V priebehu tohto postupu však dieťa často nesystematicky uchopí fľašu. Teraz sa predpokladá, že rodič začne postupne púšťať fľašu tak, že väčší tlak prenáša na ruky dieťaťa. Kŕmenie pokračuje dovtedy, kým ruky dieťaťa neprejavia dostatočne silný stisk v dostatočne zdvihnutej polohe.
Aby sa toto svalové napätie uvoľnilo, dieťa trocha v tlaku poľaví, pričom sa fľaša dostane do takej polohy, že nijaká potrava sa do úst dieťaťa nedostane.
Potom zrejme rodič uvedie fľašu do takej polohy (sklonu), aby sa kŕmenie obnovilo.

V dôsledku postupnej pomoci dieťa začína držať fľašu vo vhodnej polohe a pomoc rodiča sa stále znižuje až kým nie sú odpovede dieťaťa primerané a asociácia medzi podnetom a reakciou sa neupevní. Inými slovami, dieťa, ak mu dáme fľašu, je schopné obnoviť potrebnú odpoveď a „naučí sa držať fľašu vo vhodnej polohe“.
Toto učenie už zrejme nie je iba „pokusom a omylom“, ale skôr „procesom postupného približovania“. Učenie, ktoré sa tu prejavuje je, ako povedal Skinner, „vecou vývoja“.
Rad podnetov, vrátane uvidenia a pocítenia fľaše ako aj proprioceptívnych podnetov vychádzajúcich zo svalov pleca a ruky dieťaťa sa takto spája so správnou odpoveďou spočívajúcou v držaní fľaše v polohe, v ktorej sa potrava môže dostať do úst. Súčasne mierne odlišný rad stimulov (keď je fľaša príliš sklonená) vedie k tomu, že sa nijaká potrava do úst nedostane.

Podstatu operačného učenia vyjadrujú tri základné zákony.
- Zákon účinku, podľa ktorého pozitívne dôsledky správania posilňujú spojenie medzi situáciou a správaním, negatívne dôsledky ho oslabujú. Úspešné správanie sa upevňuje, neúspešné slabne.
- Zákon cviku, podľa ktorého sa spojenia zosilňujú činnosťou, opakovaním.
- Zákon pohotovosti, podľa ktorého sa jednotlivec úspešne učí, ak je dostatočne motivovaný. Rozdiel medzi klasickým a operačným podmieňovaním možno vidieť v tom, že pri klasickom podmieňovaní sa hneď po podmienenom podnete (napr. zvončeku) objavuje nepodmienený podnet (napr. potrava). Keď sa toto viackrát opakuje, vznikne dočasný nervový spoj, utvorí sa podmienený reflex a potom už samotný podmienený podnet (zvonček) vyvolá takú istú reakciu (napr. slinenie), ako nepodmienený podnet (potrava).

Pri operačnom podmieňovaní treba najskôr vykonať nejakú činnosť (nastaviť fľašu do vhodnej polohy) a až potom dôjde k posilneniu (potrava).
Okrem toho, pri operačnom podmieňovaní sa zvýrazňuje cieľová aktivita subjektu. Od jeho podmienenej odpovede závisí, či získa predmet posilnenia alebo nie, alebo či sa vyhne predmetu ohrozenia.
Pri klasickom podmieňovaní je aktivita na strane experimentátora, kým pri operačnom podmieňovaní je na strane subjektu, ktorý sa učí.
Keďže touto aktivitou v živote sa vyznačujú predovšetkým ľudia, operačné podmieňovanie môže mať istú modelovú hodnotu pre opis a analýzu niektorých stránok učenia človeka.

Príklady učenia podmieňovaním v bežnom živote:
Odpoveď na signály a vykonanie jednoduchej motorickej reakcie nie je nič viac ako malá časť zručností, ktoré sa človek môže naučiť. Opíšeme niekoľko príkladov tejto formy učenia tak, ako sa prejavujú v bežnom živote.

Príklady klasického podmieňovania:
Učenie sa signálom sa objavuje v každodennom živote každého z nás. Niekedy je to skôr dôsledok náhodných okolností, ako výsledok zámerného plánovania zo strany rodičov alebo učiteľov. Učíme sa odpovedať na veľa druhov signálov, ako je trúbka automobilu, budík alebo niektoré druhy emocionálnych výbuchov iných ľudí.

Mnohé detské strachy boli zrejme nadobudnuté v dôsledku klasického podmieňovania.
Deti majú strach z niektorých zvierat alebo aj ľudí, pretože boli späté s podnetmi, ktoré sa objavili spolu s nejakým nepodmieneným podnetom ako je napr. silný zvuk.
Pravdepodobne príjemné emócie môžu byť tiež vyvolané v podstate rovnakým spôsobom v dôsledku predchádzajúceho spojenia s určitými osobami alebo situáciami.
Pravdepodobne uprednostňovanie „macka“ alebo prikrývky sa môže stať signálom pre dobré cítenie sa, rovnako ako určitá scéna alebo melódia v neskoršom vývinovom štádiu.