Príklady operačného podmieňovania:
Operačné učenie je veľmi užitočné. U detí je to druh učenia, ktoré zahrňuje také veci ako je naťahovanie sa a uchopovanie hračiek a iných predmetov, usmievanie sa na vlastných, blízkych ľudí, zaujímanie polohy tela a hlasové prejavy. Ako dieťa postupne nadobúda väčší a väčší repertoár týchto spočiatku izolovaných asociácií, začínajú sa formovať do dlhších reťazcov a tak je stále ťažší izolovať „čisté“ príklady tohto detského učenia.

Operačné učenie je nesporne hlavným druhom učenia, ktorý zahrňuje prvotné učenie sa slov u detí. Prvotné výrazy ako je „ňa-ňa“, ak ich rodič počuje a posilňuje, môžu viesť k spojeniu alebo odpovedi „ma-ma“. Čiastočne tento postup zahrňuje to, že dieťa odpovedá na daný vonkajší podnet, ktorým je „ma-ma“ vyslovené rodičmi.
Ďalším príkladom uplatnenia operačného podmieňovania vo výchove sú techniky modifikácie správania, ktoré opisuje Fontana (1997).
Tieto techniky sú zamerané na odstránenie nežiadúceho alebo problémového správania. Vychádzajú z toho, že posilňované správanie žiak opakuje, kým neposilňované sa postupne z jeho repertoáru správania vytráca.

Ďalším predpokladom je, že pretrvávajúce problémové prejavy žiaka sú zrejme nejakým spôsobom posilňované reakciami prostredia, často samotného učiteľa. A naopak, že na svoje vhodné, žiadúce správanie nedostáva nijakú pozitívnu odozvu.
Fontana uvádza príklad nežiadúceho správania žiaka, ktoré spočíva v provokujúcom vykrikovaní poznámok.
Učiteľ zvyčajne reaguje tak, že žiaka napomína, rozčuľuje sa a pod. Ak je cieľom žiaka upútať na seba pozornosť spolužiakov a učiteľa, či dokonca skúšať, koľko ten vydrží, učiteľove reakcie presne zodpovedajú tomu, čo žiak chce dosiahnuť.

Pôsobia teda ako pozitívne posilnenie jeho správania sa, ktoré bude žiak preto aj ďalej opakovať. Učiteľ by teda nemal napomínať žiaka, ale mal by zmeniť svoje správanie, odoprieť mu posilnenie a takéto prejavy si nevšímať.
Z druhej strany by si mal všímať situácie, kedy sa daný žiak správa žiadúcim spôsobom a také správanie posilňovať.

Percepčno-motorické učenie:
Percepčno-motorické učenie je jedným zo základných druhov učenia na jednoduchej úrovni. Pri tomto druhu učenia ide o motorické odpovede, ktoré sa osvojujú v súvislosti so senzorickými javmi.
Tento druh učenia má značný význam v mnohých oblastiach ľudskej činnosti.

Objasňuje, ako sa zreťazujú jednotlivé motorické reakcie do funkčných celkov, napr. pri písaní, práci na počítači, v rôznych druhoch športu, v hre na hudobný nástroj a pod.
Práve preto sa percepčno-motorické učenie zvyčajne charakterizuje ako zreťazenie motorických úkonov.
Podľa jednej z definícií (Požár, 1968) je to vysoko priestorovo a časovo organizovaný proces, v ktorom prebiehajú zmeny v organizácii a v schematizácii činnosti, a to na základe vzájomného pôsobenia zmien jednak v percipovanej podnetovej schéme a jednak v sekvencii radu odpovedí.

Pri týchto zmenách sa uplatňuje princíp spätnej väzby, pričom podstatnými sú zmeny v sekvenčnej organizácii činnosti. Pohyb totiž nie je iba efektórne motorickým aktom, ale tvorí spolu so svojimi riadiacimi kognitívnymi (senzorickými a myšlienkovými) zložkami jednotnú senzomotorickú štruktúru.
Táto štruktúra je, ako píše Linhart (1982) vývojovým predpokladom neskoršej hierarchicky organizovanej ľudskej činnosti, ktorá je riadená zložitými poznávacími procesmi, motivačnými faktormi a vôľou.

Motorické odpovede (motorické úkony) pri tomto druhu učenia sú oveľa zložitejšie než ako sme to videli pri motorických odpovediach utvorených podmieňovaním. Sú iné aj svojou kvalitou. Pri tomto druhu učenia neide iba o mechanické pospájanie alebo zreťazovanie jednotlivých pohybových prvkov, ale o integrovanú funkčnú a dynamickú jednotu všetkých zúčastnených zložiek.