Formy odzudzenia:

A. SEBAALIENÁCIA: - U Marxa táto forma patrí medzi základné formy odzudzenia. Moje spredmetnené ja v rukách iného človeka sa stáva nástrojom proti mne. Mnohí súčasní myslitelia, hoci sa im sebaalienácia zdá paradoxnou, ju pokladajú za všeobecný a pre človeka príznačný jav, dokonca za trvalý stav. Sebaalienácia ako takýto stav má niekoľko podôb:
1. Prvou podobou je podoba strateného ja. Je to prípad strateného ja a môže to byť aj prípad obetovania ja iným, organizácii či spoločnosti. 2. Inou podobou sebaalienácie je tzv. falošné ja. Ide o to, že rôzne bariéry spoločnosti neustále vedú človeka k tomu, aby si uvedomoval, že jestvujúca spoločnosť bráni skutočnému rozvinutiu jeho osobnosti, že jeho skutočné ja je konfrontované s najrôznejšími obmedzeniami a že jestvujúca spoločnosť odsudzuje človeka len do úlohy herca.
3. Tržou známou podobou sebaalienácie je tzv. fragmentované ja. Jeho príčinou je vnútorne konfliktný socálny život. B. SKUPINOVÁ ALIENÁCIA: je zrejme jednou z najzjavnejších foriem odcudzenia. Javí sa ako bezmocnosť, nezmyselnosť, absurdnosť, bezvýznamnosť, nedôvera, beznormovosť a izolácia.
Postihuje celé populačné skupiny, prejavuje sa v rasových, etnických či náboženských menšinách. Tieto skupiny sú odcudzené od iných skupín alebo spoločenstiev. Černosi, Židia, starí, mládež, robotníci, chodí, chudobní, intelektuáli, hippies sú alebo môžu byť odcudzení od bielych, pohanov, mládeže, dospelých, kapitalistov, zdravých, normálnych, bohatých, nonintelektuálov či biednych. V takom pohlade však zatiaľ chýba kritérium vymedzenia, stanovenia sociálneho základu a tak každý je odcudzený každému. Ťažko je potom stanoviť terapiu. Alienácia je v tomto chápaní všetko „vysvetľujúca“ a preto nič nevysvetľujúca. Tu sa stáva pojem alienácie opäť nefunkčným. Isteže tieto formy alenácie existujú, treba však presne analyzovať, z čoho vyrastajú, aby bolo možné proti nim zasahovať, liečiť ich.

Teraz sa chcem bližšie zamerať na mládež. Jej odcudzenei sa v spoločnosti prejavuje, ako to popisujú rôzni atori v tichej rezignácii, skepse, indiferentnosti, ale aj v neviazanosti, v opovrhovaní spoločnosťou, jej pravidlami, zákonmi, v ich narúšaní, vo vytyčovaní hesla „counter culture“, to je v úteku od kultúry otcov, v príklone k astrológii, čarodejníctvu, satanizmu, v obdive hlásateľov nadzmyslového vnímania, v zen-budhizme, v diskusiách o Trockom, Mao-Ce-Tungovi, Stalinovi i Ježišovi a pod.