Tu , ako aj v iných záležitostiach okolo šikanovania platí, že psychológ môže a má byť konzultantom, zodpovednosť by však mala zostávať na pedagógovi.

Priame príznaky šikanovania
Posmech, posmešné poznámky na adresu dieťaťa, pokorujúce prezývky, nadávky, ponižovanie atď.
Kritika dieťaťa, výčitky na jeho adresu podané nepriateľským, nenávistným, prípadne pohŕdavým tónom.
Príkazy, ktoré dieťa dostáva od iných detí, najmä ak sa podávajú panovačným tónom a skutočnosť, že sa im dieťa podriaďuje.
Naháňanie, strkanie, údery, kopanie, ktoré nemusia byť zvlášť silné, ale je nápadné, že ich obeť nevracia.
Bitky, v ktorých jeden z účastníkov je zreteľne slabší a snaží sa uniknúť.

Nepriame príznaky šikanovania
Dieťa je počas prestávok samo, ostatní oň nejavia záujem, nemá priateľov.
Počas prestávok vyhľadáva blízkosť učiteľov.
Ak má dieťa prehovoriť pred triedou, je neisté, ustrašené.
Pôsobí smutne, až depresívne, nešťastne, stiesnene, máva blízko k plaču.
Zhoršuje sa jeho školský prospech, niekedy náhle.
Odreniny, modriny, škrabance alebo rezné rany, ktoré dieťa nevie uspokojivo vysvetliť.
Má zašpinený alebo poškodený odev.

Ak pedagóg na základe uvedených či iných príznakov nadobudne podozrenie a zvýši pozornosť, môže agresorov pristihnúť pri čine. Potom je vec jasná a treba vyvodiť dôsledky. Inokedy sa o šikanovaní dozvedá od postihnutého dieťaťa, alebo od iných detí v triede, od iných dospelých, ktorí boli jeho svedkami, alebo od rodičov, ktorým sa obeť zdôverila. V tom prípade je úlohou pedagóga záležitosť vyšetriť.
Keď sa pedagóg dozvie o konkrétnom prípade šikanovania, prvým pravidlom je zachovať pokoj, pretože rozčúlená reakcia môže agresorom poskytnúť dodatočnú zábavu, zvýšiť ich sympatie a prestíž u ostatných detí. Súčasne samozrejme treba dať najavo nesúhlas s tým, čo sa stalo a bezodkladne konať. Za každú cenu treba uchrániť obeť pred ďalším hrubým násilím, v krajnom prípade i tak, že ju na niekoľko dní ospravedlníme z vyučovania. Niektoré deti uvítajú, keď sú – pokiaľ sa problém ešte nevyriešil – púšťané zo školy o chvíľu skôr, aby sa nestretli s agresormi.
S agresormi by sa malo komunikovať individuálne. V menej závažných prípadoch a keď ide o deti ako-tak socializované, postačí individuálne dohovorenie, v priebehu ktorého agresor pochopí, že pedagóg jeho čin odsudzuje a že agresor sa správal neprimerane. Dlhšie dohováranie však často pôsobí kontraproduktívne, a preto by malo obsahovať i hrozbu sankciami (nechanie poškole, vylúčenie zo zájazdu alebo z nejakej inej akcie, umiestnenie počas prestávok do blízkosti pedagóga, napomenutie, zníženie známky zo správania a podobne). Pravda, pokiaľ je zrejmé, že na daného agresora žiadna z uvedených sankcií neplatí, treba sa sústrediť na to, aby bol vylúčený zo školy za účelom ochrániť pred ním ďalšie potenciálne obete na škole. Často je nevyhnutný aj rozhovor s rodičmi agresorov, pričom sa obe strany snažia dohodnúť spoločný postup.
Obetiam možno pomôcť individuálnym a skupinovým poradenstvom, deti sa učia využiť rady, ako riešiť konfliktné situácie, ktoré by mohli viesť k šikanovaniu. Rôzni autori odporúčajú najmä:
reakcie na posmech: mlčanie, alebo výroky typu „To je fakt!“, „Ďakujem!“,
energické odseknutie,
neútočný, neprovokatívny slovný prejav, najmä ohradenia sa voči slovnému napadnutiu,
získanie pomoci iných detí, ktoré sú nablízku,
obranný postoj bez nepriateľstva,
protiútok bez ohľadu na presilu a podobne.
Nakoniec treba oznámiť triede, či a ako budú vinníci potrestaní a treba ju vyzvať, aby nepripustila pokračovanie šikanovania. Treba sa obrátiť hlavne na deti, ktoré majú na ostatných spravidla dobrý vplyv.