Reprodukovanie počas učenia sa:

Experimenty dokazujú, že v prípadoch, kedy sa ešte počas učenia pokúšame z času na čas už reprodukovať, ešte skôr ako sme sa látku naučili, je zapamätanie produktívnejšie, ako v prípade, keď také pokusy nerobíme (je to aktívnejšie, uvedomujeme si chyby).

Tempo učenia:

Malo by byť čo najväčšie, aby nemohli vznikať vedľajšie, postranné myšlienky. Samozrejme, že nesmie byť tak rýchle, aby nám unikal význam toho, čo čítame. Toto platí nielen pre učenie sa, ale aj pre učiteľa pri prednášaní.

Metódy učenia sa:

1. Celková metóda
- ak je rozsah látky malý, potom používame práve túto metódu. Spočíva v tom, že si opakujeme celý materiál ako jeden celok. Výhoda je v tom, že nám neuniká celkový kontext celého textu.

2. Čiastková metóda
- ak ide o naučenie sa dlhšieho radu, potom sa často používa čiastková metóda. Napr. ak sa má žiak naučiť naspamäť dlhšiu báseň, postupuje zvyčajne tak, že sa ju učí po strofách, a ak sú aj tie dlhé, potom ešte po menších častiach (veršoch).

Až potom, keď už sa jednotlivé strofy naučil, učí sa ich spájať do jedného celku. Pokusy však ukazujú, že čiastková metóda je menej ekonomická ako celková. Vysvetlenie spočíva v tom, že delením textu látky na časti je porušená prirodzená jednota celku, a ďalej i vznikajú nevhodné asociačné spojenia.

3. Kombinovaná metóda
- pri dlhších a ťažších celkoch je najefektívnejšia. Celá látka (napr. celá učebnica psychológie) sa najskôr niekoľkokrát prečíta, pričom najdôležitejšie je druhé čítanie.

Tým sa s látkou celkovo oboznámime a okrem toho zistíme, ktoré miesta sú najťažšie. Tieto ťažké miesta sa potom osobitne naučíme (ako pri čiastkovej metóde). A napokon si opäť celú látku aj viac krát prečítame, kým sme sa ju nenaučili. Môže sa zdať, že táto metóda je veľmi pracná, ale ak sa chceme látku skutočne naučiť, potom je najefektívnejšia.

Podržanie v pamäti (uchovanie):

Druhou fázou našej pamäti je podržanie naučeného v pamäti. Dôležitou otázkou totiž nie je ani tak to, čo sa naučíme, ale aj to, na akú dlhú dobu sme schopní naučené podržať v pamäti a ako s tým vieme disponovať.

Je totiž známe, že po ukončení procesu učenia nastupuje proces opačný, spätný, ktorý zastavuje efekt učenia (vyhasínajúci útlm v pavlovovskej terminológii) - zabúdanie. Účinky zabúdania badať v niekoľkých obdobách:

a) Strata jasnosti materiálu, vedomosti sú matné, nezreteľné.
b) Strata pevnosti - jednotlivé časti látky sa od seba trhajú
c) Strata istoty - treba veľké úsilie na to, aby sme si na niečo spomenuli a aj tak si nie sme istí, či je to tak.
d) Strata významnosti - zabúdaná látka ustupuje do pozadia našej duševnej činnosti, stráca pre nás význam.

Zabúdanie je z hľadiska učenia proces negatívny. Avšak má pre naše celkové dianie i význam pozitívny. Myslím si, že nikto by nebol rád, keby si mal zapamätať úplne všetko.
Z druhej strany však treba povedať, že úplné zabúdanie neexistuje.

Zabúdame iba viac alebo menej hlboko. Každému sa určite už stalo, že si o niečom myslel, že je to dávno zabudnuté, a naraz nám to niečo po rokoch znovu pripomenulo. Ani najlepší odborník si nezapamätá všetko, čo sa kedysi naučil, ale všetko čo sa učil, čo zažil, poznamenalo jeho duševný vývin a jeho postoje k látke, k predmetu, bez toho, že by si to uvedomoval.