2. Nešpecifický transfer sa líši od špecifického tým, že tu ide o prenos spôsobilostí (vedomostí, návykov) z určitej situácie na inú, zdanlivo s ňou nesúvisiacu situáciu. Nešpecifický transfer (ktorý sa označuje aj ako všeobecný) má v živote jednotlivca mimoriadny význam. Najväčší význam sa mu pripisuje práve v učení, lebo sa týka takých všeobecných faktorov učenia, ako sú metódy, spôsoby riešenia úloh, techniky učenia sa, spôsoby emocionálneho prispôsobovania.

Existuje rad teórií, ktoré sú zamerané na vysvetlenie transferu. Okrem spomínanej teórie identických prvkov, ktorú rozpracoval E.Thorndike, bola rozpracovaná teória vzťahov, podľa ktorej pochopenie situácie (postrehnutie) vo všetkých jej vzťahoch je základnou bázou pre transfer v učení. Autormi tejto teórie sú tzv. celostní psychológovia.
Dnes sa psychológovia najviac zhodujú na teórii generalizácie, podľa ktorej k prenosu z jednej situácie na druhú dochádza v tej miere, v akej dokáže učiaci sa jednotlivec generalizovať (zovšeobecňovať) svoje predchádzajúce skúsenosti. Generalizovanými môžu byť nielen prvky obsahu učebného materiálu, ale aj postupy, spôsoby učenia, postoje k učeniu, kontrola a pod.

Zároveň sa uznáva, že čím je druh učenia vyšší (učenie pojmové a riešenie problému), tým je väčšia potenciálnosť transferu. Účinok transferu sa zvyšuje, ak učiteľ učiacich sa k tomu vychováva a, samozrejme, ak sa oni sami k tomu aktivizujú.
Aj študentov vysokej školy treba viesť k tomu, aby dokázali prenášať poznatky z jednej oblasti na druhú, aby chápali medzipredmetové vzťahy. Práve preto je veľmi dôležité, aby vyučujúci poznal aj obsah (sylaby) tých predmetov zaradených v učebnom pláne, ktoré sú v istom zmysle blízke predmetu, ktorý vyučuje.

Osobitný prípad transferu je tzv. obojstranný alebo bilaterálny transfer motorických zručností. Ide tu o prenos návyku z jednej výkonnej časti tela (napr. ruky) na druhú.
Pomocou pravidla horizontálnej osi sa ukázalo, že transfer z jedného pohybového výkonného orgánu na druhý je najväčší v prípade, ak ide o symetrické orgány (napr. z pravej ruky na ľavú). Ak je napríklad niekto pravák a pravá ruka sa mu poraní, dokáže niečo napísať aj ľavou rukou, napriek tomu, že sa to predtým neučil. Pomerne značný transfer badať aj v prípade, ak ide o výkonné orgány rovnakej strany tela (napr. transfer z pravej ruky na pravú nohu).

Pokiaľ ide o interferenciu, teda negatívny vplyv naučeného na iný prípad, vyskytuje sa tiež pomerne často v bežnom živote. Napr. ak sme navyknutí nosiť hodinky na ľavej ruke a z nejakého dôvodu si ich preložíme na pravú, často sa, ak chceme zistiť koľko je hodín, pozeráme na (prázdnu) ľavú ruku. Interferencia sa vyskytuje aj pri pojmovom učení a pri riešení problémov a to vtedy, ak princípy riešenia prenášame na oblasti alebo úlohy, kde neplatia.

4. Zákon opakovania v učení

V literatúre sa tento zákon označuje aj ako zákon cviku alebo frekvencie. Opakovanie v učení je nevyhnutné, avšak bez prihliadania k spomínaným trom zákonom (motivácie, spätnej informácie a transferu) by nebolo dostatočne efektívne.
Aktívne opakovanie by nemalo zabezpečovať kópiu toho, čo už v pamäti bolo, ale prv naučené a osvojené učivo by sa malo prepracovať, zdokonaľovať.

Opakovanie má byť teda aktívnym procesom a nie iba mechanickým bifľovaním. Nemalo by byť schematickým a stereotypným reprodukovaním naučených operácií, ale hlbokou modifikáciou predtým naučených úkonov a aktívnym pretváraním pôvodnej činnosti. Učitelia by nemali, azda okrem definícií, vyžadovať od študentov doslovné naučenie sa učebnej látky.
Napriek tomu sme často svedkami toho, že vysokoškolský učiteľ zhorší študentovi známku iba preto, že neodpovedal tak, ako to je v učebnici (resp. ako to napísal on). Efektívne opakovanie je totiž do istej miery aj tvorivou činnosťou.