7. Uhlová odchýlka pri pohybe (pohybová paralaxa).
Ak sa pohybujeme, predmety blízke zostávajú viac vzadu ako predmety vzdialené, ktoré sa prípadne zdajú, že sa pohybujú v rovnakom smere ako my (vzdialené hory).

Na vnímaní priestoru sa okrem zraku zúčastňuje aj hmat. Hmatom možno bez pomoci zraku rozlíšiť veľa predmetov, ľudskú tvár a pod. vrátane ich priestorových kvalít.

Aj sluch sa zúčastňuje na vnímaní priestoru. Ucho môže zachytiť najmä smer, v ktorom je umiestnený zvukový zdroj. Vzdialenosť sa sluchom určuje menej presne.

Pretože tu vzdialenosť odhadujeme podľa intenzity zvuku, môžeme sa ľahko pomýliť a i blízke zvuky považovať za silné vzdialené. Smer, odkiaľ zvuk prichádza, určujeme pomerne dobre práve preto, že počujeme obidvomi ušami. Iba ak sa obrátime priamo proti zdroju zvuku, prichádzajú zvukové vlny do oboch uší súčasne.

Aj čuch môže napomáhať priestorové vnímanie.

Vôňa napr. môže prináležať iba jednej priestorovej oblasti a inej nie. Zápach môže zamerať našu pozornosť v určitom smere. Vieme, že pre zvieratá (napr. pre psov), ktoré majú vyvinutejší čuch ako ľudia, má tento zmysel pre ich priestorovú orientáciu neobyčajne veľký význam - azda väčší ako zrak.

Z uvedeného vyplýva, že na vnímaní priestoru sa zúčastňuje viacej zmyslov a aj tu ide o celkový vnemový zážitok.

Vnímanie času:

Je to takisto zložitý proces ako pri vnímaní priestoru. V podstate vzniká len tam, kde sa odohrávajú nejaké zmeny, zmeny vonkajšieho stavu.

Zážitok času predpokladá vo vedomí prežívanie niečoho po sebe nasledujúceho, čo je možné iba vďaka zapamätávaniu veľkého mozgu.

Ak je funkcia pamäti narušená, nemôže existovať adekvátne časové predstavy (pri ochorení mozgu alebo pri ťažkom alkoholizme sa stráca časovo-priestorová orientácia vzťahujúca sa najmä na najbližšiu minulosť).

Prežívanie času, ktoré v neskoršom detstve môže byť spôsobené vnútornými duševnými procesmi (myslením, afektami, vôľovými zámermi) vyvíja sa v ranom detstve v podstate v súvislosti so zmyslovými dojmami.

Keby sme nič nevnímali, boli by sme bez času. Z toho vyplýva empirický (skúsenostný) charakter vnímania času, teda stavanie na skúsenosti, na iných duševných funkciách, najmä na pamäti a predstavách.

Vnímaním času postihujeme predovšetkým:

1. Časové vzťahy (teraz, kedysi, predtým, potom)

2. Absolútne trvanie času, ktoré sa porovnáva s objektívnym meraním času.
Pri tom platí, že krátke časy (1-5 min.) preceňujeme, dlhé podceňujeme. Uvádza sa, že najlepší odhad absolútneho času je asi 5-10 min. (indiferentná časová zóna).

3. Veľmi bežné u človeka je približné odhadovanie času, ktoré sa zakladá na bezprostrednom dojme.

Platí tu niekoľko pravidiel.

a) Ak porovnávame časové intervaly súčasne ako dva dané zážitky, potom máme tendenciu pokladať za kratšie (s výnimkou veľmi krátkych) tie intervaly, ktoré sú vyplnené činnosťou - zákon o vyplnených časoch.

b) Ak však porovnávame časové intervaly do minulosti, vo spomienke, je to presne naopak. Časy nevyplnené sa nám zdajú krátkymi, kým časy vyplnené - dlhými.