Myslenie

Všeobecná charakteristika myslenia.

1. Myslenie je proces sprostredkovaného poznania. Týmto prostriedkom býva najčastejšie naša minulá skúsenosť, naše vedomosti alebo i rôzne prístroje. Príklad. Žiak uteká ráno do školy a vie, že už je neskoro. Celú cestu si vymýšľa nejakú výhovorku, bojí sa, ako to bude vyzerať, až otvorí dvere od triedy a bude sa musieť ospravedlňovať atď.
Akonáhle však vbehne na chodbu a blíži sa k svojej triede. počuje krik, šum, ba aj pískanie. Okamžite sa mu uľaví. Prečo? Učiteľ ešte neprišiel. Ako to spoznal? Prostriedkom mu bola minulá skúsenosť. Keby tam bol učiteľ, určite by nikto nepískal a nekričal - o tom sa už veľa ráz predtým presvedčil.

2. Myslenie poznáva predmety v ich podstatných vzťahoch a závislostiach. Napr. bez predchádzajúceho vzťahu, bez znalosti toho, čo predchádzalo, nemôžeme nič povedať o človeku, ktorého uvidíme so zdvihnutou rukou, čo práve robí. Závislosti sú však rôzne - sú vonkajšie, viditeľné a vnútorné, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé. Myslenie hľadá zákonité závislosti, podstatné vzťahy, bez ktorých by daný jav prestal byť samým sebou, bez ktorých by nemohol existovať.

3. Myslenie je zovšeobecnené poznanie.
Napr. ak starší žiak vojde do ktorejkoľvek školy a bude tam počuť šum, krik a pískanie, bude mu úplne jasné, že tam učiteľ nie je. Je to všeobecný poznatok, nadobudnutý skúsenosťou. Práve na základe zovšeobecnenia boli sformulované všetky fyzikálne zákony atď.

4. Myslením odrážame skutočnosť presnejšie a hlbšie ako v predstave.
Nevieme si predstaviť rýchlosť svetla, ale myslieť o nej, reálne s ňou rátať, dokonca aj merať ju môžeme. Rovnako je to v diferenciálnom počte. Tam sa narába s nekonečne malými veličinami, ktoré sa blížia nule, ale nie sú rovné nule. To si predstaviť nevieme, ale predsa práve na tom je založený celý infinitisimálny počet.

5. Myslenie znamená i vedecky predvídať, predpovedať.
Myslenie nám dáva možnosť poznať to, čo je práve teraz, ale aj to, čo bude a to práve na základe poznania zákonov prírody a spoločnosti. Každé vedecké bádanie nie je nič iné, ako predvídanie.
Príklad :
Predvídam, že ak vypustím z ruky kľúč, spadne na zem, lebo poznám gravitačný zákon.

6. Myslenie je proces cieľavedomý.
Každá myšlienka, to ešte nie je myslenie. Môžem si ležať v posteli, napadajú ma rôzne myšlienky, ale to ešte ani zďaleka neznamená, že už myslím, to by bolo veľmi jednoduché. Myslenie sa začína iba vtedy, ak sa pred nami vynorí nejaká otázka, problém. a myslenie je riešením tejto otázky, tohto problému.

7. Naše myslenie je úzko späté s rečou.
Myslenie sa uskutočňuje v podobe slov, reči, aj keď najčastejšie je to naša vnútorná reč.
Pokúsime sa teraz sformulovať definíciu myslenia.
Myslenie je sprostredkovaný a zovšeobecnený odraz predmetov a javov objektívneho sveta v ich podstatných vzťahoch, vlastnostiach a zákonitostiach.
Formy myslenia :

Existujú tri formy myslenia: pojem, súd a úsudok.

Pojem - forma myslenia, ktorou odrážame všeobecné a podstatné znaky a vlastnosti predmetov a javov reálneho sveta.

Pojem nemôže existovať bez slova. Nie je myšlienka bez slova, nie je ani pojem bez slova.
je známe, že už samo slovo zovšeobecňuje. Prečo? Pretože každé slovo je vlastne signálom signálov, teda signalizuje celý rad predmetov a nie iba jeden. Ak povieme napríklad „les“, neznamená to iba nejaký konkrétny les, povedzme, v Karpatách, ale v podstate akýkoľvek les, kdekoľvek na svete.

Z druhej strany si však treba uvedomiť, že pojem a slovo, to nie je to isté. Ide o to, že ten istý pojem môžeme vyjadriť rôznymi slovami (už preto, že v každom jazyku znie ináč), alebo niekedy zasa pre niekoľko rôznych pojmov existuje iba jedno slovo (napr. koruna, čelo, atď.).

Pojem a predstava :

1. Medzi nimi je tesný vzťah
a) Pojem vzniká na základe predstáv. Vzniká totiž na základe analýzy mnohých konkrétnych predmetov.
b) Predstava je oporou pojmu. Pri zložitých pojmoch je často potrebné vracať sa k predstavám. Geometria napr. často používa toto vracanie sa k predstave.

2. Sú medzi nimi i určité rozdiely

Pojem: Predstava:
a) nenázorný a) názorná
b) zovšeobecnený, abstraktnýb) konkrétna, jedinečná
c) odráža iba podstatné vlastnostic) odráža aj nepodstatné vlastnosti

Pojem je myšlienka o predmete, predstava je obraz predmetu.
Veda sa stále rozvíja, rozvíjajú sa aj pojmy. Napr. pojem „atóm“ už dávno nezodpovedá pôvodnému významu - nedeliteľný.

Súd - druhá forma myslenia, ktorá odráža vzťah medzi dvoma pojmami. V základe súdu teda leží pojem. Keď hovoríme, vždy vyslovujeme súdy. Príklady: Nemám peniaze; svieti slnko; atď.

Súd je teda taká forma myslenia, ktorou niečo o predmete či jave tvrdíme alebo popierame. Vynesenie súdu predpokladá vždy dve veci: poznanie vzťahov medzi jeho časťami a presvedčenie o správnosti súdu.

Úsudok - forma myslenia, ktorou vynášame súd o niečom, čo vyplýva z platnosti iného súdu alebo iných súdov. Často sa možno stretnúť s tvrdením, že úsudok vzniká na základe viacerých súdov, ale je zrejmé, že niekedy na to stačí súd jediný.
Napr. ak poviem, že lampa je na stole, logicky z toho vyplýva ďaľší súd - stôl je pod lampou.
Pre proces vyučovania je dôležité poznať úsudok :
induktívny, deduktívny a úsudok z analógie.

Indukcia - úsudok z indukcie :
Induktívny úsudok je postup od zvláštnych, konkrétnych prípadov k všeobecnému poznatku - od príkladu k pravidlu.

Príklad: železo, cín, meď atď. sa teplom rozťahujú. To sú všetko kovy. Z toho vyplýva záver, že kovy sa teplom rozťahujú.

Všeobecný záver, ktorý sa robí na základe indukcie je značne hodnoverný. V opačnom prípade nemáme právo robiť široké zovšeobecnenia. Pre správnosť induktívneho úsudku je preto dôležité vedieť, od akých vlastností alebo kvalít predmetu môže závisieť nami pozorovaný jav, a zisťovať, či sa mení tento znak v jednotlivých prípadoch, s ktorými sme sa oboznámili, alebo či sa nemení.

Dedukcia - úsudok z dedukcie :
Opačným procesom indukcie je dedukcia.
Deduktívny úsudok je vyvodzovaním zvláštneho prípadu zo všeobecného poznatku.
Napr. keď viem, že 3 sú deliteľné všetky čísla, ktorých číslice v súčte sú násobkom 3, potom z toho môžeme vyvodiť, že aj číslo 4128 je deliteľné 3.

Podobne postupujeme i pri kontrole predpokladov. Ak si myslíme, že máme do činenia s kyselinou, používame na potvrdenie tohto tvrdenia lakmusový papierik. Ak sa zafarbí na červeno pri ponorení do danej tekutiny, tak vieme, že skutočne ide o kyselinu.

V tomto prípade sme sa opierali o všeobecný poznatok, podľa ktorého od kyseliny sa lakmus vždy zafarbí na červeno.

Analógia - úsudok z analógie :
Analógia spočíva v tom, že zo známych konkrétnych prípadov usudzujeme na iný podobný prípad. Napr. z toho, že forma sopiek na Zemi je podobná forme hôr na Mesiaci, začalo sa usudzovať na sopečný pôvod týchto hôr.

Analógiu najčastejšie používajú deti, ale i dospelí. Treba povedať, že poznatky získané analógiou nie sú dostatočne hodnoverné.

Myšlienkové operácie :
1. Porovnávanie - je to zisťovanie podobnosti a rozdielnosti predmetov alebo javov.
2. Analýza - myšlienkové rozčlenenie niečoho na časti, alebo myšlienkové vyčleňovanie jednotlivých vlastností predmetov alebo javov.
3. Syntéza - myšlienkové spájanie týchto častí alebo vlastností
4. Abstrakcia - odmyslenie so niektorých vlastností alebo častí predmetu, ktorý práve vnímame alebo o ktorom rozmýšľame.
5. Konkretizácia - protikladný proces abstrakcie. Je to v podstate uvedenie nejakého príkladu, akási ilustrácia niečoho všeobecného. V škole sa používa veľmi často.
6. Indukcia - postup od zvláštnych prípadov k všeobecnému poznatku. Tak boli objavené všetky prírodné zákony.
7. Dedukcia - postup, ktorý spočíva vo vyvodzovaní zvláštneho konkrétneho prípadu zo všeobecného poznatku. Treba vedieť, že i dedukcia prináša nové cenné poznatky.

Myslenie ako riešenie problému :

1. Už sme uviedli, že myslenie začína tam, kde sa pred nami vynorí nejaká otázka, nejaký problém. Kde nie sú otázky, nie sú problémy, tam nie je o čom rozmýšľať.
Prvou nevyhnutnou podmienkou myslenia je teda videnie otázky, problému.
Vidieť problém, to už je vlastne i začiatok jeho riešenia.
Vo vedeckej práci videnie problému je veľmi závažná vec, ktorá závisí od skúseností a vedomostí. Kto nič nevie, ten ani nemáva nijaké otázky, ale čím viac o veci vieme, tým viac sa pýtame. Samozrejme, že nestačí iba vidieť otázku.
Treba si jasne uvedomiť, v čom otázka spočíva. Treba vedieť správne otázku postaviť
(jasná formulácia a konkrétnosť otázky).

2. Druhým podstatným znakom alebo etapou riešenia problému je oboznámenie sa s údajmi, s podmienkami riešenia, s tým, čo už vieme, či by sa z toho nedalo vyvodiť niečo, čo by nás priviedlo k cieľu. Tak postupujeme napr. pri matematických úlohách.
Najskôr si zistíme, čo je nám dané, a potom na základe týchto poznatkov vyvodzujeme ďalšie.

3. Najdôležitejšiu úlohu v procesoch myslenia majú predpoklady, hypotézy.
Každý takýto predpoklad, každú hypotézu je potrebné overiť, tie ktoré k cieľu nevedú, vypustiť, zamietnuť.

4. To je vlastne štvrtá etapa riešenia myšlienkovej úlohy, problému - overovanie hypotéz. Základným spôsobom overovania je prax - spoločenská prax.
Niekedy je nutné overovať iba „v hlave“.

5. Napokon poslednou etapou je prikročenie k realizácii a splneniu úlohy.

Reč :
Charakteristika reči :
Reč je proces styku medzi ľuďmi prostredníctvom jazyka. Rečový styk nie je možný ináč, ako na základe a prostredníctvom jazyka.

Musíme jasne rozlišovať tie dva pojmy: jazyk a reč.
Jazyk si vytvára spoločnosť. Formuje sa v reči ľudí a súčasne je produktom spoločenského vývinu. Každý jednotlivec nájde už hotový jazyk, ktorým hovoria ľudia okolo neho, ľudia, ktorí ho obklopujú.
Tento si v priebehu vlastného vývinu osvojuje.
Každý jazyk má tieto atribúty:
a) určitý systém významových slov (lexikálne zloženie jazyka)
b) určitý systém rozličných pomerov, vzťahov slov a slovných spojení (gramatika)
c) jazyk sa vyznačuje tiež určitým hláskovým zložením (fonetika).
V systéme jazyka je každému slovu historicky priradený určitý význam. Význam slova je vždy zovšeobecnenie.

Rečou, na rozdiel od jazyka, nazývame samotný proces slovného styku: oznámenia, pokyny, otázky, rozkazy. Z psychologického hľadiska jazykový styk predstavuje zložitú činnosť. Aby sme podali prostredníctvom reči nejaký obsah, je nutné nájsť tie slovné významy, ktoré sa hodia na správne vyjadrenie tohto obsahu, ale je nutné ich tiež konkretizovať
(napr. „učebnica psychológie“ - tu je slovo psychológia konkretizované slovom učebnica).
Okrem obsahu. podávaného jazykom, sa v reči vyjadruje aj náš emocionálny vzťah k tomuto obsahu (napr. rôznou intonáciou).
Napokon v reči je vyjadrené i to, prečo sa niečo hovorí, t.j. aký význam má výpoveď pre samotného hovoriaceho (podtext). Napr. ak hovorím:“Ja by som to urobil tak - tým už dávam jasne najavo, že nesúhlasím s tým, ako sa to spravilo a že sa to nespravilo tak, ako si to ja predstavujem.

Druhy reči :
Predovšetkým delíme reč na:
a)vnútornú
b) vonkajšiu.

Vnútorná reč vznikla na istom stupni vývoja ľudskej spoločnosti, vtedy, keď už bol človek schopný vnútorného procesu odzrkadľovania skutočnosti v slovných pojmoch. Myšlienka sa formuje vo vnútornej reči.

Vonkajšia reč sa delí na :
1. ústnu
2. písomnú.

Základným východiskovým druhom ústnej reči je reč, ktorá plynie v podobe rozhovoru. Taká reč sa nazýva dialogickou. Je aktívne podporovaná.

Inou formou ústnej reči je reč, ktorú prednáša jeden človek.
To je reč monologická (rečník, prednášateľ).

Veľmi dôležitou formou je reč písomná. Prečo?
Dnes už väčšina ľudí vie písať a čítať. Táto forma je náročnejšia, pretože tu nie je priamy kontakt s poslucháčom. Práve preto musí byť maximálne presná. Napríklad pomerne ľahko môžete o niekom povedať, ako sa vám javí, aký je.
Ale napísať to (v podobe nejakého hodnotenia) to už je oveľa ťažšie.

Keď s niekým vedieme rozhovor, nekomunikujeme iba jazykovo.
Do komunikácie vstupujú i naše predstavy o sociálnych poznatkoch a očakávaniach.
K zdôrazneniu toho, čo hovoríme, používame i neverbálne signály alebo kľúče.
Reakcie na neverbálne signály sú niekedy dokonca silnejšie ako na slová.
Schopnosť primerane reagovať na sociálne komunikačné signály je podmienkou zapojenia sa do spoločenského života.

Pri konverzácii si tiež pomáhame gestami. Gestá sú pohyby v priebehu rozhovoru, ktoré zvyčajne robíme rukou a pažou. Používame ich k tomu, aby sme zdôraznili alebo ilustrovali to, čo hovoríme. Pravdepodobne majú veľmi presné, kultúrne vymedzené významy.

Neverbálne aspekty komunikácie, o ktorých budeme podrobnejšie hovoriť v rámci sociálnej psychológie, majú zrejme veľký význam.
Neverbálne signály sú však často nevedomé, a azda aj preto ich ľudia často považujú za závažnejšie indikátory „skutočných“ postojov hovoriaceho ako to, čo práve hovorí.