel vyhrávať. Mame sľúbil, že s tým prestane, ale už dva dni na to rozbil rodinný trezor, aby mal peniaze na hazard. Samozrejme všetko prehral a bál sa matke ukázať na oči. Ušiel teda z domu s tabletkami vo vrecku a nožíkom v ruke, odhodlaný ukončiť svoj život. Poslednú nádej pre neho predstavoval evanjelický kňaz, o ktorom bol presvedčený, že mu pomôže. Jeho nádej však bola rýchlo zmarená, keď kňaza nenašiel na fare. Vydal sa do parku, kde sedel tri hodiny a rozmýšľal nad zmyslom svojho života. Jednu neúspešnú liečbu už mal za sebou. Bez hry však vydržal sotva jeden mesiac. Bol úplne zúfalý, na dne a sám. Napchal sa tabletkami a nožom si prešiel po žilách. Tvrdí, že si nepamätá bolesť, len na pohľad na svoje skrvavené ruky. V tom momente chcel zomrieť, ale keď sa prebral v nemocnici, bol rád, že žije. Dnes, keď vidí jazvy na svojich rukách, si uvedomuje, aká to bola hlúposť. Sám to komentuje: „ Zbabelý útek pred problémom, ktorý som nebol schopný sám vyriešiť...“ Na liečenie nastúpil mesiac po tom, čo sa pokúsil spáchať samovraždu a asi pol roka po prvom, neúspešnom liečení. Po polovici liečby sa vyjadril na margo svojich budúcich plánov nasledovne:
„ Najradšej by som tu zostal. Tu som chránený, izolovaný, nič ma netrápi., nič mi nechýba, nemám problémy. viem, že je to opäť len útek pred tým istým problémom, ale nie som si ešte istý sám sebou. Bojím sa, čo bude, keď vyjdem von. Jedno viem ale určite – už nikdy si nesiahnem na život...“
„...Chcem sa vyhýbať miestam s automatmi a hlavne chcem poriadne pracovať. Dnes už viem, že na automatoch sa vyhrať nedá. Je to podvod! Ale ako sa s tým všetkým vyrovnám, ako sa im vyhnem, keď sú u nás na každom kroku? Závidím odliečeným pacientom, ktorí medzi nás chodia na kluby. Nezávidím im to, že sú vonku a ja som ešte dnu. Závidím im, že oni to vedia vydržať, a že ja som to nevydržal. Chcel by som byť ako oni.

Chcel by som byť uzdravený...“

„Uzdravený“ je skutočne v tomto prípade ten správny výraz. Nie vyliečený. Pretože závislosť ako patologické hráčstvo sa podľa odborníkov z Psychiatrického oddelenia Rooseweltovej nemocnice v Banskej Bystrici liečiť nedá. Je ju možné iba uzdraviť a to za predpokladu trvalej a úplnej abstinencie.
Vývoj závislosti na hazardných hrách je u adolescentov školou povinných odlišný ako u adolescentov zamestnaných. Školou povinní adolescenti najskôr prehrávajú svoje vreckové, potom peniaze, ktoré dostanú na stravné lístky, alebo na zadováženie učebnej literatúry, neskôr začnú brať peniaze z rodinného rozpočtu a často sa vyskytujú aj prípady, že hráč ukradne rodinné šperky a zlato a predá ho, alebo založí. Ak ani tieto príjmy nestačia pokryť ich hráčsku vášeň, začnú si peniaze požičiavať od známych s rôznymi výhovorkami alebo sa prípadne uchýlia k drobnej trestnej činnosti ako je kradnutie autorádií, byciklov a podobne. Viktor dohromady prehral vyše stopäťdesiattisíc korún a úplne finančne zruinoval svoju rodinu. Je bežné, že v čase, keď gembler potrebuje ústavnú liečbu je jeho rodina pravdepodobne už maximálne rozvrátená a vyčerpaná. Finančne, fyzicky aj morálne.
Za prvú výhru si zvyčajne gembler – začiatočník kúpi cigarety, alkohol a iné drobnosti. Ostatok výhry investuje do ďalšej hry. Väčšinou sa mu darí a začína k automatom alebo iným hazardným hrám chodiť pravidelne. Vyhráva a je presvedčený, že svoju vášeň dokáže ukontrolovať. Túžba po hre je však čoraz väčšia, silnejšia a hráč sa stáva na hre závislým. No a potom sa karta zvrtne a začne prehrávať. Hrať ale neprestane. Hrá preto, aby sa mu vrátili prehraté peniaze. V takomto štádiu je schopný prehrať nemalé sumy. Bežne sa jedná o obnos niekoľko tisícový. Školou povinný adolescent začína zanedbávať dochádzku do školy, nehovoriac o nejakej príprave na vyučovaciu hodinu. Ak sa v škole ukáže je nepripravený, doslova chodí do školy len aby „si to tam odsedel“. Jeho výsledky sú oveľa slabšie, ako pred hrou. Je apatický, o učivo nejaví záujem, pri vyvolaní reaguje podráždene až agresívne. Pôsobí uzavreto, nekomunikuje ani s učiteľom, ani so spolužiakmi. Vyhýba sa triednym akciám s rôznymi výhovorkami. Neustavične myslí na hru a na získavanie prostriedkov na ňu. Svoju pasivitu neospravedlňuje, arogantne jedná s autoritou. Nemá snahu opraviť si zlé známky. Pedagóg musí na neho vyvíjať tlak, aby sa učeniu viac venoval.
Na Slovensku je najrozšírenejším typom závislosti na hazardných hrách práve závislosť na hracích automatoch.

Z jednoduchého dôvodu: v kartách, v rulete, či v kockách sa nedá vyhrať taký veľký finančný obnos ako na automatoch. A čo sa týka veku pacientov liečených z patologického hráčstva, najväčšie percento predstavujú dvadsať až tridsať roční gembleri. Ženy predstavujú asi 5 % v tejto vekovej kategórii. I keď počet hracích automatov na Slovensku klesol v roku 1995 z vyše 14 000 na vyše 10 000 v roku 1998, celkové tržby z hazardných hier prudko vzrástli. V roku 1994 Slováci celkovo utratili v hazarde ako je Bingo, Keno, stávkové hry, kasína, hracie automaty, asi 3.5 mld. Sk. V roku 1998 boli celkové tržby z hazardu asi 5.7 mld. Sk. V roku 1995 len v hracích automatoch hráči utratili na Slovensku 3.1 mld. Sk.
Celkové finančné deficity gemblerov na Slovensku sa podľa výskumu OLÚP, Predná Hora, sa v priemere pohybujú medzi 50-200 000 Sk. U viac, ako polovice sledovaných gemblerov sa ich aktuálne finančné dlhy v priemere pohybovali medzi 10-50 000 Sk.
„Kameňom úrazu“ pri hazardných hrách je nepochopenie princípu pravdepodobnosti. Gembleri slepo veria v šťastie a myslia si, že sú šťastnejší ako ostatní. Štatistiky sú však neúprosné. ak by hráč vložil do hry 1 000 Sk a chcel by vyhrať ďalších 1 000 Sk pravdepodobnosť takejto výhry je 1:1 miliarde. Pri vklade 10 Sk do hry, môže hráč očakávať návratnosť 65 %, t. j. 6.50 Sk. Pri vklade 100 Sk asi 65 Sk. Platí tu teda pravidlo, že čím viac financií sa do hry vloží, tým viac financií sa v hre stratí. Šanca na výhru v medzištátnych lotériách je napríklad 1:54 000 000. V tomto prípade je 60-krát väčšia pravdepodobnosť, že bude človek v živote zasiahnutý bleskom. Psychologická chyba v myslení patologických hráčov je tá, že sa sústreďujú na víťazov a výhry, nie na porazených. Preto aj hrávajú častejšie tam, kde je viac automatov a zvonia peniaze. Pre ilustráciu chápania pravdepodobnosti u gemblera v konfrontácii s realitou uvádzam ukážku z rozhovoru so 17-ročným gemblerom, ktorého najobľúbenejšou hrou je hra v kocky:
Otázka: „Vieš o tom, že existuje 36 možných variácií dopadu kociek? Pravdepodobnosť, že ti padnú dve šestky je teda 1:36, čo ty na to?.“
Odpoveď: „ Nie tak celkom, tá možnosť je 36:1!“
Gembleri teda zvyknú otočiť pomer pravdepodobnosti tak, aby im pripadal optimistickejší a bol pre nich zároveň aj stimulom pre ďalšiu hru.
Vo finálnom štádiu gemblingu nie je zriedkavá kombinácia patologického hráčstva s alkoholizmom alebo závislosťou na iných toxických látkach. Gembler stráca zmysel života a situáciu sa snaží si uľahčiť požívaním omamných látok.

Mnohokrát sa u gemblerov vyskytuje aj pokus o samovraždu ako posledná inštancia v boji so zákernou závislosťou. Patologickí hráči a závislí na návykových látkach majú mnoho spoločných rysov. Existujú však medzi nimi aj značné rozdiely. Patria k nim najmä veľké dlhy, ešte väčšie riziko pokusu o samovraždu, menšie, ale nie zanedbateľné, riziká vo vzťahu k telesnému zdraviu, najčastejšie sú to choroby súvisiace so stresom a poškodením pohybového systému. V radoch patologických hráčov je badateľná výrazná prevaha mužov oproti ženám, čo nie je pravidlom v radoch závislých na toxických látkach a alkohole. Pre prehľadnosť zhrniem porovnanie týchto troch typov závislostí v tabuľke.


Porovnanie niektorých charakteristík pacientov liečených z patologického hráčstva a zo závislosti na alkohole a iných látkach. patologickíhráči závislí na alkohole závislí na iných látkach
dlhy +++ + +
hľadanie silných podnetov ++ + ++
krádeže a sprenevery +++ - ++
prechody k iným návykovým chorobám + + ++
riziko samovraždy +++ ++ ++
sociálne problémy +++ ++ ++
prevaha mužov nad ženami +++ + +
vek do 30 rokov ++ + +++
záujem o počítačové hry ++ - +
zdravotné problémy + +++ +++
- zriedka; + niekedy; ++ často; +++ veľmi často

Z tabuľky možno zreteľne vyčítať, že patologický hráči majú najväčšiu tendenciu zadĺžiť sa z týchto troch uvedených typov závislých, najčastejšie sa u nich vyskytujú prípady sprenevery a krádeží. Riziko samovraždy je u nich najväčšie a najčastejšie trpia aj sociálnymi problémami. Takisto je u nich zvýšený záujem o počítače a počítačové hry a často do ich radov patria osoby, ktoré neprekročili vekovú hranicu tridsiatich rokov. Jediná závislosť, u ktorej sa veková skupina do tridsať rokov vyskytuje častejšie ako v prípade patologických hráčov je prípad závislých na iných látkach ako na alkohole.
Adolescenti však patria aj do skupiny, ktorá stojí na druhej strane gemblingu, a to do skupiny gemblingom ovplyvňovaných osôb. V mnohých prípadoch je totiž patologickým hráčom práve rodič adolescenta. Ako takáto skutočnosť teda vplýva na dospievajúceho jedinca? Deti patologických hráčov sa častejšie dostávajú do ťažkostí, ako iné deti. Častejšie užívajú alkohol, ukľudňujúce lieky, viac fajčia. Sú citovo labilné, neisté, nešťastné zo života, ale aj zo seba samých. Ich výsledky v škole sú oveľa slabšie, ako u iných vrstovníkov. Dvakrát častejšie sa pokúšajú o samovraždu. V dôsledku gemblingu, ako problému v rodine, majú sami už skúsenosti s hráčstvom a to ešte pred jedenástym rokom života. Až dvakrát častejšie žijú v neúplných a rozvedených rodinách.

Mnohokrát chce adolescent rodičovi pomôcť a kontrolovať ho svojou prítomnosťou v herni alebo v kasíne. To je však osudný krok, lebo väčšina z týchto adolescentov sa podľa „príkladu“ svojho rodiča práve takto stane patologickými hráčmi. Ako príklad uvádzam ukážku zo spovede rodiča – gemblera, momentálne v ústavnej liečbe, ktorý svojho 16-ročného syna vlastne uviedol na dráhu patologického hráča:

„ S manželkou sme si rozdelili deti. Mne dala na starosť syna, ona si nechala dcéru. Myslela si, že starosť o syna, zodpovednosť za neho, mi zaberie čas a nepôjdem k automatom...Zlyhal som na celej čiare. Hral som a pil. A prehrával som. A čo je zo všetkého najhoršie, do závislosti na automatoch som vtiahol aj svojho syna. Keď ja liečbu ukončím, príde sa sem liečiť on. Začalo to tým, že chodieval po mňa do krčmy. Čakal tam na mňa, pozeral sa na mňa, na to, ako hrám a jeho si nevšímam. Jedného dňa mi povedal, že to robím zle, že on by to vedel lepšie uhrať. Síce som hovoril krčmárovi, aby ho k tomu nepúšťal, že má len šestnásť rokov, ale jemu to bolo jedno, asi tak ako tomu automatu...“
Na liečbu patologického hráčstva sa na Slovensku špecializuje niekoľko ústavných zariadení. Najprestížnejšie sú však tri: OLÚP, Predná Hora, CPLDZ Bratislava a Psychiatrické oddelenie Rooseweltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Liečba patologických hráčov trvá približne sedem týždňov. Je to liečba režimová. Tri mesiace po ukončení základnej liečby sú pacienti pozývaní na týždenný opakovací pobyt, ktorý má význam nie len pre nich, ale aj pre tých pacientov, ktorí sa práve liečia. Je to spôsob, ako im ukázať, že liečba má zmysel. Liečba je zameraná na sebapoznanie a prehodnotenie doterajšieho spôsobu života. O program majú pacienti postarané od šiestej hodiny ráno až do pol desiatej večer, keď majú presne stanovené čo a kedy budú robiť. Existujú rôzne druhy terapií, ktoré sa aplikujú počas ústavnej liečby: od nácviku zvládania problémovej situácie, cez rodinnú a skupinovú terapiu až po terapie relaxačné a jogu. Cieľom týchto terapií je pripraviť gemblera na život vonku tak, aby sa vyvaroval recidíve a dokázal ovládnuť túžbu po hre.
Ako teda rodič zistí, že jeho dieťa podľahlo hráčskej vášni? Existuje niekoľko indícií, ktoré môžu podozieravému rodičovi pomôcť odhaliť, či je jeho ratolesť závislá od hry.

Gembleri – teenageri väčšinou vykazujú aspoň jeden z nasledujúcich varovných signálov:
- častejšie pýtajú od rodičov alebo príbuzných, priateľov vyššie sumy peňazí,
- doma sa nachádzajú dôkazy o gemblingu ako napr.: tikety, vstupenky do herní, výherné lósy, zápisníky s číslami zápasov a ich kurzy atd.,
- deti mávajú nevysvetliteľné dlhy u spolužiakov, kamarátov a pod.,
- vyskytnú sa u nich nečakané finančné hotovosti,
- začnú sa pravidelne vyskytovať rôzne telefonáty od neznámych ľudí, alebo zvýšené telefónne účty,
- deti sú zvýšene úzkostné, cez deň viac zádumčivé, akoby snívali, sú extrémne unavené, uzavreté, podráždenejšie, pôsobia nezrelo v úsudkoch, sú labilné, bezstarostné, nedbalé
- majú narušené medziľudské vzťahy, napr. s bývalými priateľmi, trpia komplexom menejcennosti, agresívne odpovedajú, ak sa rodičia pýtajú na kamarátov,
- vzdávajú sa koníčkov, záujmov, neplnia si svoje školské povinnosti a unikajú akejkoľvek forme zodpovednosti
- kvôli enormnému stresu, ktorý s gemblingom súvisí, sa u mladistvých gemblerov často vyskytuje podlomené zdravie v podobe žalúdočných ťažkostí, porúch trávenia, nechutenstva, vredových ochorení, srdcových problémov, bolestí hlavy, chrbtice a porúch zraku.
Pri spozorovaní niektorej alebo viacerých týchto indícií u svojho dieťaťa by mal každý rodič vyhľadať odbornú pomoc či už u psychológa alebo priamo u psychiatra, ktorý mu poskytne podrobné informácie o tom, čo všetko gembling obnáša. Podľa odbornej rady a po rozhovore s dieťaťom by mali byť dôkladne uvážené všetky možné spôsoby liečenia tejto závislosti, aby sa sám postihnutý mohol rozhodnúť pre formu liečby. Kým postihnutý odmieta pripustiť závislosť, je vysoká pravdepodobnosť recidívy aj po ukončení ústavnej liečby. Preto by mala byť liečba dobrovoľným a uváženým rozhodnutím gemblera. Rodičia však svojou obozretnosťou môžu zabrániť prípadnej tragédii a môžu dieťaťu psychicky pomôcť svojou podporou pri prekonávaní závislosti.
Patologické hráčstvo je chronická a celoživotná porucha, ktorá každoročne uchvacuje viac a viac adolescentov. Je preto viac ako nevyhnutné myslieť na jej prevenciu. Záverom by som preto chcela uviesť, čo by mali jednotlivé preventívne programy obsahovať a akým smerom by mali byť orientované. Ak chceme znížiť počty adolescentných patologických hráčov, preventívne programy je nutné smerovať:
- k deťom a mladistvým, kde by malo byť podané dostatočné množstvo informácií o gemblingu a jeho dôsledkoch, tiež by mali byť podané informácie o správnom pochopení gemblingu, pravdepodobnosti výhier a prehier, ako aj o negatívnych účinkoch gemblingu na hráča.
- k rodičom, dostatočne ich informovať o patologickom hráčstve, ako o závažnej poruche, aby sa mohli kvalifikovane o probléme so svojimi deťmi porozprávať.

Je tu však nevyhnutné vybudovať si primeraný vzťah a dôveru k svojim deťom, posilňovať ich zdravé sebavedomie, učiť ich zmysluplne a s rovnocennými priateľmi tráviť svoj voľný čas, ale naučiť ich tiež odmietať hazard ako formu zábavy.
- ku škole, učiteľom, pedagógom, kde by mohli byť preventívne programy zamerané proti hazardu súčasťou výuky a taktiež prísne dodržiavať zákaz hazardu v škole, ako aj v jej blízkosti.
- k zamestnávateľom, kde je patologické hráčstvo často časovanou bombou, keďže patologický hráč môže vážne poškodiť kredit podniku, alebo firmy, čo by malo byť dôvodom k okamžitej liečbe patologického hráča.
- k médiám /tlači, rozhlasu televízii/, ktoré by mali analyzovať z laického aj odborného hľadiska hazard a propagovať verejnosti pozitívne modely ľudí s kvalitnými záujmami a životným štýlom a naopak, uvádzať rozvrátený život gemblerov ako odstrašujúci príklad.
- k postoju spoločnosti, ktorá by mala prehodnotiť svoj postoj a nebrať hazard na ľahkú váhu, prípadne ako šedú eminenciu ekonomiky, ale tiež zrealizovať legislatívne opatrenia k maximálne možnému obmedzeniu hazardu, čo by však malo vyplynúť aj zo zmeny v rebríčku hodnôt spoločnosti.

Na overenie teoretických poznatkov nadobudnutých počas spracovávania tejto seminárnej práce v praxi som zamerala svoj výskum. Metódami môjho výskumu boli dotazníky pre študentov a pedagógov, ktoré som prezentovala na stredných školách, ako aj pozorovanie gemblerov v herni, dialóg s gemblermi, dotazník pre gemblerov a dokonca som mala možnosť nahliadnuť aj do denníka gemblera, ktorý si písal počas svojej ústavnej liečby. Takisto som absolvovala aj rozhovor s klinickým psychiatrom z Psychiatrickej liečebne v Sučanoch, ktorý v sa v súčasnosti venuje liečeniu patologických hráčov.
Pri dotazníku pre študentov /príloha č. 1/ som sa zamerala na vekovú kategóriu respondentov od 15 do 19 rokov. Respondenti pochádzali z dvoch rôznych stredných škôl, a to z učilišťa a z gymnázia. Vo výskume študentskej populácie som si vytýčila tri úlohy:
1. zistiť aká je medzi študentmi stredných škôl teoretická informovanosť ohľadom gemblerstva
2. zistiť aké percento študentov by bolo ochotné a aké percento už v minulosti participovalo na hazardných hrách
3. zistiť aké percento študentov pozná osobu závislú na gemblingu a či a ako sa táto osoba počas závislosti menila
Poslednou otázkou dotazníka je zároveň aj moja hypotéza ohľadom vplyvu gemblerstva na prospech. Domnievam sa, že gemblerstvo má negatívny vplyv na prospech žiaka. Túto hypotézu som chcela overiť v praxi práve prostredníctvom dotazníka a to na mieste, ktoré sa tejto problematiky neodlučiteľne týka – na strednej škole, medzi študentmi. Po vyhodnotení dotazníka /príloha č. 2/ som dospela k nasledovným záverom. 91.6 % respondentov sa domnieva, že gemblerstvo je závislosť. Drvivá väčšina respondentov –konkrétne 85.4 % - tvrdí, že gemblerstvo je individuálna voľba a 54.2 % sa domnieva, že gemblerstvo môže vzniknúť pod vplyvom kolektívu rovesníkov. 83.3 % respondentov súhlasí s tým, že gembler potrebuje odbornú pomoc. Je zaujímavé, že nadpolovičná väčšina respondentov – 66.7 % - by nechcela vyskúšať hazardné hry, ale 52.1 % z nich už hazardné hry vyskúšala. Zaujímavý je takisto pomer žien v tejto skupine, kde tvoria 20 % z tých, ktorí už hrali nejakú hazardnú hru. Najobľúbenejším hazardom sú nesporne tipovacie súťaže – 72 % - na druhom mieste sú hracie automaty – 40 % - a na treťom mieste s rovnakým počtom percent – 32 % - kocky a ruleta. Pre 84 % príležitostných hráčov bola ich hráčska skúsenosť príjemná a 80 % z týchto príležitostných hráčov by svoje šťastie v hazardných hrách skúsilo znova.

Nadpolovičná väčšina študentov – 52.2 % - nepozná vo svojom okolí gemblujúceho adolescenta. Z tých, ktorí gemblera osobne poznajú – 45.8 % - tvrdí 45.5 %, že sa jeho pohľad na život vôbec nezmenil potom, ako začal gemblovať a 22.7 % tvrdí, že sa jeho pohľad na život zmenil negatívne, dokonca 18.2 % je presvedčených, že gemblera jeho závislosť zmenila pozitívne. Podľa 54.6 % dotazovaných sa nezmenil ani gemblerov prospech v škole a podľa 22.7 % opýtaných sa zmenil prospech gemblera negatívne, 9.1 % tvrdí, že prospech gemblera sa dokonca zlepšil po tom, ako začal holdovať gemblingu. Zaujímavá je aj skutočnosť, že aj napriek tomu, že viac ako polovica študentov, ktorí poznajú patologického hráča tvrdila, že jeho prospech sa nezmenil, nadpolovičná väčšina – 60.4 % - respondentov uviedla, že gemblerstvo má negatívny vplyv na prospech.
Moja hypotéza bola teda overená len v teoretickej časti. Respondenti sa domnievajú, že gembling má negatívny vplyv na prospech. V skutočnosti však väčšina tých, ktorí adolescentných gemblerov osobne poznajú uvádza, že ich prospech sa nezmenil po tom, ako začali holdovať gemblingu.
V dotazníku pre učiteľov /príloha č. 3/ som svoj záujem smerovala na zistenie, ako by pedagóg spoznal, či sa v jeho triede nachádza gembler. V otázkach tohto dotazníku som zámerne použila temer všetky príznaky zmien, či už fyzických, alebo osobnostných, ktoré gembling obnáša, aby som zároveň zistila, aká je informovanosť pedagógov o tejto forme závislosti a jej vedľajších prejavoch. Respondenti pôsobia na rôznych stredných odborných učilištiach. Tento typ stredných škôl som vybrala zámerne, pretože kontakt a vzťah medzi žiakom a pedagógom na odborných učilištiach je osobnejší ako napríklad na gymnáziách, keďže pedagóg má možnosť žiaka sledovať v menších skupinkách najmä počas praxe, a tak má lepšiu možnosť spozorovať nejaké zmeny v žiakov správaní, fyzickej kondícii, jeho spoločenskom živote. Ciele dotazníka pre pedagógov boli dva:
1. zistiť, ako sú pedagógovia informovaní o patologickom hráčstve a jeho príznakoch
2. zistiť, ako by pedagógovia postupovali pri zistení výskytu gemblera v triede.
Z výsledkov dosiahnutých vyhodnotením dotazníka /príloha č. 4/ môžem sumarizovať. Drvivá väčšina pedagógov – 80 % - je presvedčená, že gemblerstvo je závislosť. Pri tejto otázke ma prekvapilo neočakávane vysoké percento – 6. 7 % - pedagógov, ktorí sa nevedeli k otázke vyjadriť.

Pomer pedagógov, ktorí sa domnievajú, že gemblerstvo má vplyv na fyzický stav žiaka a tých, ktorí tvrdia opak je viac-menej vyrovnaný, rozdiel medzi nimi tvorí len zanedbateľné percento – 6. 6 %. Absolútna väčšina – 86. 6 % - pedagógov však tvrdí, že gembling má vplyv na osobnostné zmeny žiaka. A takisto 80 % sa konštatuje, že krach medziľudských vzťahov u žiaka je dôsledkom gemblingu. Medzi charakteristické osobnostné črty gemblera pokladajú pedagógovia: apatiu – 86.7 %, agresivitu – 80 %, nervozitu 53. 3 %, podráždenosť – 40 % a zahĺbanosť do seba by napovedala len 33. 3 %-tám pedagógov o tom, že ich žiak má problém s hrou. Čo sa týka typických prejavov podlomeného zdravia u gemblera, len 53. 4 % pedagógov pokladá žalúdočné vredy a úbytok na hmotnosti za možný dôsledok gemblingu. Zaujímavé je aj vysoké percento tých pedagógov, ktorí by nevedeli, čomu majú podlomené zdravie žiaka pripísať – 13. 3 %. Poodhalení závislosti na hre u svojho žiaka, by mu odporúčalo 46. 7 % pedagógov navštíviť psychológa, 33.3 % by žiakovi odporučilo priamo psychiatrickú pomoc a 20 % pedagógov by zvolilo cestu pohovoru so školským výchovným poradcom.
Na základe získaných hodnôt teda môžem konštatovať, že informovanosť pedagógov ohľadom gemblingu je prekvapivo vysoká. Pedagógom môže byť snáď vytknuté len to, že do určitej miery podceňujú vplyv gemblingu na fyzický stav žiaka a tiež nadmernú zahĺbanosť žiaka do seba. Tento nedostatok v informovanosti by však mohol byť odstránený jedným z prevenčných programov. Väčšina pedagógov by si vedela poradiť aj po tom, čo by odhalili v žiakovi gemblera. Najväčšie percento by zvolilo pomoc psychológa a najnižšie pomoc školského výchovného poradcu, ktorý by v konečnom dôsledku žiakovi odporučil kvalifikovanú pomoc. Takže je mi potešením konštatovať, že naši pedagógovia sú dostatočne informovaní o probléme patologické hráčstvo a jeho dôsledkoch a vedeli by žiaka odporučiť na správne miesto, kde jeho závislosť liečiť.
Ako dotazník pre gemblerov som použila štandardný Dotazník na chorobné hráčstvo organizácie Gamblers Anonymous /príloha č. 5 /, ktorý sa zväčša používa pri prijímaní nového pacienta do ústavnej liečby. Dotazník obsahuje 20 otázok, patologický hráč odpovie kladne na sedem a viac z nich. Vzorku gemblerov tvorili v mojom výskume piati jedinci vo veku od 17 do 22 rokov. Všetci boli mužského pohlavia a štyria boli školou povinní, jeden zamestnaný. Všetci odpovedali kladne na viac ako sedem otázok, teda môžem konštatovať, že 100 % mojej vzorky tvorili patologickí hráči. Najmladší gembler – 17-ročný – dokonca odpovedal kladne na všetkých 20 otázok.

Zaujímavé je aj zistenie, že všetci piati respondenti zhodne tvrdia, že gembling spôsobil u nich nižšiu výkonnosť. Keď som túto skutočnosť rozvádzala ďalej formou rozhovoru, dozvedela so sa, že u školou povinných hráčov sa v priemere zhoršil ich prospech o jeden stupeň z vybraných predmetov. U jedného gemblera tento skok však bol až o tri stupne a jeden nezaznamenal žiadne zhoršenie prospechu. Čo sa týka maturitných skúšok, tak dvaja hráči odmaturovali s problémami v septembrovom termíne. Môžem teda sumarizovať, že môj výskum ukázal, že gembling má negatívny vplyv na prospech u adolescentov. Pri tomto konštatovaní však musím zmieniť aj názor jedného z respondentov, ktorého prospech sa nijako nezmenil ani po tom, ako začal s gemblingom. Tvrdí, že všetko je to otázka intelektu. Podľa neho, ak je človek dostatočne inteligentný, nemusí chodiť do školy a ak príde, tak je doslova „nabitý“ informáciami a nazbiera dobré známky. Takto sa to opakuje viackrát a tým pádom sa jeho prospech nijako nezhoršuje.
Informácie a poznatky, ktoré som získala pozorovaním gemblerov, dialógmi s nimi a z rozhovoru s klinickým psychiatrom som zakomponovala do teoretickej časti tejto seminárnej práce. Pre priblíženie pocitov prežívania hry a liečby gemblera uvádzam výňatky z denníka patologického hráča počas jeho ústavnej liečby v OLÚP na Prednej Hore. Denník patrí Júliusovi M., ktorý túto ústavnú liečbu absolvoval ako prvú, v mesiacoch január až marec 2000, ako 22-ročný, po 3 rokoch aktívneho gemblingu. Je zaujímavé sledovať spleť jeho myšlienok, kde je možné vidieť obviňovanie seba samého, ľutovanie sa, ľutovanie skutkov, zlosť na seba a dokonca aj rezignáciu a beznádej. Za najťažšiu vec Július pokladal telefonát rodičom, ktorí o ničom nevedeli, jeho priznanie sa k závislosti. Jeho zápisky sú rozsahovo veľmi nehomogénne – niekedy má záznam z jedného dňa niekoľko strán a niekedy sa autor obmedzí len na jedno heslo počas celého týždňa.

29. 1. 2000 Je isté, že som zišiel zo správnej cesty. Spleť príčin ma doviedli až na okraj spoločnosti. Chápem to, tento pobyt, ako jedinečnú šancu. Môžem so sebou niečo spraviť a dúfam, že nájdem spôsob ako budem môcť ďalej žiť. Napraviť tie chyby, ktoré som spravil, nenávidím sa kvôli tomu. Vždy som si to uvedomoval a napriek tomu som pokračoval. Ignoroval som rady i prosby, dokonca aj hrozby. Som opovrhnutia hodný. Nechápem to. Nemyslel som si, že sa ešte v mojom živote vyskytne situácia, s ktorou si nebudem vedieť poradiť a bude nutné to riešiť za pomoci ústavnej liečby.

5. 2. 2000 „Pevná vôľa, všetko zdolá.“

9. 2.

2000 Niektoré myšlienky: Abstinencia je stav ducha a mysle, krotenie seba samého. 10. 2. 2000 ...musím skonštatovať, že skontaktovať sa s mojimi príbuznými je pre mňa neprekonateľný problém. Neviem v sebe nájsť tú silu. Dokonca mám nepríjemný pocit, keď zvoní na oddelení telefón. Predstava, že by som mal s príbuznými komunikovať vo mne vyvoláva pocit strachu. Som dosť zbabelý. Aspoň ja sa tak vidím. Viem, že sa tomu nevyhnem, ale guráž mi chýba. Robiť problémy nebol až taký problém.

15. 2. 2000 Heslo dňa: NORMÁLNE JE NEFAJČIŤ!

29. 2. 2000 Chcem dnes spomenúť dospelosť. Pretože niekedy mám zo seba pocit, že ešte som nedospel. Akoby som nebol ešte schopný prevziať na seba zodpovednosť. Nie je to vždy, ale niekedy sa tomu dojmu neviem ubrániť. V mojom súkromí sa vyskytujú momenty, keď to dostatočne nezvládam. Alebo to nezvládam podľa svojich predstáv. A neviem posúdiť, či si kladiem vysoké ciele, alebo je to normálne. Je tiež dosť možné, že všetko moc analyzujem a zbytočne sám seba prísne hodnotím.

3.-5. 3 2000 Premýšľam o tom, či to všetko má ešte zmysel. Mám chuť to všetko zbaliť, papiere pokrčiť a hodiť do koša na odpadky. Mám silné pochybnosti, či ma ešte niečo pozitívne v živote čaká. Skôr si myslím, že nie. Volala mi moja mama ako sa mám a tak. Isto má starosť. Len neviem, moja skúsenosť je taká, že aj tak to bude chcieť využiť na svoj prospech. Možno to tak nemyslí, ale vždy som žil s týmto pocitom , že ma moja mama zneužíva. Neviem sa tohto pocitu zbaviť. Možno lopatycky by som to vysvetlil tak, že za 100 % chce 120 %. Lepšie to neviem vysvetliť. A musím vedieť všetko vysvetliť? Musí byť na všetko odpoveď? Musím všetko chápať? Možno nemusím. Pozorujem, že sa pekne vytáčam do vývrtky. Ešte že je obed. Naplním si žalúdok a isto to ovplyvní aj moje myšlienky. Keby som mohol aspoň niečo hodiť o stenu. Aj tak by som nehodil. Niekedy mám pocit, že nič v živote nevychádza podľa mojich predstáv. Problémy, problémy, problémy, problémy, problémy...

11. 3. 2000 Rozmýšľam, že tentokrát sa nemôžem vzdať. Mal som vo zvyku nebojovať, ale toto je situácia, kedy musím vytiahnuť všetky zbrane. Naši to odo mňa očakávajú.

22. 3. 2000 Som stále nervózny. Žalúdok mi vibruje od neustáleho očakávania. Záver liečby je za dverami a na mňa čakajú starosti, ktoré som tu riešiť nemusel. Keď si na to pomyslím, naskakuje mi husia koža. 23. 3. 2000 Už som celkom vyliečený do čista a do biela. Verím si, že to zvládnem. Je to taký neurčitý pocit, ktorý vychádza z môjho vnútra. Som rád, že to tak pociťujem. A ešte je dôležité, že si myslím.

že zvládnem aj svoje problémy a dlhy.

27. 3. 2000 Tieto riadky budú posledné, ktoré napíšem. Bolo to pre mňa dosť poučné. Nemyslím si, že som vyliečený, ale rozhodne mi liečenie pomohlo. Zhodnotil som svoj doterajší život a chcem žiť slušnejšie. Dostal som šancu v tomto zámku si to všetko uvedomiť. Napĺňa ma to pocitom šťastia a neľutujem, že som sa nevzdal. Záverom ešte hlavná myšlienka: Mynulosť nezmeníš, ale seba a svoje postoje áno.





Príloha č. 1

Dotazník pre študentov

1. Gemblerstvo je závislosť ÁNO NIE
2. Gemblerstvo je individuálna voľba ÁNO NIE
3. Gemblerstvo vzniká pod vplyvom kolektívu rovesníkov ÁNO NIE
4. Gembler potrebuje odbornú pomoc ÁNO NIE
5. Chcel/a/ by si skúsiť hazardné hry? ÁNO NIE
6. Skúsil/a/ si niekedy hazardné hry? ÁNO NIE
Ak ÁNO: a) aké - automaty
- kocky
- tipovacie súťaže
- ruleta
b) bola to príjemná skúsenosť? ÁNO NIE
c) Skúsil/a/ by si to znovu? ÁNO NIE
7. Je medzi tvojimi rovesníkmi /15-20 rokov/ osoba, ktorú by si mohol/a/ označiť za gemblera? ÁNO NIE
8. Ak ÁNO, zmenil sa jej pohľad na život po tom, čo začala gemblovať? ÁNO pozitívne
ÁNO negatívne NIE
9. Zmenil sa jej prospech v škole? ÁNO pozitívne
ÁNO negatívne NIE
10. Gemblerstvo má negatívny vplyv na prospech ÁNO NIE









Odpovede označte krížikom nasledovne ÁNO x NIE
Ak sa neviete rozhodnúť pre jednu z odpovedí, nechajte otázku nezodpovedanú. V takomto prípade bude vaša nezodpovedaná otázka pri vyhodnocovaní zaradená do kategórie NEVIEM. Príloha č.

2



Vyhodnotenie dotazníka pre študentov



počet respondentov: 48
z toho žien : 27 %
mužov: 73 %
vekové rozpätie: 15-19 rokov
vzdelávacie zariadenia: Stredné Odborné Učilište Železničné vo Vrútkach
Bilinguálne Anglicko-slovenské Gymnázium v Sučanoch

číslo otázky odpoveď ÁNO odpoveď NIE odpoveď NEVIEM
1. 91.6 % 8.4 % _
2. 85.4 % 8.3 % 6.3 %
3. 35.4 % 54.2 % 10.4 %
4. 83.3 % 14.7 % 2.0 %
5. 31.3 % 66.7 % 2.0 %
6.a bc 52.1 %z toho ženy 20 % 43.7 % 4.2 %
automaty 40 % _ _
kocky 32 %
tipovacie súťaže 72 %
ruleta 32 %
84 % 12 % 4 %
80 % 20 % _
7. 45.8 % 52.2 % 2 %
8. pozitívne18.2 % negatívne22.7 % 45.5 % 13.6 %
9. pozitívne9.1 % negatívne22.7 % 54.6 % 13.6 %
10. 60.4 % 31.3 % 8.3 %



Príloha č. 3



Dotazník pre pedagógov





1. Gemblerstvo je závislosť. ÁNO NIE
2. Gemblerstvo má vplyv na fyzický stav žiaka. ÁNO NIE
3. Gemblerstvo má vplyv na osobnostné zmeny u žiaka. ÁNO NIE
4. Gemblerstvo môže byť príčinou krachu medziľudských vzťahov u žiaka. ÁNO NIE
5. Ktoré osobnostné črty sú podľa Vás charakteristické pre gemblera?
a./ podráždenosť
b./ nervozita
c./ agresivita
d./ zahĺbanosť do seba
e./ apatia
6. Žalúdočné vredy a úbytok na hmotnosti môžu byť dôsledkom gemblingu. ÁNO NIE
7. Gembler potrebuje odbornú pomoc:
a./ psychológa
b./ psychiatra
c./ výchovného poradcu







Odpovede označte krížikom nasledovne ÁNO x NIE
Ak sa neviete rozhodnúť pre jednu z odpovedí, nechajte otázku nezodpovedanú. V takomto prípade bude vaša nezodpovedaná otázka pri vyhodnocovaní zaradená do kategórie NEVIEM. Príloha č. 4


Vyhodnotenie dotazníka pre pedagógov





počet respondentov: 15
z toho žien : 80 %
mužov: 20 %
vekové rozpätie: 25-55 rokov
vzdelávacie zariadenia: Stredné odborné učilište služieb v Martine
Stredné odborné učilište železničné vo Vrútkach
Stredné odborné učilište strojárske v Martine





číslo otázky odpoveďÁNO odpoveďNIE odpoveďNEVIEM
1. 80 % 13. 3 %; 6. 7 %
2. 53. 3 % 46. 7 % -
3. 86. 7% 13. 3 % -
4. 80 % 20 % -
5. a 40 % - -
5. b 53. 3 %
5. c 80 %
5. d 33. 3 %
5. e 86. 7 %
6. 53. 4 % 33. 3 % 13. 3 %
7. a 46. 7 % - -
7. b 33. 3 %
7. c 20 %



Príloha č.

5



Dotazník na chorobné hráčstvo organizácie Gamblers Anonymous





Odpovedzte len ÁNO alebo NIE.


1. Strácate často kvôli hre čas?
2. Stal sa váš život v dôsledku hry nešťastný?
3. Poškodila hra vašu povesť?
4. Cítite po hre výčitky svedomia?
5. Hrali ste niekedy preto, aby ste získali peniaze, ktorými by ste zaplatili dlhy alebo vyriešili finančné ťažkosti?
6. Zmenšilo hranie vašu ctižiadosť a výkonnosť?
7. Keď prehráte, máte pocit, že musíte čo najskôr vrátiť a vyhrať, čo ste prehrali?
8. Keď vyhráte, máte silnú túžbu sa ku hre vrátiť a vyhrať ešte viac?
9. Hráte často tak dlho, pokiaľ neprehráte posledné peniaze?
10. Požičali ste si niekedy preto, aby ste financovali hru?
11. Predali ste niekedy niečo, aby ste financovali hru?
12. Nechce sa vám používať peniaze z hry na normálne účely?
13. Spôsobila hra to, že sa nestaráte o prospech rodiny?
14. Hrali ste niekedy dlhšie, ako ste mali pôvodne v úmysle?
15. Hrali ste niekedy, aby ste unikli trápeniu a starostiam?
16. Spáchali ste niekedy alebo ste niekedy uvažovali o spáchaní nezákonného činu, aby ste financovali hru?
17. Pôsobí vám hra potiaže pred spaním?
18. Vedú hádky, nespokojnosť alebo sklamanie k tomu, že vo vás vzniká túžby hrať?
19. Keď sa na vás usmeje šťastie, cítite túžbu to osláviť pár hodinami hry?
20. Uvažovali ste niekedy o sebazničení v dôsledku hry?

Použitá literatúra


Benkovič, J. –Dusková, S. – Veselovský, P.: Niektoré charakteristiky osobnosti gambléra. Celoštátna AT konferencia, Predná Hora 1999.
„HRA“. In: Závislosť 17/97, s. 42-43.
Chvíla, L. – Nyklová, A.: Cesta do hlubin gamblerovy duše. Zb. European Congress on Personal Disorders, 1994.
Nešpor, K.: Porovnání patologického hráčství a závislosti. In: Závislosť 15/97, s.24-26.
Rigby, J.: Gambling and Youth. Florida Council on Compulsive Gambling 1992.
„Túžba po hre“. In: Závislosť 15/97, s. 28-29.