referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Blanka
Nedeľa, 16. júna 2019
Vôla
Dátum pridania: 16.09.2009 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: BakalarRia
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 729
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 5.1
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 8m 30s
Pomalé čítanie: 12m 45s
 

Ak hovoríme o vôli, máme na mysli vedomé, resp. uvedomené konanie. V bežnom živote sa o vôli usudzuje z cieľavedomosti, sily „ja“, t.j. sily, ktorou sa „ja“ proti niektorému pudovému impulzu alebo naučenej a silne zafixovanej potrebe bráni.
Napríklad ak prestanete fajčiť, každý vám povie, že máte slinú vôľu, hoci prestať fajčiť nemusí si vždy vyžadovať „vôľu“, môže k tomu dôjsť na základe rozumových úvah. Inokedy sa hovorí o vôli, ak sa niekto usiluje o dosiahnutie nejakého cieľa.

Charakteristika vôľového konania a jeho rozbor.
Základnou jednotkou psychologickej analýzy je činnosť človeka.
Pri analýze činnosti človeka, či už pri práci robotníka, roľníka, vedca, vystupujú do popredia také kvality ako je samostatnosť, vytrvalosť, sebaovládanie, schopnosť doviesť veci do konca.
Tieto kvality osobnosti prezrádzajú vlastne vlastnosti vôle.
Vidíme teda, že vôľa a vôľové konanie je neobyčajne dôležité pre priebeh a celkový výkon v určitej činnosti.

Vcelku vôľové konanie charakterizuje:

a) Uvedomenie si cieľa, čo treba dosiahnuť a čo človek môže dosiahnuť. Štruktúra cieľa obsahuje ideálny cieľ, ktorý by sme chceli dosiahnuť a akčný cieľ, t.j. čo si trúfam dosiahnuť. Akčný cieľ sa vyhýba krajnostiam, tzv. „tvrdej norme“ alebo „mäkkej norme“. Napr. pri streľbe do terča skôr dosiahnuť dobré umiestnenie ako netrafiť.

b) Uvedomenie si prostriedkov, vedúcich k cieľu
(tréning, príprava, organizácia celej činnosti človeka, napr. u špičkových športovcov a pod.).

c) Predpokladá rozhodovanie - to je proces rozhodovania medzi rozličnými aktualizovanými pohnútkami - napr. ísť do kina alebo sa učiť; rozhodovanie medzi prostriedkami, aké prostriedky použiť, atď; rozhodovanie o tom, kými operáciami dosiahnuť cieľ (aké činnosti), aké formy správania použiť a pod.

d) Túto zložitú činnosť sprevádza spravidla napätie; napätie vystupuje pred rozhodnutím (urobiť to tak alebo inak) a po rozhodnutí zas vyplýva zo štruktúry cieľa; redukuje sa voľbou akčného cieľa.

Vôľové konanie prebieha v časovom slede a sú preň príznačné tieto fázy:

1. Vznik pohnútky a predbežné vytýčenie cieľa. Pohnútky, motívy odrážajú aktualizované motivačné komponenty ako sú potreby, záujmy a pod. Pohnútky, motívy sa odrážajú vo vedomí, v chcení človeka. Vždy však nestačí „chcieť“ a podľa predstavy cieľa konať, pretože nie vždy je jednoduché chcieť. Človek môže chcieť „to“ ale aj „ono“. Tu je človek postavený do situácie voľby (kúpiť auto, alebo chatu?).

2. V takých prípadoch nastáva druhá fáza vôľového konania: posúdenie rozličných motívov, pohnútok, „boj motívov“. Chcieť to i ono sa málokedy dá, najmä ak ide o vzájomne nezlučiteľné veci. Posudzovať motívy, to je niekedy veľmi ťažká a zložitá vec. Tým zložitejšia, čím sú dôsledky ťažšie a trvalejšie. Posudzovanie je intelektová selekcia chcení, ktorá sa posudzuje z hľadiska cieľa a následku.

3. Tretie štádium tvorí rozhodnutie, ktoré je špecifikom vôľového konania, spoločenského dosahu hodnotenia rozhodnutia. Rozhodnutie je kritický bod, kritérium hodnotenia človeka zo strany spoločnosti. Rozhodovanie je preto aj spoločensky závažný fakt. V tomto smere sa pre posudzovanie rozhodnutia berú do úvahy platné spoločenské normy.
Osobnosť je nimi viazaná, ale nemôže sa nimi viazať absolútne.

Je osobitosťou človeka, že niekedy jeho rozhodovanie jeho súčasníci, poplatní starým normám na posudzovanie, nemusia pochopiť. Vzniká nedorozumenie, taký človek je obeťou „starých noriem“, alebo lepšie povedané hrdinom, „vzorom“ na utvorenie novej normy. Môžu tu poslúžiť príklady z histórie.
Napr. Ján Hus a i. Pre ľudí, ktoré priniesli osobné obete, t.j. zamietli konformnosť, bola kritériom rozhodovania časová dimenzia.

Táto dimenzia je zaujímavá. Z niektorých robí prorokov, prinajmenšom pokrokových ľudí, z iných robí spiatočníkov, reakcionárov a pod. V týchto hodnoteniach, v ich konkrétnom kritickom posúdení a rozhodnutí je súčasne obsiahnutá dimenzia času.

4. Posledná fáza sa týka vykonania rozhodnutia. Vykonanie rozhodnutia predpokladá plán ďalšej činnosti a regulácia konania podľa tohto plánu.
Taký postup predpokladá sebaovládanie, sebakontrolu a húževnatosť.

Individuálne vlastnosti vôle :
Okrem tejto všeobecnej charakteristiky vôle rozlišujeme individuálne vlastnosti, t.j. tie, ktorými sa ľudia navzájom líšia, a to samostatnosť, cieľavedomosť, rozhodnosť a vytrvalosť.

1. Samostatnosť sa týka rozhodovania a vytyčovania cieľov a voľby prostriedkov. Samostatný človek sa rozhoduje sám podľa svojich informácií a názorov. Byť samostatný neznamená nevypočuť si mienku iných; mienka iných môže obsahovať dôležitú informáciu. Samostatnosť v rozhodovaní, vytyčovaní cieľov a voľbe prostriedkov znamená, že rozhodujúci sa človek môže vypočuť a aj vypočuje mienku iných, ale rozhoduje sa sám. Protikladom samostatnosti je ovplyvniteľnosť, nesamostatnosť, sugestibilita; negatívom samostatnosti je „svojhlavosť“, „tvrdohlavosť“.

2. Cieľavedomosť v správaní znamená, že človek určitú činnosť vykonáva vzhľadom na blízke a perspektívne ciele, ktoré v každom momente svojím správaním sleduje. Cieľavedomosť v práci a v živote sa podriaďuje a hodnotí podľa zásad. Všeobecne možno povedať, že spoločensky je významná taká cieľavedomosť, ktorá vyplýva zo spoločensky prijatých zásad. Cieľavedomosť, ktorá vychádza len z egoistických záujmov a zásad, vedie k malichernosti, nedotklivosti, namyslenosti a neúcte voči spoluobčanom.

3. Rozhodnosť je vlastnosť vedieť správne sa rozhodnúť najmä v rozhodujúcich okamihoch, v ťažkých životných podmienkach a situáciách. Rozhodnutie overuje prax a čas. Preto pri posudzovaní rozhodovania nie je podstatná iba rýchlosť. „Dvakrát meraj a raz rež“, hovorí príslovie.

Rozhodnosť nemá nič spoločné so zbrklosťou.
Nezdôvodnené odkladanie rozhodnutia je známkou nerozhodnosti. Rozhodnosť neznamená len rozhodnúť sa, ale aj uskutočniť rozhodnutie, prípadne ho korigovať, ak sa vyskytnú nové skutočnosti.

4. Vytrvalosť je vlastnosť, ktorá zabezpečuje prijaté rozhodnutie doviesť do konca. Táto vlastnosť sa uplatňuje najmä pri prekážkach, neúspechoch, ktoré môžu človeka stretnúť a aj stretávajú. Človek môže na neúspech reagovať tak, že zníži svoje ašpirácie dosiahnuť akčný cieľ a rezignuje; vytrvalý človek vie neúspech prekonať. Opakom vytrvalosti je tvrdohlavosť. Tvrdohlavci sa za každú cenu, akoby „bez rozumu“ ženú za cieľmi, často márnymi, zbytočnými.

Vôľové vlastnosti človeka sa formujú v spoločnosti.
Majú plný spoločenský význam, ak sa riadia zásadami spoločnosti. Vôľové vlastnosti sú vždy vlastnosťami osobnosti a preto majú odrážať spoločenský obsah. V tom prípade môžeme hovoriť aj o vôľových vlastnostiach charakteru človeka. Osobitný význam majú také vlastnosti charakteru, ako je disciplinovanosť, sebaovládanie a sebadisciplína, statočnosť a smelosť.

Disciplinovanosť vo všeobecnosti znamená dodržiavať zásady spolunažívania, rešpektovať zásady spolunažívania a podriaďovať sa všeobecným požiadavkám platným pre ľudskú činnosť a správanie.

Sebaovládanie a sebadisciplína je schopnosť kontrolovať svoje správanie, vystríhať sa všetkého škodlivého, nepotrebného a nedôstojného. Sebaovládanie sa vzťahuje aj na možnosť kontroly citových prejavov.

Statočnosť a smelosť sú vynikajúce kvality charakteru a vôle, ktoré sa prejavujú v pripravenosti dosahovať spoločensky prospešné ciele bez ohľadu na osobný prospech a nebezpečenstvo života. Opakom tohoto je zbabelosť, malomyseľnosť, ktorá sa prejavuje v strachu o sebe, čo môže viesť k nedisciplinovanosti, neplneniu svojich povinností.

Formy predvôľového alebo nevôľového konania :

1. Za najjednoduchšiu formu predvôľového konania možno považovať konanie reflexné v podobe známych vrodených nepodmienených reflexov ako je reflex pupilárny
(zúženie zreničky pri silnom svetle), hltací, kýchací, sací reflex, narovnanie porušenej rovnováhy, ale aj odtiahnutie ruky pri dotknutiu sa horúceho predmetu, mimovoľné odvrátenie hlavy smerom k zdroju nového zvuku a pod. Spadalo by sem aj konanie na úrovni podmieneného reflexu najmä u malých detí, pretože u dospelého človeka je toto sprevádzané vedomím.

2. Inštinktívne konanie, je forma vrodeného konania, živená pudovými impulzmi, ktorá vykazuje istú stálosť, nemennosť.
Napr. u zvierat poznáme jednotlivé, stále, zvláštne druhy vyhľadávania si partnerov, hniezdenia, obstarávania mláďat a pod. U človeka je však veľmi málo toho, čo možno označiť ako inštinktívne správanie.

Za jediné pregnantne vytvorené inštinkty i človeka môžeme pokladať azda iba sací a hltací inštinkt, ako pomerne zložité hotové formy správania v službe pudu hladu. Niektorí autori pripúšťajú, že sa aspoň v náznakoch prejavuje inštinkt sociálny
(u malého dieťaťa hľadanie kontaktu s inými ľuďmi), inštinkt hry, inštinkt materinský, inštinkt pohlavný.

3. Napokon, niektorí autori uvádzajú ako ďalšiu formu predvôľového správania alebo snaženia návyky a zvyky. V istom zmysle to možno prijať, pretože návyky a zvyky sa chápu ako zautomatizované komponenty uvedomelej činnosti, ktoré vznikajú v procese jej vykonávania, tzn., že tieto komponenty vykonávame bez účasti vedomia, vôle.
Pritom však nesmieme zabudnúť, že samotná činnosť, jej celok zostáva uvedomený (od nepodmienených reflexov, ktoré sú automatické od začiatku, sa návyky odlišujú tým, že sa stávajú automatizovanými zásluhou cviku), neuvedomené sú iba operácie, ktorými sa tá ktorá činnosť uskutočňuje

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.