Operačné (inštrumentálne) podmieňovanie:
Aj tento druh podmieňovania sme už opísali v predchádzajúcej časti. Základom operačného podmieňovania je, že sa jednotlivec učí „následky“ svojho správania. Učenie teda závisí na správaní jednotlivca, na tom, čo robí. Skúša rôzne aktivity, úkony, správanie a to, čo mu prináša žiadúce výsledky, sa naučí. Ide v podstate o učenie sa pokusom a omylom“. V tomto prípade sa vytvárajú spojenia medzi situáciou a správaním. Americký psychológ E. L. Thorndike postuloval tri zákony tohto učenia, ktoré sme už krátko spomenuli v predchádzajúcej časti.

a)Zákon pohotovosti:
- znamená, že jednotlivec sa učí vtedy, ak je pripravený konať, resp. ak je dostatočne motivovaný. Vtedy činnosť vyvoláva spokojnosť organizmu, kým nečinnosť nespokojnosť. Ak však organizmus nie je pripravený konať a musí činnosť vykonávať, potom vzniká stav nespokojnosti. Ak napr. dieťa túži niečo robiť, ale je mu to znemožnené, potom je nespokojné. Tiež je nespokojné, ak ho nútia robiť niečo, čo sa mu nechce.

b)Zákon cviku:
- (ktorý možno charakterizovať aj ako zákon frekvencie, opakovania, používania alebo praxe) znamená, že spojenia sa zosilňujú činnosťou, opakovaním. Čím viac je daná reakcia spojená s istou situáciou, tým viac sa spoj medzi nimi upevňuje a opačne. Cvik teda upevňuje spoj medzi S (situáciou) a R (reakciou), nedostatok cviku tento spoj oslabuje. Vedľajším faktorom ovplyvňujúcim cvik je intenzita a čerstvosť stimulu. Čím novšie je spojenie, tým ľahšie sa obnovuje.

c)Zákon efektu:
- znamená, že pozitívne dôsledky správania posilňujú spojenia medzi situáciou a správaním (reakciou), negatívne dôsledky správania ho oslabujú. Thorndike považoval tento zákon za základný zákon učenia a vyučovania.

Neskoršie experimenty ukázali, že tieto zákony neplatia za všetkých okolností. Azda iba zákon pohotovosti vystihuje veľmi dobre funkciu v učení. Zákon cviku však neplatí v pôvodnej podobe. Ukázalo sa to v pokusoch, v ktorých pokusným osobám zaviazali oči a takto mali nacvičovať kreslenie úsečiek určitej dĺžky. Výsledky ukázali, že bez znalosti výsledkov jednotlivých pokusov sa výkon celkom nezlepšoval ani pri viacnásobnom opakovaní.
Samotný cvik teda zrejme na úspešné učenie nestačí. Ani zákon efektu zrejme neplatí absolútne. Ak totiž uspokojujúce účinky posilňujú spojenia medzi S a R a neuspokojujúce ich oslabujú, potom by sme si mali zapamätať uspokojujúce skúsenosti a zabudnúť neuspokojujúce. Každá z vás však vie, že to tak nie je.
Zapamätúvame si aj skúsenosti, ktoré boli nielen neuspokojujúce, ale priam bolestné.

Thorndike a jeho nasledovníci sa usilovali operačné princípy preniesť z experimentálnych podmienok do praxe, do sveta školskej triedy, atletického štadiónu, nemocnice, materskej školy, rehabilitačnej starostlivosti, stredísk s celodennou opaterou, do závodov i úradov. Používanie operačných techník (ale aj techník klasického podmieňovania) v takomto reálnom životnom prostredí sa nazýva modifikácia správania.
Treba popravde priznať, že modifikácia správania bola v mnohých prípadoch úspešná. Psychológovia tohto zamerania učili rodičov, ako učiť svoje deti rannej toalete, naučili autistické deti, ktoré nikdy predtým nehovorili, používať slovník obsahujúci niekoľko sto slov, cvičili alebo učili postihnutých a mentálne retardovaných dospelých komunikovať, obliekať sa atď.