Sociálna alienácia

Formy odzudzenia:

A. SEBAALIENÁCIA: - U Marxa táto forma patrí medzi základné formy odzudzenia. Moje spredmetnené ja v rukách iného človeka sa stáva nástrojom proti mne. Mnohí súčasní myslitelia, hoci sa im sebaalienácia zdá paradoxnou, ju pokladajú za všeobecný a pre človeka príznačný jav, dokonca za trvalý stav. Sebaalienácia ako takýto stav má niekoľko podôb:
1. Prvou podobou je podoba strateného ja. Je to prípad strateného ja a môže to byť aj prípad obetovania ja iným, organizácii či spoločnosti. 2. Inou podobou sebaalienácie je tzv. falošné ja. Ide o to, že rôzne bariéry spoločnosti neustále vedú človeka k tomu, aby si uvedomoval, že jestvujúca spoločnosť bráni skutočnému rozvinutiu jeho osobnosti, že jeho skutočné ja je konfrontované s najrôznejšími obmedzeniami a že jestvujúca spoločnosť odsudzuje človeka len do úlohy herca.
3. Tržou známou podobou sebaalienácie je tzv. fragmentované ja. Jeho príčinou je vnútorne konfliktný socálny život. B. SKUPINOVÁ ALIENÁCIA: je zrejme jednou z najzjavnejších foriem odcudzenia. Javí sa ako bezmocnosť, nezmyselnosť, absurdnosť, bezvýznamnosť, nedôvera, beznormovosť a izolácia.
Postihuje celé populačné skupiny, prejavuje sa v rasových, etnických či náboženských menšinách. Tieto skupiny sú odcudzené od iných skupín alebo spoločenstiev. Černosi, Židia, starí, mládež, robotníci, chodí, chudobní, intelektuáli, hippies sú alebo môžu byť odcudzení od bielych, pohanov, mládeže, dospelých, kapitalistov, zdravých, normálnych, bohatých, nonintelektuálov či biednych. V takom pohlade však zatiaľ chýba kritérium vymedzenia, stanovenia sociálneho základu a tak každý je odcudzený každému. Ťažko je potom stanoviť terapiu. Alienácia je v tomto chápaní všetko „vysvetľujúca“ a preto nič nevysvetľujúca. Tu sa stáva pojem alienácie opäť nefunkčným. Isteže tieto formy alenácie existujú, treba však presne analyzovať, z čoho vyrastajú, aby bolo možné proti nim zasahovať, liečiť ich.

Teraz sa chcem bližšie zamerať na mládež. Jej odcudzenei sa v spoločnosti prejavuje, ako to popisujú rôzni atori v tichej rezignácii, skepse, indiferentnosti, ale aj v neviazanosti, v opovrhovaní spoločnosťou, jej pravidlami, zákonmi, v ich narúšaní, vo vytyčovaní hesla „counter culture“, to je v úteku od kultúry otcov, v príklone k astrológii, čarodejníctvu, satanizmu, v obdive hlásateľov nadzmyslového vnímania, v zen-budhizme, v diskusiách o Trockom, Mao-Ce-Tungovi, Stalinovi i Ježišovi a pod.

(1) Prejavuje sa v negácii sveta dospelých, s ktorými mládež odmieta súhlasiť. Je zaujímavé, že maldí vystupujú proti konformite, ale ich jeansy nie sú predsa prejavo individuálnosti. Určite sú protestom proti móde starších. Mladí odmietajú všetko vrátane pozitívnych hodnôt.
V podstate táto protikultúra nie je protikultúrou, je subkultúrou toho istého sveta, v ktorom žije celá spoločnosť. Táto protikultúra je len zdanlivo revolučná. Neukazuje totiž dosť jasne cesty riešenia problémov. V každom prípade je signálom, že spoločnosť nie je v poriadku, že sa v nej objavujú príznaky choroby, ktoré treba identifikovať a zavčasu liečiť. „Nie je to sexuálna závisť či smútok časti dospelých, že sami mali menej dobrodružnú sexuálnu mladosť. Je to ľútosť nad mládežou, ktorá sa vrhá nikam nevedúcim smerom, cestou farebného sna, ale len sna. ( 1)


Formy prejavu sociálnej alienácie

Všeobecne medzi teoretikmi alenácie vládne mienka, že alienácia sa prejavuje v náboženstve, ale aj v morálke, Prejavom odcudzenia môže byt aj štát s jeho zložitou štruktúrou a životom – teda politika. Bolo by iste možné vymenúvať ďalšie oblasti spoločenského života, v ktorých sa alienácia prejavuje. V podstate nám pre naše potreby postačia uvedené oblasti. V ostatných je často situácia analogická. Predsa však treba spomenúť ideológiu, ktorá je v tomto smere mimoriadne exponovaná.



RIEŠENIE ALIENÁCIE:


Vcelku možno povedať, že teoretici hľadajú riešenie alienácie predovšetkým vo výchove. Pravda, ak by alienácia bola len vecou vedomia, potom by výchova naozaj postačovala. Ale žiaľ nie je tak. Alenácia vyrastá z reálnej situácie človeka a vo vedomí sa len uvedomuje, prežíva. Inokedy stretneme návrhy, že odcudzenie treba riešiť láskou. Komentár k týmto návrhom je podobný ako k predošlému. Stretneme aj názor, že odcudzenie možno prekonať posilnením rodiny a v revitalizovaní komunity. Pravda zosilňovanie rodiny sotva môže riešiť celospoločenské prejavy odcudzenia, aspoň nie všetky. Revitalizácia komunity by určitým riešním mohla byť, ak by vychádzala zo správneho postihnutia príčin choroby. Niektorí outori hľadajú riešenie v posilnení postavenia náboženstva v spoločnosti.
Treba povedať, že existujú prípady, keď viera môže človeku nozaj poskytnúť útechu, ale ani ona nemôže riešiť ekonomické či iné podobné probémy. Sú aj autori, ktorí hľadajú riešenie v sociálnej revolúcii. Musíme však vedieť, že je to krajné riešenie, ktoré sa vyskytuje tam, kde už zlyhali všetky iné pokusy a keď sa odcudzenei stalo celospoločnským javom a dosiahlo krajných medzí.

Viac-menej sa núka záver, že by s amali použiť všetky navrhované cesty. Zdá sa však, že abstraktné doporučenia tu nemôžu byť nejako účinné. Zjavne treba každé odcudzenie najskôr analyzovať a podľa toho akého je charakteru a akej oblasti sa dotýka možno navrhovať riešenia. Čiže len konkrétna analýza spoločenských koreňov tej-ktorej formy odcudzenia dáva možnosť konkrétnej metódy liečenia choroby. Odcudzenie je jav spoločenský a preto liečiteľný. Každá jeho konkrétna podoba má konkrétne korene a ich odstránením alebo aspon modifikáciou mozno tuto podobu liečiť alebo jej pôsobenie aspoň do istej miery modifikovať.























Zdroje:
1. Ján Vajda: Odcudzenie ako živý sociálny problém a jeho filozofická reflexia , Vysoká škola pedagogická Nitra, 1994
2. Pavol Frič: Hodnoty pre budúcnosť, G plus Praha, 1995
3. Internet: www.persefona.sk/referaty/socialne problemy
4. Internet: www.studujjinak.cz/spol.vedy/referaty.