Zapamätanie a učenie sa II.

Téma: Zapamätanie a učenie sa II.

Zapamätanie môže byť úmyselné alebo neúmyselné.

Pri neúmyselnom si zapamätáme niečo bez toho, že by sme si vytýčili cieľ zapamätať si a tiež bez akéhokoľvek úsilia (zapamätáme si veľa podrobností, ktoré sme videli na ulici, ako bol kto oblečený atď.
Pri úmyselnom zapamätaní si kladieme určitý cieľ zapamätať si to a to. Klasickým príkladom je učenie.

Podmienky úspešného úmyselného zapamätania:

1. Predovšetkým si treba jasne vytýčiť cieľ. Cieľom musí byť nielen vnímať a pochopiť materiál, ale si ho aj zapamätať.

2. Učiť sa s úmyslom zapamätať si na dlhší čas.

V tejto oblasti bolo vykonaných veľa experimentov. Napr. jednej skupine dali naučiť sa básničku s tým, že ju budú na budúcej hodine skúšať, druhej s tým, že je budú skúšať o mesiac. V skutočnosti vyskúšali obe skupiny o dva mesiace - druhá skupina si pamätala oveľa viac ako prvá.

3. Vzťah zodpovednosti k úlohe zapamätať si určitú látku (ak viem, že je to pre mňa dôležité, lepšie sa to naučím).

4. Aktívna činnosť s materiálom. Teda nie iba jednotvárne čítanie materiálu, ale nejaká činnosť s ním. Napr. usporiadanie do rôznych grafov atď. Rovnako je to pri učení sa cudziemu jazyku; oveľa lepšie si zapamätáme slovíčka, ak s nimi budeme manipulovať, zaraďovať do viet atď.

Spôsoby uľahčujúce zapamätanie látky

1. Rozdelenie látky v mysli podľa významových zoskupení.
2. Vyčlenenie významných operných bodov.
3. Porovnávanie a spájanie v mysli toho, čo už vieme s tým, čo sa práve učíme.
4. Usilovať sa preložiť si látku do svojho jazyka, t.j. to známe: „povedz to svojimi slovami“.

Aby však boli naše vedomosti trvalé, je naprosto nutné opakovať. Aby bolo opakovanie úspešné, je do neho treba vnášať rozmanitosť.
To sa robí niekoľkými spôsobmi:

a) Predovšetkým ide o spestrenie samotného obsahu látky tým, že k tomu, čo sa už žiaci naučili predtým, pridávajú sa niektoré iné, nové poznatky.
b) Rozmanitosť opakovania. Pomocou rôznych úloh, grafov, v ktorých je učivo obsiahnuté.
c) Zapojiť učivo do riešenia nových úloh a využiť aktivitu žiakov.

Opakovanie musí byť aktívne, uvedomelé, musí v sebe zahŕňať momenty tvorivej činnosti.

Rozdelené opakovanie:

Úspech opakovania nezávisí iba od množstva opakovania, ale aj od toho, ako toto opakovanie nasleduje za sebou v čase. Je treba rozlišovať dva druhy opakovania: koncentrované a časovo rozdelené.

V prvom prípade jednotlivé opakovania nasledujú za sebou bezprostredne, v druhom sú od seba oddelené menšími alebo väčšími časovými intervalmi.

Experimentálne výskumy svedčia jednoznačne o tom, že časovo rozvrhnuté opakovanie je produktívnejšie ako koncentrované. Platí to nielen o pohybovej pamäti (učenie sa hry na husliach, tenisu, vypracúvanie akéhokoľvek návyku), ale aj u duševnej práci.

Práve pri učení by bolo potrebné venovať rozdelenému opakovaniu veľkú pozornosť. Rýchla príprava na skúšky (koncentrovaná v čase) nikdy nemá trvalý efekt. Celá tá námaha so skúškou tak vlastne ani nestála za to, pretože pre život z takých vedomostí nezostane nič, všetko sa zabudne.
Reprodukovanie počas učenia sa:

Experimenty dokazujú, že v prípadoch, kedy sa ešte počas učenia pokúšame z času na čas už reprodukovať, ešte skôr ako sme sa látku naučili, je zapamätanie produktívnejšie, ako v prípade, keď také pokusy nerobíme (je to aktívnejšie, uvedomujeme si chyby).

Tempo učenia:

Malo by byť čo najväčšie, aby nemohli vznikať vedľajšie, postranné myšlienky. Samozrejme, že nesmie byť tak rýchle, aby nám unikal význam toho, čo čítame. Toto platí nielen pre učenie sa, ale aj pre učiteľa pri prednášaní.

Metódy učenia sa:

1. Celková metóda
- ak je rozsah látky malý, potom používame práve túto metódu. Spočíva v tom, že si opakujeme celý materiál ako jeden celok. Výhoda je v tom, že nám neuniká celkový kontext celého textu.

2. Čiastková metóda
- ak ide o naučenie sa dlhšieho radu, potom sa často používa čiastková metóda. Napr. ak sa má žiak naučiť naspamäť dlhšiu báseň, postupuje zvyčajne tak, že sa ju učí po strofách, a ak sú aj tie dlhé, potom ešte po menších častiach (veršoch).

Až potom, keď už sa jednotlivé strofy naučil, učí sa ich spájať do jedného celku. Pokusy však ukazujú, že čiastková metóda je menej ekonomická ako celková. Vysvetlenie spočíva v tom, že delením textu látky na časti je porušená prirodzená jednota celku, a ďalej i vznikajú nevhodné asociačné spojenia.

3. Kombinovaná metóda
- pri dlhších a ťažších celkoch je najefektívnejšia. Celá látka (napr. celá učebnica psychológie) sa najskôr niekoľkokrát prečíta, pričom najdôležitejšie je druhé čítanie.

Tým sa s látkou celkovo oboznámime a okrem toho zistíme, ktoré miesta sú najťažšie. Tieto ťažké miesta sa potom osobitne naučíme (ako pri čiastkovej metóde). A napokon si opäť celú látku aj viac krát prečítame, kým sme sa ju nenaučili. Môže sa zdať, že táto metóda je veľmi pracná, ale ak sa chceme látku skutočne naučiť, potom je najefektívnejšia.

Podržanie v pamäti (uchovanie):

Druhou fázou našej pamäti je podržanie naučeného v pamäti. Dôležitou otázkou totiž nie je ani tak to, čo sa naučíme, ale aj to, na akú dlhú dobu sme schopní naučené podržať v pamäti a ako s tým vieme disponovať.

Je totiž známe, že po ukončení procesu učenia nastupuje proces opačný, spätný, ktorý zastavuje efekt učenia (vyhasínajúci útlm v pavlovovskej terminológii) - zabúdanie. Účinky zabúdania badať v niekoľkých obdobách:

a) Strata jasnosti materiálu, vedomosti sú matné, nezreteľné.
b) Strata pevnosti - jednotlivé časti látky sa od seba trhajú
c) Strata istoty - treba veľké úsilie na to, aby sme si na niečo spomenuli a aj tak si nie sme istí, či je to tak.
d) Strata významnosti - zabúdaná látka ustupuje do pozadia našej duševnej činnosti, stráca pre nás význam.

Zabúdanie je z hľadiska učenia proces negatívny. Avšak má pre naše celkové dianie i význam pozitívny. Myslím si, že nikto by nebol rád, keby si mal zapamätať úplne všetko.
Z druhej strany však treba povedať, že úplné zabúdanie neexistuje.

Zabúdame iba viac alebo menej hlboko. Každému sa určite už stalo, že si o niečom myslel, že je to dávno zabudnuté, a naraz nám to niečo po rokoch znovu pripomenulo. Ani najlepší odborník si nezapamätá všetko, čo sa kedysi naučil, ale všetko čo sa učil, čo zažil, poznamenalo jeho duševný vývin a jeho postoje k látke, k predmetu, bez toho, že by si to uvedomoval.
Veľmi známa je Ebbinghausova krivka zabúdania. Podľa tejto krivky pri nevýznamnom materiálu zabúdanie postupuje najskôr veľmi rýchlo, neskôr pomalšie, až nakoniec to, čo si podržíme v pamäti natrvalo sa ustaľuje a je to asi 1/5 pôvodne naučeného. To vcelku platí aj pre významný materiál, rozdiel je len v tom, že pri ňom zabúdanie nepostupuje hneď na začiatku tak rapídne.

Napr. pri reprodukcii vypočutých rozprávok výsledky po 24 hodinách neboli horšie ako hneď po ich vypočutí. Krivka teda dostáva oveľa hladšiu podobu, nepostupuje tak ostro hneď na začiatku smerom nadol a tiež sa ustaľuje na o niečo vyššej úrovni.

Dve základné prekážky podržania v pamäti:

1. Spätná prekážka
- intenzívna duševná činnosť, ktorá nasleduje hneď po naučení, má za následok, že sa naučená látka rýchlejšie zabudne. Toto sa vysvetľuje tým, že sa na upevnenie nových asociácií je potrebný určitý čas. Ak však vznikne v inom centre silné ohnisko vzruchu, tak podľa zákona zápornej indukcie nutne vzniká v okolí tohto vzruchu útlm, tzn., že útlm zachváti aj miesta, kde vznikli nové asociácie.

2. Prekážky súbežné s učením

Anglický psychológ Ballard výskumom školských detí zistil, že po dvoch dňoch z naučenej básne vedeli reprodukovať o 9,4% viac, ako hneď po naučení, po 3 dňoch o 6,1% viac, kým po 4 dňoch sa výsledky začali zhoršovať.

Vysvetľuje sa to tým, že pri učení sa okrem hlavných asociácií tvoria aj vedľajšie asociácie, ktoré sú na prekážku týmto hlavným v prvých dňoch.

Po istom čase sa však tieto vedľajšie asociácie utlmujú a zostanú iba tie hlavné, ktoré sa potom lepšie vybavujú. Najmä u malých detí ide o jav tzv. reminiscencie.
Je tu rovnaký príklad s malými deťmi, ktoré po návrate z bábkového divadla často poriadne nevedia nič povedať o tom, čo videli, ale po 2 dňoch môžu celkom podrobne porozprávať všetko, čo tam bolo.

Vysvetľuje sa to tým, že v priebehu predstavenia boli natoľko vzrušené, že všetky ostatné časti mozgovej kôry boli utlmené a až po odtlmení v priebehu času mohli porozprávať, čo videli.

Vybavovanie:

Treťou fázou pamäti je vybavovanie. Rovnako ako zapamätúvanie môže vyť neúmyselné a úmyselné. V prvom prípade si vybavujeme pre seba nečakane. Nazýva sa to aj upamätaním, a to vtedy, ak bol materiál vštepovaný do pamäti mechanicky. Experimentálna psychológia sa zaoberala aj tým, čo prekáža a čo napomáha reprodukcii (vybavovaniu).

Pomáha:

1. Psychická konštelácia
- nakoľko je vybavovaná látka v asociačnom spojení s naším momentálnym duševným stavom.

2. Vedľajšie miestne asociácie
- vzhľadom na umiestnenie jednotlivých členov radu vznikajú asociácie (miesto látky v knihe, červene podčiarknutá veta atď.).

3. Samotné učenie
- nakoľko sme už pri učení postihli zmysel látky.

4. Mnemotechnické pomôcky
- netreba ich podceňovať, skutočne môžu pomôcť. Napr. aby som si zapamätal číslo tel. usilujem sa prispôsobiť si ho nejakému známemu číslu (číslo 265365 si zapamätám napr. tak, že poznáme dátum svojho narodenia - 26.5. a viem, že rok má 365 dní).

Prekáža:

1. Asociatívne prekážky
- keď je prvok a už asociovaný s prvkom b, a máme ho spojiť s prvkom c, vtedy nám spoj a-b prekáža pri vytvorení spoja a-c. To sa prejaví aj pri reprodukcii. Úmyselné, vôľové vybavovanie – reprodukcia

Reprodukujeme na základe vytýčeného cieľa. Procesy reprodukcie sú v najtesnejšom spojení s procesmi myslenia. Vysokoškolák (naozajstný) pri skúške nereprodukuje iba to, čo sa naučil mechanicky, ale podáva to svojim spôsobom, vlastnými slovami. Spomínanie je do istej miery už tvorivá, myšlienková činnosť.

Vernosť spomienky (reprodukcie):

Ide o to, nakoľko výloveď súhlasí so skutočnosťou. Zistilo sa, že ani za najideálnejších podmienok neexistuje 100% vernosť spomienok. Je známe, že výsluch je oveľa nespoľahlivejší ako voľné rozprávanie. Pri výsluchu sa má odpovedať na otázky a keď nevieme odpovedať na otázku, predsa len niečo chceme povedať, aby sme otázke vyhoveli. Okrem toho sa pri výsluch používajú tzv. sugestívne otázky. Pri voľnom rozprávaní sa vyskytuje asi 5% nesprávnych odpovedí, kým pri výsluchu asi 25%.
Spôsoby spomínania:

1. Asociácie
- spomíname, čo bolo blízko toho predmetu, alebo ak si chceme vybaviť meno, čítame celý rad mien a keď príde to „naše“, vtedy si zvyčajne spomenieme.

2. Názorný obraz
- snažíme si predstaviť niečo z toho názorne (napr. ak si mám vybaviť fyzikálny zákon, spomeniem si na pokus, ktorý som videl, ktorý predvádzal učiteľ, a potom sa mi vybaví aj samotná zákon).

3. Spomenieme si na niektoré detaily, zvláštnosti. Niekedy nám samo niečo zostane v pamäti a potom si už spomenieme na všetko.

4. Niekedy je nutné prekonať istú lenivosť, prinútiť sa niečo si v pamäti vybaviť.

Znovupoznanie:

Ide o to, že ten objekt (alebo text, miesto a pod.), ktorý sme už vnímali, sa nám znovu objaví a my ho poznáme. Ten zážitok nám vystupuje ako známy. Veci, ktoré sme už dávno zabudli, keď ich uvidíme, vieme, že sme ich už videli.

Existujú tu isté stupne určitosti znovupoznania:

a) neurčité znovupoznanie
- máme iba pocit známosti predmetu. Často pri stretnutí človeka vieme, že sme ho niekde videli, ale nevieme si spomenúť, kto to je;

b) úplné znovupoznanie
- poznáme ho ako určitú osobu.

To sú ale dva krajné prípady, medzi ktorými je ešte rad medzičlánkov. Pri znovupoznaní dochádza často aj k omylom, k chybnému znovupoznaniu - nazdávame sa, že daného človeka poznáme, ale v skutočnosti ho vôbec nepoznáme.

Cvičenie a transfer

Otázka, či možno pamäť všeobecne zlepšovať, je v literatúre sporná. James, Thorndike a Woodworth tvrdili, že sa pamäť cvičením nezlepšuje, zlepšujú sa vraj iba metódy zapamätúvania a vybavovania v pamäti. Naproti tomu McDougall a Smithová zastávajú názor, že pamäť je možné praxou zlepšovať. Zdá sa, že v praktickej činnosti je skutočne možné pamäť zlepšovať. Svedčia o tom napr. výskumy robené s nevidiacimi, v ktorých sa u nich jednoznačne preukázala lepšia auditívna pamäť.

Transfer:

Pedagogická psychológia venovala otázke transferu (prenosu) značnú pozornosť.

Ide tu o to, čo zapamätané alebo naučené vedomosti a spôsobilosti v jednej oblasti sa prenášajú aj na oblasť inú. Na tejto otázke začal prvý pracovať W.James, ale nedospel k nijakým vážnejším dôkazom.

Za pravdepodobné sa dnes pokladá stanovisko Thorndikovo, vyjadrené zákonom identických elementov, podľa ktorého účinok cviku jednej duševnej činnosti na druhú je len tam, kde medzi nimi je nejaká príbuznosť, resp. ak majú nejaké totožné prvky.

Teda je to možné iba medzi takými činnosťami, ktoré majú medzi sebou niečo spoločné (napr. ak sa vyznáte v Prahe, Bratislave, Viedni, Moskve, potom je pravdepodobné, že sa veľmi rýchlo budete orientovať i v Paríži alebo inom veľkom meste. Alebo viem niečo urobiť pravou rukou a určite to dokážem aj ľavou, aj keď som to nikdy neskúšal, aj keď to nedokážem tak dokonale ako pravou rukou).

Zdroje:

1 POŽÁR Ladislav : Súhrn prednášok z Všeobecnej a vývinov psychológie MOV -