Sociálne učenie:
V psychológii sa rozlišuje ešte jeden druh učenia - sociálne učenie. Odlišuje sa obsahmi, ktoré sa učíme. Súvisí so začleňovaním človeka do spoločnosti. Pri tomto druhu učenia si jednotlivec v styku s druhým človekom alebo so sociálnou skupinou osvojuje zručnosti, návyky a postoje potrebné k styku s ľuďmi, osvojuje si morálne, estetické a iné normy spoločnosti v ktorej žije, formujú sa jeho motívy a črty, ako je napr. individualizmus - kolektivizmus, agresivita - zmysel pre spoluprácu a pod.
Elementárnymi formami sociálneho učenia, podľa Čápa (1980) sú učenie napodobňovaním, sociálnym spevňovaním a identifikáciou.

a) Učenie napodobňovaním sa vyskytuje aj u zvierat.

U človeka je to forma sociálneho učenia, ktorá je najstaršia v histórii spoločnosti i vo vývoji jednotlivca. Dieťa napodobňuje dospelých v ich práci, v každodennom živote.
O niektorých etnických skupinách sa uvádza, že nebránia deťom pozorovať dospelých ani v najintímnejších situáciách, takže príležitosť k preberaní skúsenosti napodobňovaním je všestranná.

Dieťa sa napodobňovaním učí reči, mimike a gestikulácii, živému alebo zdržanlivému prejavu citov, napodobňovaním preberá aj sympatie alebo antipatie k rôznym druhom jedla a tovaru, ale tiež k rôznym druhom zábavy, športu, práce a pod.
Napodobňovaním preberá i spôsob života, spoločenské názory a postoje.
Napodobňovanie je však aj dôležitým mechanizmom pri vzniku nikotinizmu, alkoholizmu a iných drogových závislostí ako aj niektorých patologických prejavov.

b) Učenie sociálnym spevňovaním. Rodičia spravidla chvália a odmeňujú dieťa za správanie, ktoré zodpovedá požiadavkám, normám, zvyklostiam samej spoločnosti. To pôsobí ako spevnenie, posilnenie, dieťa si tým upevní svoje správanie.
Je to v podstate jeden z príkladov podmieneného reflexu, prípadne inštrumentálneho podmieňovania o ktorom sme už hovorili. Spevnenie alebo posilnenie prichádza od inej osoby, prípadne od sociálnej skupiny, preto hovoríme o sociálnom spevňovaní.

c) Identifikácia znamená doslova stotožnenie, t.j. stotožnenie s osobou, ku ktorej má jednotlivec veľmi kladný vzťah, úsilie stať sa takým, aká je táto osoba. Identifikácia súvisí
s napodobňovaním, niektorí autori medzi nimi ani nerozlišujú.

Rozlíšenie spočíva zhruba v tom, že napodobňovanie sa týka prevažne vonkajších foriem správania, kým v identifikácii ide predovšetkým o „vnútorné“ charakteristiky osobnosti, ako je napr. statočnosť, obetovanie sa alebo naopak bezohľadné presadzovanie svojej vôle a pod. Každý človek sa niekedy s niekým identifikuje: s otcom, učiteľom, so známym športovcom, s hrdinom z románu alebo filmu a pod.

Prijíma za vlastné jeho názory a zásady (a tým aj normy určitej spoločenskej skupiny, ku ktorej patrí), dochádza k zvnútorneniu týchto pôvodne vonkajších spoločenských požiadaviek a noriem. Jednotlivec potom porovnáva (niekedy priamo zámerne, uvedomene) svoje správanie a konanie s osobou, s ktorou sa identifikuje, so svojim vzorom či ideálom, s vnútornými, interiorizovanými normami.

Podľa toho hodnotí a koriguje svoje správanie a konanie. Je to osobitný prípad autoregulácie pri učení.
V učení identifikáciou je obzvlášť dôležitý jeden moment, ktorý vynikne pri porovnaní s učením na základe spevňovania. Sociálne učenie spevňovaním sa vyznačuje tým, že vychovávateľ opakovane odmeňuje alebo naopak trestá správanie dieťaťa a tak zvonka reguluje proces učenia, prípadne výchovu dieťaťa.

Oproti tomu pri učení identifikáciou jedinec uskutočňuje autoreguláciu, nepotrebuje teda stály dohľad a kontrolu, tresty a odmeny, prípadne je preňho prameňom radosti, uspokojenia, „odmenou“ to, keď sa správal v súhlase so vzorom a prijatou normou, kým prameňom nespokojnosti, „trestom“ je preňho opačné správanie. Učenie identifikáciou zodpovedá už vyššiemu stupňu vo vývine jednotlivca, je to mechanizmus dôležitý z hľadiska sebavýchovy a rozvíjania aktivity osobnosti (Čáp, 1980).