Syndróm hyperaktivity F 90

– neúčelná hyperaktivita sa označuje ako porucha aktivačnej úrovne. Hyperaktívny syndróm býva nápaditejší v 8-10 roku, ale prejavuje sa už v predškolskom veku.

Vágnerová: najčastejšie prejavy:
1. hyperaktivita – nadmerné nutkanie, podnecovanie k pohybu, aktivita, ktorú dieťa nedokáže ovládať
2. neprimeraná a zbytočná aktivita – veľké množstvo energie
3. impulzivita – deti nie sú schopné regulovať a ovládať svoje správanie, tlmiť momentálne impluzy
4. hyperexcitalilita – zvýšená emočná dráždivosť so zníženou toleranciou k záťaži
5. poruchy pozornosti – nízka koncentrácia, výdrž a schopnosť primeraného sústredenia, dieťa pri ničom nevydrží, nič ho na dlhšiu dobu nebaví

Syndróm hyperaktivity nepriaznivo ovplyvňuje aj adaptáciu na školu a školskú úspešnosť. Deti sa nedokážu sústrediť na prácu, pracujú povrchne s chybami a často ju nedokončia. Dieťa so syndrómom AD nemusí byť hyperaktívne, ale pretrvávajúca porucha pozornosti znižuje školskú úspešnosť a sebaúctu.

Dieťa s ATTENTION DEFICIT HYPERACTIVITY DISORDER
– hlavné prejavy sú vysoká miera aktivity, impulzivita a malé sebaovládanie, nadmerná rečnosť, výrazná instabilita, agreívne správanie, neprimeraná reakcia aj na drobné podnety.

Ľahká mozgová dysfunkcia

– chápe sa s ňou drobné difúzne poškodenie mozgového tkaniva, ktoré vyvoláva nežiadúce zmeny v psychických štruktúrach. Kučera: Psychické poruchy charakterizoval ako ľahké, bez výraznejšieho poškodenia motoriky či rozumových schopností.

Epilepsia G 40

– chronické ochorenie s postihnutím mozgového tkaniva, ktoré sa prejavuje opakovanými záchvatmi rôzneho typu a stupňa, sprevádzané poruchou vedomia i zmenami v psychike. Niektoré detské záchvaty majú genetický pôvod. Záchvatové prejavy možno rozdeliť:

1. veľké generalizované záchvaty – klonické kŕče s poruchou resp. stratou vedomia a motorickou dysfunkciou
2. parciálne, ložiskové záchvaty – prejavujú sa motorickými, senzorickými, senzitívnymi, negatívnymi, psychickými príznakmi
3. psychomotorické záchvaty – mimovoľné stereotypné pohyby rúk, prečesávanie vlasov, zapínanie a odpínanie gombíkov, niekedy majú ráz túlavosti (symptómový komplex).

Vágnerová: v oblasti psychiky diferencuje:
• primárne zmeny – dotýkajú sa aktivačnej úrovne, inteligencie, citovej dráždivosti apod.
• sekundárne dôsledky epilepsie – môžu sa prejaviť ako únava, ospalosť, apatie, emocionálna labilita, podráždenosť, psychomotorická instabilita
• sociálne dôsledky epilepsie – vzbudzujú odmietavé reakcie a nedôveru k postihnutým, negatívny postoj okolia môžu choré deti chápať ako prejav sociálnej diskriminácie

Psychické zmeny podmienené epilepsiou:
– postihnutí majú spravidla intelektové schopnosti v rámci normy. Niekedy toto ochorenie nepriaznivo ovplyvňuje pozornosť a tým aj pamäť. Ide o zníženú koncentráciu pozornosti. S tým súvisí znížená flexibilita a produktivita myslenia, plynulosť myšlienkových operácií, celkové spomalenie myšlienkových operácií.

Epileptické demencie:
– reakcie postihnutého sa môžu vystupňovať natoľko, že ich môžeme označiť ako epileptické zmeny osobnosti (výrazný egocentrizmus, agresívne reakcie, výbušnosť). V liečbe epilepsie je dôležitý komplexný a dlhodobý prístup s dôrazom na lekárske kontroly, užívanie liekov, dodržiavanie životosprávy