Téma: Psychické procesy I

Všeobecnú psychológiu možno v podstate rozdeliť na dve časti alebo dve veľké skupiny. Prvú skupinu tvoria psychické procesy a druhú psychické osobitosti osobnosti.

Psychické procesy je možné rozdeliť na:
1. poznávacie procesy
2. citové procesy
3. vôľové procesy.

Najprv sa budeme venovať poznávacím procesom.

Pocity:
Všeobecná charakteristika pocitov

Pocit:
- je najjednoduchší psychický proces, ktorý vzniká v dôsledku pôsobenia predmetov a javov materiálneho sveta na analyzátory a spočíva v bezprostrednom odraze jednotlivých vlastností týchto predmetov alebo javov.

Pomocou pocitov možno teda poznať iba jednotlivé vlastnosti predmetov a javov (napr. farbu, veľkosť, chuť, tvar, atď.). Aby mohol pocit vzniknúť, je nutné, aby na analyzátory pôsobil okolitý materiálny svet. Tento svet pôsobí na naše analyzátory v podobe podnetu. Pôsobenie podnetu vyvolá v receptore podráždenie, ktoré vzruší nervové dostredivé dráhy. V nervových vláknach vzniká teda vzruch, ktorý sa v podobe impulzov vzruchu vedie do príslušného centra v mozgu, kde vzniká pocit, ktorý už nie je iba fyziologickým procesom, ale procesom psychologickým.

Analyzátor:
Analyzátor je anatomicko-fyziologický mechanizmus, pomocou ktorého vznikajú pocity a aj zložitejšie psychické procesy.

Skladá sa z troch častí:
1. Vonkajšia časť sa nazýva receptorom, alebo zmyslovým orgánom.
- Receptor prijíma podnety z vonkajšieho i vnútorného sveta. Práve v tejto časti, t.j. v receptore, vzniká pôsobením podnetu podráždenie.

2. Druhou časťou analyzátora je dostredivá nervová dráha, ktorá zachytáva podráždenie, ku ktorému došlo v receptore a vedie ho v podobe vzruchu do príslušného centra v mozgovej kôre.

3. Treťou časťou analyzátora je spomínané mozgové centrum receptora (t.j. zrakové centrum pre zrakový receptor, sluchové pre sluchový atď.).
- Až v tejto časti vzniká pocit. Ak sa poruší ktorákoľvek časť analyzátora, pocit vzniknúť nemôže.

K všeobecnej charakteristika pocitov patrí aj to, že sú prvotným prameňom všetkých našich vedomostí, poznatkov o vonkajšom objektívnom svete. Poskytujú materiál pre iné, zložitejšie poznávacie procesy: vnemy, predstavy, pamäť, myslenie. Sú aj základom pre naše emócie, city.

Najjednoduchšou formou emocionálneho zážitku je tzv. citové alebo emocionálne zafarbenie pocitu. Tu sa cit bezprostredne spája s pocitom. Určite každý má niektoré farby rád, niektoré zasa nie, vôbec ich možno neznáša.

Teda každý predmet v nás vyvoláva aj určité city, či už kladné alebo záporné. Zvuk dobrého hlasu, vôňa ruže, chuť pomaranča - sú pre nás príjemné, kým škripot noža po skle, zápach sírovodíka - sú nepríjemné, majú záporné emocionálne zafarbenie.

Druhy pocitov:
Pocity delíme podľa jednotlivých zmyslových orgánov, receptorov.
U človeka a vyšších živočíchov sú jednotlivé zmyslové orgány v dôsledku dlhodobého evolučného procesu prispôsobené pre zachytávanie určitých vlastností predmetov alebo javov.

Prehľad všetkých receptorov, a teda aj pocitov, zostavili Sherrington a Herrick:
A. Vonkajšie receptory - sú uložené na povrchu alebo blízko povrchu tela. Patria k nim:

1. Diaľkové:
a) orgán zraku (sietnica oka)
b) orgán sluchu (slimák vo vnútornom uchu)

2. Kontaktné:
a) orgán chuti (chuťové poháriky na jazyku)
b) orgán čuchu (chuťové telieska v nosnej dutine)
c) kožné orgány, ktoré sú štyri (dotyku, tepla, chladu a bolesti)

B. Vnútorné receptory - sú uložené vnútri organizmu

1. orgány polohy a rovnováhy (labyrint vo vnútornom uchu)

2. orgány kinestetických (pohybových) funkcií (sú uložené v svaloch, šľachách, kĺboch)

3. Vnútornostné prijímače (receptory):
a) prijímače zažívacieho systému (hlad, smäd a iné)
b) prijímače cirkulačného systému (obeh krvi, dýchanie)
c) prijímače rozmnožovacieho systému.
Podrobnejšie sa budeme zaoberať zrakovými a sluchovými pocitmi.

Zrakové pocity:
Analyzátorom, ktorý má pri orientácii človeka v jeho okolí azda najširšiu úlohu, je zrakový analyzátor.

Hlavné časti oka:
- rohovka - prepúšťa svetelné lúče
- šošovka - má schopnosť rozširovať sa, komodovať
- sietnica - plocha, ktorá vyplňuje zadnú časť očnej gule

Na sietnici sa nachádzajú zakončenia zrakového nervstva. Tieto zakončenia sú svojského druhu: tyčinky, ktoré sa nachádzajú po stranách sietnice a čapíky, ktoré sa nachádzajú uprostred sietnice (v tzv. žltej škvrne).

Čapíkový aparát je pre denné a farebné videnie a tyčinky umožňujúvidenie za šera a videnie od bielej farby cez všetky odtiene sivej až po čiernu.

Podnetom pre zrakový orgán je svetlo, t.j. elektromagnetické vlnenie s dĺžkou od 380 do 750 milimikrónov (milióntin milimetra - nanometrov), ktoré pociťujeme ako denné svetlo. Pri spektrálnom rozložení svetla vlny istej dĺžky vyvolávajú pocit istej formy.

Tak napr. červené svetlo pociťujeme, ak sú svetelné vlny dlhé 630-720 nanometrov, žltá farba - 570-720 nanometrov atď.

Vlny väčšej dĺžky ako 760 nanometrov už nevyvolávajú nijaké zrakové pocity a kratšia ako 380 nanometrov ešte nevyvolávajú nijaký zrakový pocit.

Všetko čo vidíme, má nejakú farbu. Bezfarebný predmet môže byť iba úplne priezračný, a teda neviditeľný predmet. Preto možno povedať, že zrakové pocity sú pocitmi farby.

Všetky farby možno rozdeliť na dve skupiny:

1. Farby achromatické (čierna, všetky sivé až po bielu)
2. Farby chromatické - všetky ostatné, t.j. červená, žltá, zelená a modrá so všetkými odtieňmi.

Videnie farieb sa fyzikálne zakladá na pohlcovaní a odrážaní rozličných vlnových dĺžok. Niektoré predmety odrážajú skoro celý svetelný lúč, a preto sa nám javia ako biele. Iné predmety odrážajú z neho veľmi málo, avšak veľa pohlcujú a javia sa nám ako čierne. Iné predmety zasa pohlcujú iba niektoré vlnové dĺžky a niektoré odrážajú.
Na každej farbe možno rozlíšiť tri kvality:

a) kolor alebo farebný tón, ktorý je závislý na vlnovej dĺžke

b) svetlosť (alebo jasnosť) farby, ktorá je závislá od intenzity osvetlenia. Čím viac svetla odráža povrch predmetu, tým je svetlejší. Napr. biely papier má koeficient odrazu 85%, kým čierny zamat iba 0,03%.

c) sýtosť, ktorá závisí od čistoty vlny (teda od toho, či nie je alebo nakoľko je zmiešaná s inými vlnovými dĺžkami. S čistými farbami sa stretávame iba u chromatických farieb. Achromatické farby sú vždy zmiešané.

Chromatické alebo pestré farby sú tie, ktoré sa nachádzajú v spektre alebo v dúhe (červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, tmavomodrá, fialová).

Farbosleposť a teórie videnia.

Vyskytuje sa časť ľudí (asi 4%), ktorí nevidia všetky farby. Táto ich chyba sa volá farbosleposť alebo daltonizmus (podľa bádateľa Daltona, ktorý túto chybu objavil už v r. 1794).
Existuje totálna a čiastočná farbosleposť. Je to vrodená chyba, ktorou trpia zvyčajne muži, pričom dedične ju prenášajú ženy. Pre niektoré zamestnania je dôležité zistiť túto chybu (rušňovodič).

Na vysvetlenie videnia bolo zostavených niekoľko teórií.

Najznámejšou z nich je teória duplicity, ktorú rozpracoval v dnešnej podobe Kries. Podľa tejto teórie sa na videní priamo zúčastňujú zakončenia zrakového nervu, ktoré sú, ako sme už spomínali, dvojaké druhu: tyčinky, ktorých je v ľudskom oku okolo 130 miliónov a čapíky, ktorých je okolo 7 miliónov.

Čapíky sú aparátom denného, farebného videnia a tyčinky súmračného, nočného videnia, videnia za šera. Ak sú porušené čapíky, vzniká farbosleposť, ak sú porušené tyčinky, vznikne hemeralopia - vlčia tma alebo šerosleposť.

Uvedieme si ešte jednu teóriu farebného videnia, ktorej autorom je Helmholtz. Je to tzv. trojkomponentová teória farebného videnia, ktorá vychádza zo zákonov miešania farieb. Stačí, ak máme tri vhodne zvolené farby a ich miešaním je možné získať všetky ostatné farebné odtiene.

Sú to tieto tri farby: červená, zelená a modrofialová. Podľa tejto teórie, ktorá sa uplatnila aj pri konštrukcii farebného televízora, existujú na sietnici tri druhy čapíkov na odrážanie uvedených troch farieb.

Zatiaľ sa tieto tri druhy čapíkov nepodarilo zistiť (všetky čapíky sa nám zatiaľ javia ako rovnaké), takže ide len o teóriu, ktorá však našla, ako sme spomínali, praktické uplatnenie.

Aj na obrazovke farebného televízora nájdete iba uvedené tri druhy farby pri zväčšení zväčšovacím sklom, o čom sa možno ľahko presvedčiť.

Sluchové pocity:

Orgánom pre sluchové pocity je ucho, ktoré sa skladá z troch základných častí:

a) vonkajšie ucho
b) stredné ucho
c) vnútorné ucho (práve tam sa nachádza vlastný receptor)
Podnetom pre sluchové pocity sú zvukové vlny vyvolané chvením pevných telies, ktoré sa šíri na všetky strany od chvejúceho sa telesa.

Naše ucho môže zachytiť iba pomerne malý rozsah zvukových vĺn. Podľa Elesenhansa-Gieseho sú to zvukové vlny s kmitočtom od 16-20 do 22.000 kmitov za sekundu (hertzov).

Vlnenie s menším kmitočtom ako 16 nazývame infrazvukom a s vyšším kmitočtom ako 22.000 - ultrazvukom. Obidva tieto zvukov nepociťujeme ako zvuky.

Naše ucho je veľmi citlivý orgán. Môže zachytiť podľa sily a výšky asi 300.000 rôznych tónov. Citlivosť pre rôzne výšky hudobného tónu môže dosiahnuť značnej jemnosti. U hudobníkov, ladičov nástrojov, je rozdielový prah pre zvuky strednej výšky 1/20 až 1/30 poltóna (teda medzi susednými klávesmi na klavíru môže taký človek rozlíšiť od 20 do 30 medzistupňov výšky).

Pokiaľ ide o polohu zvukového zdroja k nášmu uchu, platí tu tzv. Dopplerov princíp:

keď sa zvukový zdroj od nášho uchu vzďaluje, tóny sa nám zdajú nižšie, ak sa približuje, zdajú sa nám vyššie (siréna auta).

Zvuky a tóny:

Podľa fyzickej povahy podnetu a podľa psychickej kvality rozlišujeme dva druhy sluchových pocitov: zvuky a tóny.

Zvuky - vznikajú nepravidelným vlnením zvukových vĺn. Najbežnejším zvukom je reč. Wundt sa pokúšal o rozdelenie zvukov na trvalé (hučanie, vrčanie, syčanie) a na zvuky momentálne (úder, výstrel).

Tóny - podnetom pre pocit tónu sú vlny s pravidelným kmitočtom. Pri pocitoch tónu rozlišujeme tri základné charakteristiky:

a) intenzitu - závisí od veľkosti (amplitúdy rozkmitu) zvukovej vlny,
b) výšku - závisí od frekvencie vlnenia (od kmitočtu),
c) farbu (tembr) - závisí od formy, alebo zloženia zvukovej vlny.

Ten istý tón zahraný na husliach, trúbke alebo flaute znie predsa len ináč - závisí to od tzv. vrchných tónov - overtónov, ktoré sprevádzajú základný tón.

Podľa výšky tónu sú všetky tóny usporiadané do lineárneho systému podľa počtu kmitov. v Hudbe najnižší tón má kmitočet 16,5 (C2) a najvyšší - 16.896 (c7) a takýto rozsah možno zahrať na 9 oktávovom organe. V hudbe najčastejšie používaný základný tón je komorné „a“ s kmitočtom 435 vĺn za sek.

Teórie počutia:

Najznámejšia je Helmholtzova rezonančná teória, podľa ktorej vlastným sluchovým orgánom je slimák vo vnútornom uchu, tzv. Cortiho orgán, ktorý obsahuje viac ako 20.000 vlákien, napätých medzi stenou a osou slimáka.

Zvukové vlny, ktoré uvedú do pohybu zariadenie stredného ucha, rozochvejú jednotlivé vlákna, ktoré sú, podobne ako na klavíri struny, „naladené“ na tóny určitej výšky. Rozochvené vlákna podráždia sluchový nerv a tým je daný fyziologický základ pre vznik sluchového pocitu.

Adaptácia - je to zmena citlivosti, ktorá vznikne následkom prispôsobenia sa zmyslového orgánu k podnetom, ktoré naňho pôsobia.
Adaptácia sa vyskytuje pri všetkých druhoch pocitov, ale osobitne výrazne sa prejavuje pri taktilných (dotykových), teplotných, čuchových a zrakových pocitoch. Pri sluchových pocitoch a pocitoch bolesti je pôsobenie adaptácie málo badateľné.

Taktilná citlivosť sa veľmi rýchlo znižuje pri dotyku na ktoromkoľvek mieste kože, ktorý trvá istý čas. Pokusy ukázali, že už o 3 sek. pocit tlaku tvorí iba 15 tej sily, ktorú mal tlak hneď po dotyku (okuliare už vôbec necítime).

Veľmi silná je adaptácia pri teplotných pocitoch (kúpanie v studenej alebo teplej vode) Mimoriadne rýchlo dochádza k adaptácii pri čuchových pocitoch (zafajčená miestnosť). Pokusy ukázali, že k zápachu jódu nastáva úplná adaptácia za 50-60 sek., k zápachu syra za 8 min.

Pre úplné obnovenie čuchovej citlivosti stačí na 1-3 min. opustiť daný priestor.

Osobitne dôležitá je adaptácia pre zrak. Adaptácia u svetla (ak vyjdeme z tmy na svetlo) nastane po 4-5 minútach. Adaptácia na tmu nastane asi za 1 hodinu, aj keď už po 5 minútach je adaptácia pomerne silná.

Po hodine sa zvýši citlivosť až 200.000 krát. Ako sa to vysvetľuje?

a) rozširovaním zreničky, ktorá sa môže zúžiť alebo rozšíriť až 17 krát

b) prechodom od videnia pomocou čapíkov na videnie pomocou tyčiniek.

V tyčinkách sa nachádza tzv. zrakový purpur, ktorý sa svetlom rozkladá, a preto po nejakom čase pobytu na svetle aparát tyčiniek prestáva fungovať. V tme sa zrakový purpur obnovuje, takže podľa toho, do akej miery sa obnovuje, začína fungovať tyčinkový aparát, ktorý, ako už vieme, je oveľa citlivejší na svetlo, ako aparát čapíkový.

Čas, ktorý je potrebný pre úplnú adaptáciu v tme (1 hodina) sa určuje časom úplného obnovenia zrakové purpuru.

c) Posledné výskumy svedčia o tom, že k zmenám dochádza i v zrakovom centre mozgu.

Pri sluchových a bolestivých pocitoch je adaptácia, ako každý dobre vie, veľmi slabá.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Psychické procesy I.