K subjektívnym príčinám patrí predovšetkým náš vzťah k danému predmetu alebo javu, jeho význam pre nás, súvislosť s našimi záujmami, náš momentálny psychický stav atď.

Ten istý predmet možno dokonca vnímať rozlične v závislosti od toho, akú úlohu máme pred sebou. Tým sa vysvetľuje fakt, že nejasné sú obrazy mnohých takých predmetov, s ktorými sa denne stretávame, ale ciele našej činnosti si nevyžadujú ich presné vnímanie (čo je zobrazené na stokorunáčke?). Poznámka (každý človek postrehne iné prvky – tu vidíme ten výberový charakter)

6. Konštantnosť vnímania
- znamená to, že predmety vnímame také, aké sú a nie také, aké sa nám momentálne javia. Príklady - biely sneh podvečer, čierne uhlie za jasného svetla, kruhový tanier pri jedle atď.

Vnímanie priestoru:

Ako zvláštny druh našich vnemových skúseností treba uviesť vnímanie priestoru.
Ide predovšetkým o vnímanie hĺbky, t.j. vnímanie predmetov vo vzdialenosti, v ktorej sa nachádzajú od pozorovateľa a od seba navzájom.
Na tomto jave sa zúčastňujú jednak faktory fyziologické a jednak psychologické (skúsenostné).

Fyziologické faktory:

1. Akomodácia šošovky.
V normálnom stave je šošovka namierená do nekonečna, najlepšie vidí predmety vzdialené, je plochá.

Pri pozorovaní blízkych predmetov sa rozširuje, stáva sa vypuklou. Vytvorí sa spojenie medzi určitou vzdialenosťou a uspôsobením šošovky, takže každá vzdialenosť má ako dôsledok svalovej činnosti (v dôsledku ktorej dôjde k akomodácii) svoj miestny znak v mozgu, čo má nesporne vplyv na videnie hĺbky.

Predpokladá sa však, že význam akomodácie je len pre menšie vzdialenosti (2 - 15 m).

2. Veľkosť sietnicových obrazov.
Čím je predmet vzdialenejší, tým je jeho obraz na sietnici menší a tým je menší zorný uhol. Menší alebo vzdialenejší predmet podráždi menšiu plochu na sietnici, čo môže byť faktorom, ovplyvňujúcim vnímanie hĺbky.

3. Konvergencia.
Keď sa predmet nachádza vo veľkej vzdialenosti, línie jeho fixácie obidvoma očami sú rovnobežné. Ak sa však predmet nachádza blízko, vtedy sú oči pozorovateľa koordinované tak, že línie fixácie pohľadu (očných osí) sa zbiehajú na predmete. Konvergencia môže byť znakom vzdialenosti predmetov.

Veľký stupeň konvergencie môže vyvolať reakciu - „blízky objekt“ a zasa slabá konvergencia reakciu - „vzdialený predmet“. Znak konvergencie sa môže zreteľne prejavovať iba v tom prípade, ak sa objekty nachádzajú vo vzdialenosti, ktorá neprevyšuje asi 20 m.

4. Disparátnosť sietnicových obrazov alebo binokulárna paralaxa.
Je to veľmi podstatný faktor vnímania hĺbky. Binokulárna paralaxa sa zakladá na tom, že predmety vnímame dvoma očami vzdialenými od seba 65 mm. Trojrozmerné telesá sa preto neodrážajú na tom istom mieste na sietnici každého oka. Každé oko totiž dostáva trocha iný obraz toho istého predmetu alebo situácie.

Pravé oko vidí trocha viac z ľavej strany predmetu a ľavé trocha viac z pravej strany. Sietnicové body oboch očí nie sú teda vždy (resp. nie všetky) súhlasné.

Tie body, ktoré sa nekryjú, nazývame disparátnymi. Priečne disparátne sú preto, že sú síce v rovnakej výške, ale priečne je ich umiestnenie odlišné. Táto priečna posunutosť sietnicových obrazov sa pokladá za podstatný činiteľ priestorového vnímania. Na demonštrovanie tohto javu sa používa stereoskop.