Téma : Psychologické metódy

Cieľom snaženia v psychológii je vyzbrojiť túto vedu, ako hociktorú inú vedu, objektívnymi metódami, t.j. takými metódami, ktoré by skúmané javy verne zachytávali, opisovali a to tak, aby aj ostatní bádatelia mohli dané javy jednoznačne overiť a vysvetliť. Dnes sa otázka metód kryštalizuje.

Veda - to je predovšetkým výskum.
Preto sa charakteristika vedy nevyčerpáva určením jej predmetu; zahrnuje aj určenie jej metód.

Metódy, t.j. cesty, spôsoby poznania - sú spôsoby, prostredníctvom ktorých sa poznáva predmet vedy.
Z jednej strany slúžia pre odhalenie zákonitostí a z druhej strany sa samotné opierajú o základné zákonitosti predmetu.

Cieľom každej vedeckej metódy je podať objektívne platný poznatok, ktorý je výsledkom systematickej práce, je overiteľný a prináša teoretické osvetlenie daného problému s možnosťou jeho praktickej aplikácie.

Psychológia, samozrejme, používa celú škálu rozličných metód, pričom niektoré z nich sú spoločné, používajú ich aj iné vedy, ale niektoré sú špecifické pre psychológiu. Uvedieme aspoň najdôležitejšie psychologické metódy.

Psychologické metódy:
(pozorovanie, experiment, rozhovor, Interwiu, dotazník, sociometria, kazuistika-štúdium prípadu)

Pozorovanie - je to jedna zo základných psychologických metód.
Je to jedna z najstarších výskumných metód v psychológii. Tvorí jeden z hlavných prístupov k poznaniu psychických javov u iných ľudí. Pomocou pozorovania môžeme skúmať výrazové prejavy skúmaných osôb.

Ide tu predovšetkým o analýzu činnosti, o analýzu správania skúmaných osôb v ich normálnych životných podmienkach a situáciách bez umelého zasahovania výskumníka. Pomocou tejto metódy sa dozvedáme o prirodzenom priebehu psychického javu. Nie každé pozorovanie je však vedeckou metódou.

Aby ho bolo možné považovať za vedeckú metódu, musí zodpovedať istým požiadavkám.

a) Musí byť cieľavedomé. Znamená to, že si musíme ešte pred pozorovaním jasne stanoviť cieľ pozorovania, čo vlastne chceme pozorovať.

b) Pozorovanie musí byť plánovité. Nestačí teda vytýčiť si cieľ pozorovania, treba si ešte celé pozorovanie presne naplánovať, čo si vyžaduje dôkladnú prípravu na každé pozorovanie. Niekedy sa v psychológii používajú tzv. pozorovacie hárky, ktoré obsahujú hlavné body, na ktoré sa chceme pri pozorovaní sústrediť.

c) Pozorovanie musí byť systematické. Nie je možno spoliehať sa na jednorázové pozorovanie, na povrchný subjektívny odhad, ale iba na sústavné, dlhodobé, teda systematické pozorovanie.

d) Pozorovanie musí byť presné.

Znamená to, že pri pozorovaní treba zachytávať iba to, čo objektívne pozorujeme a nedodávať nijaké fakty, ktoré sme bezprostredne nepozorovali.

Významným prostriedkom na dosiahnutie presnosti je záznam. Dnes to uľahčuje filmovacia kamera, videozáznam, megnetofonický záznam, avšak často je výhodnejšie robiť si písomný záznam, ktorý potom musí byť stručný, avšak presný a úplný.
Druhy pozorovania:

V zásade rozlišujeme dva druhy pozorovania:

1. Objektívne pozorovanie (pozorovanie iných, ktoré sme práve opísali).
2. Sebapozorovanie.

Aj sebapozorovanie je vedeckou metódou, musí však spĺňať isté podmienky:

Sebapozorovanie sa realizuje tak, že psychológ predkladá pokusnej osobe nejaké podnety, pokusná osoba sama seba pozoruje, vypovedá o tom, čo cíti, čo pozoruje atď. a tieto výpovede potom interpretuje psychológ.

Sebapozorovanie sa uplatňuje napr. aj vtedy, ak respondent odpovedá na nejaký dotazník, pretože aj v tomto prípade dostal od psychológa nejaký podnet (otázky v dotazníku), pozoruje sám seba, teda zisťuje, či uvedený výrok v dotazníku preňho platí alebo neplatí, odpovedá podľa toho a psychológ tieto jeho odpovede interpretuje.

Experiment - je to ďalšia veľmi dôležitá metóda, ktorá existuje v psychológii od jej vzniku.
Do psychológie sa dostala prostredníctvom skúmania fyziológie zmyslov. Dnes je experiment v psychológii veľmi rozšírený pre svoje nesporné prednosti.

Prednosti a výhody experimentu:

1. V experimente netreba čakať, až potrebný jav nastane, ale experimentátor sám tento jav navodzuje.

2. Experiment umožňuje izolovať niektorú stránku, niektoré vlastnosti alebo nejaký proces, a potom tieto stránky, vlastnosti alebo procesy meniť podľa potreby. To umožňuje poznať príčiny daných javov.

3. Experiment umožňuje opakovanie - a to vtedy, ak použijeme tie isté alebo porovnateľné, homogénne skupiny pokusných osôb. Vyrovnané musia byť prinajmenšom vo veku, pohlaví, úrovni inteligencie a socioekonomických podmienok, v ktorých vyrastali. Ak sa v experimente použije nejaký prístroj, aj ten by mal byť rovnaký, ak chceme experiment opakovať.

A napokon by mal byť rovnaký čas, kedy sa experiment realizuje (časom sa tu myslí najmä časť dňa, teda či sa experiment realizoval v dopoludňajších, popoludňajších alebo večerných hodinách, čo môže mať podstatný vplyv na výsledky).

4. Experiment umožňuje presné meranie skúmaných procesov (často prístrojové a komplexné meranie mnohých funkcií), čo umožňuje kvantifikáciu týchto procesov.

Nevýhody a nedostatky experimentu:

1. Je časovo i finančne pomerne náročný.

2. Má umelý charakter a výkony zistené v experimente sa nemusia zhodovať s výkonmi podávanými v reálnom živote. Práve preto je často potrebné experimentálne výsledky overovať v reálnych podmienkach, v praxi.

3. Nie všetko možno experimentálne skúmať. Niekedy nám to nedovoľuje etika, niekedy ide o natoľko zložité a jemné javy, ktoré zatiaľ experimentálne skúmať nemožno, aj keď okruh týchto javov sa stále zmenšuje

Definícia experimentu:

Experiment je taká výskumná metóda, pri ktorej experimentátor za podmienok, ktoré si sám čo možno najpresnejšie pripraví, kontroluje a pozmeňuje, zaznamenáva isté reakcie, spôsoby správania, prejavy alebo zážitky, či už kvalitatívne alebo kvantitatívne, aby tým verifikoval (overil) istú hypotézu o závislosti týchto výsledkov na ich podmienkach..
Delenie podľa toho, kde sa uskutočňujú:

1. Laboratórny experiment (ktorý sme práve opísali)

2. Terénny experiment (uskutočňuje sa priamo v teréne, napr. vo fabrike, v škole)

3. Prirodzený experiment (napr. pri skúmaní malých detí môžeme použiť hru, ktorá je prirodzenou činnosťou detí a pomocou hry môžeme skúmať napr. egoizmus či iné vlastnosti detí, pričom v tomto prípade to nemusí byť v ich zvyčajnom prostredí, teda v škôlke, ale môžeme použiť aj laboratórium alebo inú miestnosť).

Rozhovor (interview).

Pri tejto metóde je veľmi dôležité, aby sa najskôr vytvoril vzťah vzájomnej dôvery medzi skúmanou osobou a psychológom. V opačnom prípade, ak sa taký vzťah nevytvorí, nemôže daný psychológ túto metódu použiť.

V takom prípade nezostáva nič iné, ako klienta (skúmanú osobu) odkázať na iného psychológa, kde sa možno podarí vytvoriť vzťah vzájomnej dôvery.

Aj v prípade, že sa podarila nadviazať potrebný vzťah, je tu vždy nebezpečenstvo subjektivizmu. Sú však veci, ktoré sa o danej osobe môžeme dozvedieť prakticky iba metódou rozhovoru. Rozhovor si treba vopred veľmi starostlivo pripraviť, naplánovať a potom sa treba v podstate pridržiavať tohto plánu.

Samozrejme, že rozhovor nikdy nezačíname tým, čo nás zaujíma, na čo sa chceme spýtať, ale vždy niečím, čo by mohlo danú skúmanú osobu zaujať. Pripravené otázky by potom mali byť do rozhovoru zaraďované nenútene, nenásilne.
Je to metóda, ktorá si vyžaduje obrovské skúsenosti, a preto by ju nemal používať začiatočník.

Psychologická analýza predmetov činnosti

O danom človeku sa často môžeme dozvedieť na základe jeho výtvorov - na základe obrázkov, ktoré nakreslil, denníkov, listov alebo iných predmetov, ktoré vyrobil, zhotovil.

Táto metóda je skôr pomocnou metódou, ale môže veľa napovedať. V každom prípade môže poslúžiť ako doplnok k iným psychologickým metódam. Presné spôsoby analýzy predmetov činnosti nie sú vypracované, pretože môže ísť o najrôznejšie výtvory. Práve preto si aj táto metóda vyžaduje veľké skúsenosti. Azda najlepšie rozpracovaná je analýza kresby, najmä kresby malých detí.

Metóda dotazníka:

Je to jedna z najrozšírenejších metód v psychológii. Používa sa na hromadné zisťovanie určitého javu, napr. ak chceme zistiť, ktorá kniha alebo ktorý film či hudobná skladba sa žiakom najviac páči, alebo ak chceme zistiť, aký vzťah majú učni k drogám atď.

Treba však povedať, že z množstva dotazníkových výskumov len niektoré prinášajú serióznejšie výsledky. Je to spôsobené najmä tým, že mnohí ľudia, ktorí dotazníky používajú (a aj zostavujú) nevedia prakticky nič o princípoch zostavovania dotazníkov a ani o interpretácii výsledkov dosiahnutých dotazníkovou metódou.

Aby sme dotazník správne zostavili, musíme dodržiavať prinajmenšom tieto zásady:

Treba starostlivo premyslieť, čo vlastne chceme dotazníkom dosiahnuť a presne určiť, čo má byť cieľom daného výskumu či prieskumu, ktorý jav je najpodstatnejší.
Jasne si treba uvedomiť, komu je dotazník adresovaný a podľa toho prispôsobiť tak obsahovú, ako aj formálnu stránku dotazníka.
Mimoriadne dôležitá je formulácia, štylizácia otázok v dotazníku:

- otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, jednoznačné;
- nesmú byť sugestívne;
- nesmú sa prekrývať (nemali by sme sa v ďalšej otázke pýtať na niečo, na čo sme sa už pýtali, aj keď inými slovami);

- treba ich stavať tak, aby sme dostali odpoveď na to, čo nás naozaj zaujíma;
- otázky možno formulovať tak, že sa týkajú skúmaného javu priamo (napr. kto je v triede tvoj kamarát) alebo nepriamo (s kým by si chcel sedieť v lavici);
- otázok nesmie byť veľa (maximálne 60-80).

Ak posielame dotazníky anonymne (ak nás nezaujímajú názory konkrétneho človeka, ale celej skupiny - napr. dedinská alebo mestská mládež), potom je nutné rozoslať asi o 2/3 viac dotazníkov než potrebujeme na štatistické spracovanie výsledkov, pretože mnohé sa nevrátia alebo sa vrátia neúplné, resp. nepravdivo zapovedané.

Tiet treba, prirodzene, zo spracovania vylúčiť. Logicky vzniká otázka, či máme možnosť overiť si pravdivosť odpovedí v dotazníku.

V minulosti sa k tomu používali práve otázky, ktoré sa prekrývali, takže bolo možné zistiť, či na v podstate rovnakú otázku (iba ináč formulovanú) odpovedal respondent rovnako.

V súčasnosti sa od takého overovania pravdivosti odpovedí upustilo, pretože ak respondent zistí, že na danú otázku už odpovedal, môže považovať celý dotazník za neseriózny a potom ani jeho odpovede nebudú zrejme seriózne.
Ak však má byť dotazník vedeckou metódou, mal by, okrem otázok, ktoré nás naozaj zaujímajú, obsahovať aj tzv. škálu klamstva, škálu lži.

Sú to otázky, na ktoré poznáme odpoveď.

Tieto otázky sú vložené medzi ostatné otázky. Ak na istý počet takýchto otázok odpovie respondent nepravdivo, potom nesmiem daný dotazník vyhodnocovať. Aké sú to otázky? Napr.: „Klamali ste niekedy?“ „Stalo sa Ti niekedy, že sa Ti ráno nechcelo ísť do školy?“

Po zostavení dotazníka postupujeme tak, že najskôr urobíme predbežný prieskum s menším množstvom ľudí. Tento predbežný prieskum slúži na revíziu dotazníka, na spresnenie otázok, ktoré neboli dosť jasné, prípadne má ukázať možnosti, ako ho spracovať.

Až potom sa dotazník rozmnoží spolu so sprievodným listom (ten môže byť súčasťou dotazníka), v ktorom sa adresát stručne oboznámi s účelom dotazníka s ubezpečením, že výsledky dotazníka sú prísne dôverné a nebudú zneužité.
Vyplnené dotazníky spracúvame štatisticky, lebo iba presné, matematicko-štatistické vyhodnotenie materiálu môže zaručiť spoľahlivosť výsledkov a záverov.

Štatistické spracovania dotazníka sa nazýva kvantitatívne. Okrem toho treba dotazník spracovať aj kvalitatívne, t.j. najtypickejšie odpovedi treba roztriediť podľa určitých kritérií a uviesť ich do súladu s kvantitatívnou analýzou. Aby bola kvantitatívna analýza prehľadnejšia, vyjadrujeme ju v tabuľkách a grafoch.

Psychologické testy:

Veľmi často diskutovanou metódou v psychológii sú psychologické testy. Je to čisto psychologická metóda. Boli obdobia, kedy sa mnohí nazdávali, že je to všemocná metóda a zasa obdobia, kedy sa testy zatracovali ako nevedecké.

Treba povedať, že význam testov netreba ani podceňovať, ani preceňovať. Sú jednou z psychologických metód a majú, samozrejme, svoje opodstatnenie. Ich výhodou je, že umožňujú pomerne rýchle získanie mnohých údajov a kvantifikáciu získaných výsledkov (často dokonca počítačové spracovanie).
Definícií psychologického testu je niekoľko. Vyberáme definíciu Pichotovu, ktorá, podľa nášho názoru, veľmi dobre vystihuje podstatu psychologického testu. Test je štandardizovaná experimentálna situácia, ktorá vyvoláva isté správanie. Toto správanie je hodnotené pomocou štatistického porovnávania so správaním iných jedincov, ktorí sa nachádzali v rovnakej experimentálnej situácii); takto je možné skúmané osoby triediť buď kvantitatívne, buď typologicky.

Táto definícia zahrňuje:

1. Experimentálnu situáciu (prostredie, v ktorom sa testuje, testový materiál, postoj experimentátora a jeho pokyny pre prácu s testovým materiálom), ktorá je presne vymedzená a reprodukovateľná.

2. Registráciu správania pozorovaného jedinca (správanie môže byť veľmi variabilné, rôzne - napr. odpovedanie na otázky, zostavovania vzorcov z kociek podľa predlohy atď.).

3. Toto správanie sa štatisticky porovnáva so správaním istej skupiny ľudí. Touto skupinou ľudí je vzorka, na ktorej boli vypracované normy pre daný test. Skúška, ktorá toto porovnanie neobsahuje, nie je psychologickým testom.

4. Zaradenie jedinca vzhľadom k celej skupine skúmaných osôb je konečným cieľom testu.

Klasifikácia testov:

Podľa vonkajších charakteristík:

a) ceruzka - papier, kde skúmaná osoba odpovedá písomne na otázky
b) testy výkonové (performačné), kde skúmaná osoba musí vykonávať isté manipulačné úkony.

Podľa spôsobu administrácie:

a) testy individuálne
b) testy skupinové

Podľa funkcie:

a) testy výkonnostné (merajú poznávacie aspekty osobnosti, intelekt, schopnosti, vedomosti)
b) testy osobnosti (merajú záujmy, povahu, vôľové vlastnosti, temperament)

Testy výkonnostné sa ďalej delia na:

- testy inteligencie
- testy schopností
- testy vedomostí - didaktické testy

Testy osobnosti sa ďalej delia na:

- osobnostné dotazníky
- projekčné techniky
- objektívne testy osobnosti /2/ Požár

Sociometria:

Sociometrické metódy:
- metóda je zameraná na zisťovanie sociálnych vzťahov v skupine.Skúmajú sociabilitu jednotlivca či skupín.

Faktory, ktoré utvárajú sociabilitu človeka sú :

- vzťah človeka k sebe samému
- vzťah človeka k rodičom, k širšiemu sociálnemu prosrediu
- miera potreby sociálnych kontaktov
- miera tolerancie voči okoliu
- tendencia k agresivite
- úroveň osvojenia spoločenských, morálnych, právnych noriem a ochota ich dodržať
Zakladateľ sociometrie je J. L. Moreno.

Základná sociometrická techniky – sociometrický prieskum

Sociometrický prieskum – zisťuje názory členov skupiny na :

- svoje vlastné postavenie v skupine
- postavenie ostatných členov podľa skupinovej mienky
- vlastné vzťahy k ostatným členom skupiny

Techniky sociometrického prieskumu patrí:

A, technika „hádaj kto“ (ide v nej o odhalenie osoby na ktorú sa popis hodí) , napr. má organizačné schopnosti, snaží sa s každým dobre vychádzať

B, technika odhadu času / člen skupiny má uviesť čas, ktorý by chcel (nechcel) tráviť s ostatnými v určitej situácii.

C, Technika preferenčného záznamu / člen skupiny ohodnotí ostatných podľa bodov / (ide o to, či by bol schopný spolupracovať, popr. tráviť voľný čas s uvedenými členmi skupiny)

D, Sociometrický test podľa Jadova (určený na diagnostikovanie emocionálnych väzieb, vzájomné sympatie antipatie členov v skupine) (1) Bakošová s. 65

Výsledky sociometrie:

- sociogram
- sociometrická matica
- sociometický index
- kvalitatívne spracovanie (1) Bakošová s. 66

Sociogram:
- grafické znázornenie vzájomných vzťahov

Sociometarická matica:
- je spôsob spracovania, v ktorom ide o zoradenie údajov respondentov do tabuľky tak, že v prvom stĺpci vo vertikálnej rovine sa uvádzajú symboly respondentov, ktorí volia, a v horizontálnej rovine sa zaznamenávajú symboly tých, ktorí sú volení.

Sociometrický index:
- predstavuje číselné vyjadrenie uskutočnených volieb

Kvalitatívne spracovanie :
- používa sa v kombinácii s inými technikami

Sociometrická technika :
- sú výhodné pri sledovaní zmien, ktoré nastávajú vo výchovno-vzdelávacom procese. Možno ich využiť v kombinácii s inými pedagogicko-výskumnými technikami

Prípadová štúdia / kazuistika /
- Označuje sa ňou štúdium prípadu a monografická metóda. Defektologický slovník (1984) , podľa, ktorého kazuistika spravidla obsahuje rodinnú a osobnú anamnézu, diagnózu a prognózu, príslušné liečebné, výchovné, nápravné opatrenia, ich priebeh a výsledky.

Základné druhy kazuistiky:

1, opis histórie prípadu (ucelený obraz o prípade človeka). Má tam byť všetko podstatné o osobnosti

2, Štúdium a rozbor prípadu (vlastná analýza, vedecké histórie spracovanie prípadu)

3, Komplexná kazuistika ( opisuje históriu prípadu, aj štúdium a rozbor prípadu )
Podľa účelu, ktorý kazuistikou sleduje, delí ju Košč 1977 na 3 základné druhy, sú odlíšené obsahom a formou :

1, klinická kazuistika
- predstavuje relatívne voľnú prezentáciu a konfrontáciu výsledkov :
Výchovy, vyšetrení a vývinu, klinický obraz o pozadí osobnej a rodinnej anamnézy, kde sa vyznačí aktuálna, diagnostická, alebo preventívna a výchovná a prevýchovná, terapeutická a nápravná hypotéza. Účel je praktický, slúži prakticky na pomoc konkrétnemu žiakovi.

2, učebnicová kazuistika
- jej cieľ je ilustrovať teoretický text o výchovno-vzdelávacích problémoch, text o diagnóze, syndróme, či symptóme alebo priebehu a výsledkoch výchovy prevýchovy, tréningu, korekcie, terapie. Ide o precízny diferencovaný opis jednotlivého prípadu.

3, časopisecká kazuistika
- Prináša výnimočné prípady. Výchovne, diagnosticky, poradensky, nápravne zaujímavý prípad žiaka. Musí spĺňať vysokú odbornosť a literárno-publikačné kritériá. /1/ Bakošová s. 69

Ako vidíme z uvedeného krátkeho prehľadu psychologických metód, každá z nich má isté prednosti a isté nedostatky. Práve preto sa nikdy nemožno pri výskume spoliehať iba na jednu metódu, ale tieto metódy sa v priebehu jedného výskumu rôzne kombinujú, dopĺňajú. /2/ Požár

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk