Verbálne učenie:
Niekedy sa tento druh učenia označuje ako pamäťové učenie. Je to čisto ľudský druh učenia, keďže sa tu pracuje so symbolickým - slovným materiálom. Ide o vytváranie, zapamätanie si spojení - asociácií medzi slovami, pričom tieto spojenia nie sú založené na príčinnej, logickej súvislosti.
Nejde o zmysel, ale o ich styčnosť v priestore alebo čase. Spojenie sa vytvorí, pretože slová sa vyskytli vedľa seba alebo nasledovali za sebou.
Sila asociácie je o to väčšia, o čo častejšie sa slová spolu vyskytovali a čím je dotyk časovo novší.

Verbálne učenie ovplyvňujú viaceré činitele:
a) rozsah učebného materiálu,
b) charakter učebného materiálu,
c) zložitosť učebného materiálu,
d) diskriminácia prvkov v učebnom materiále,
e) miesto (pozícia) prvkov v učebnom materiále.

Jednotlivé uvedené činitele sú v psychológii učenia pomerne dobre rozpracované. Čitateľovi, ktorý by sa chcel s uvedenou problematikou podrobnejšie oboznámiť, odporúčame práce L.Ďuriča (1988).

Pojmové učenie:
Osvojovanie si pojmov a logických operácií, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom pojmového učenia, má v ľudskom učení mimoriadne dôležitú úlohu. Maršalová (pozri: L.Ďurič a kol., 1988) charakterizuje pojmové učenie ako osvojovanie si spoločnej odpovede na odlišné podnety, ktoré však popri svojej odlišnosti vykazujú nejaké spoločné črty.
Psychológia skúma pojmy ako súčasť duševného života človeka.
V psychológii učenia pojmy vystupujú ako mimoriadne pohyblivé, dynamické javy, ktoré ťažko možno vtesnať do nejakej logickej kategórie.

Význam pojmov sa u jednotlivcov môže neustále meniť podľa narastanie skúseností a poznatkov o ich obsahu. Úplne ináč chápe pojem „srdcová činnosť“ žiak základnej školy a ináč študent medicíny.
Pri pojmovom učení sa stretávame s dvoma procesmi: tvorenie pojmov a osvojenie pojmov. Tieto procesy však nie sú od seba striktne oddelené, ale vyskytujú sa spolu, vzájomne sa podmieňujú a doplňujú a práve ich kombinácia sa nazýva pojmovým učením.

Pri tvorení pojmov sa najčastejšie uplatňujú procesy analýzy a syntézy, ktoré sú však rozlične zastúpené v jednotlivých etapách utvárania pojmov. Tak napr. v prvých fázach utvárania pojmov sa u žiakov stretávame s elementárnou generalizáciou.
Chýba tu ešte proces analýzy. Napríklad, keď sa skúmal vzťah medzi slovom motýľ a pojmom hmyz a vták, deti všeobecne považovali motýľa viac za vtáka ako za hmyz. Po počiatočnej generalizácii (v danom prípade generalizovali na základe toho, že tak motýľ, ako aj vták majú krídla), kde pri pojmovom učení, kde prevláda proces syntézy, nastupuje diferenciácia, t.j. odlišovanie jednotlivých znakov a vlastností predmetov a javov.

V porovnaní s predchádzajúcim obdobím tu prevláda proces analýzy. Aj takéto učenie však môže byť ešte neúplné a často chybné, pretože pri vyzdvihovaní jednotlivých prvkov učiva žiak ešte nechápe podstatu problému.
Pri utváraní pojmov má významné miesto proces abstrakcie, ktorý sa v psychológii chápe ako myšlienková operácia, v dôsledku ktorej sa z predmetov alebo javov vynechávajú alebo vypúšťajú nepodstatné vlastnosti a znaky, pričom podstatné, typické vlastnosti a znaky nadobúdajú dominantné postavenie.

L.S.Vygotskij (1956) rozlišuje tri etapy vývinu utvárania pojmov u detí:

1. vyčlenenie nesformovaného, neusporiadaného, slovom označovaného zhluku predmetov, medzi ktorými neraz chýba vnútorný vzťah,
2. tvorenie komplexov, zoskupení a generalizovaní predmetov na základe ich objektívnych súvislostí, ktoré sú konkrétne, pričom vznikajú na základe bezprostrednej skúsenosti,
3. tvorenie skutočných, úplne rozvinutých a presne vymedzených pojmov.