O šikanovaní hovoríme vtedy, keď jedno dieťa alebo skupina detí hovorí inému dieťaťu škaredé a nepríjemné veci, bije ho , kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a podobne. Tieto incidenty sa môžu často opakovať a pre šikanované dieťa je obťažné, aby sa samo ubránilo. Ako šikanovanie môžu byť označené tiež opakované posmešky alebo nepekné poznámky o rodine. Ako šikanovanie obvykle neoznačujeme občasnú bitku alebo hádku približne rovnako fyzicky vybavených súperov. (Definícia šikanovania, s ktorou v ostatných rokoch pracujú poprední britskí bádatelia.)

Nárast agresie

Je zrejmé, že v posledných desaťročiach agresivita mládeže celkovo stúpla (ako sa možno dozvedieť zo štatistík násilných trestných činov), a teda je možné predpokladať, že aj šikanovanie narastá tak, ako iné agresie (opačný smer vývoja – ubúdanie agresie – nikoho asi nenapadne predpokladať). Šikanovanie v škole je pravdepodobne rovnako staré ako škola samotná, deti by neboli deťmi, keby silnejší rôznymi spôsobmi neubližovali slabším - zlomyseľnosť a krutosť sú jednoducho odveké ľudské necnosti. Je však dôležité uvedomovať si rozdiel medzi „nevinnými“ detskými hrami a situáciami, v ktorých zámerom detí je ubližovať druhým za účelom uspokojenia akejsi „zvrátenej“ potreby.

Výskum šikanovania

Vedecká diskusia o šikanovaní sa začala až v roku 1969 v Škandinávii, napriek tomu, že psychológovia usilovne skúmali všetko možné, čo sa v škole robí, už od začiatku storočia. Toto oneskorenie vo výskume šikanovania zatiaľ nikto nevysvetlil.
Šikanovanie bolo spočiatku chápané ako akcia pomerne veľkej skupiny, ktorá stratila „sebakontrolu“ a vrhá sa na jedinca, ktorý ju vyrušil v jej činnosti.
V sedemdesiatych rokoch vykonal veľkú vedeckú prácu Dan Olweus, ktorý však už šikanovanie definoval ako opakovanú agresiu jednotlivca alebo skupiny agresorov (väčšinou malej) proti jednotlivcovi alebo malej skupine obetí. Už vtedy upozorňoval, že šikanovanie je asi najrozšírenejší z problémov, ktoré ohrozujú duševný a mravný vývin školopovinných detí. Školské úrady v Nórsku ignorovali jeho výsledky až do jesene 1982, keď sa
v istých novinách objavili tri prípady suicíd chlapcov vo veku 10 – 14 rokov v severnom Nórsku, ktorých príčinou bolo brutálne šikanovanie vrstovníkmi.
Výskum šikanovania ostal obmedzený na Škandináviu až do konca osemdesiatych rokov, keď sa začali objavovať články a knihy s touto tematikou tiež vo Veľkej Británii, Amerike, Austrálii, Japonsku, Holandsku a Kanade.