„Osobnosť – v spoločensko-vednej literatúre je všeobecne prijímané chápanie osobnosti ako zložitý bio-psycho-sociálny systém. „ ( Kratochvílová., 2007, s.40 )
Odborná literatúra charakterizuje osobnosť ako rozvoj psychických a fyzických síl, vonkajších a vnútorných vlastností človeka. (1)

Ak hovoríme o osobnosti, zaujímajú nás v podstate tri hlavné otázky:

1. Čo daný človek vie, teda problematika jeho schopností, zručností, vedomostí.
2. Čo daný človek chce, teda problém jeho motivácie, cieľov, želaní, potrieb ideálov atď.
3. Čo vlastne daný človek je, teda otázka jeho vlastného „Ja“, charakteru.

Najskôr sa pokúsime odpovedať na prvú uvedenú otázku, teda na otázku schopností človeka. Čo sú to vlastne schopnosti? Vieme, že medzi ľuďmi sú značné rozdiely nielen v tom, čo vedia, ale aj v tom, čo sú schopní sa naučiť. Nech sa pustíme do čohokoľvek, do hry na husle, do tenisu, šachu, nejakého cudzieho jazyka, každý z nás má pre každú z týchto činností svoj osobný strop, t.j. úroveň, ktorej môže ešte dosiahnuť, ak k tomu bude mať optimálne podmienky a ak bude mať skutočný záujem a vytrvalosť v zdokonaľovaní sa.

Tento osobný strop je na začiatku života daný dedičnou a vrodenou výbavou.
Do tej miery, ako sa podmienky osobného rastu v tom alebo onom smere líšia od optima, náš osobný strop sa v určitom smere znižuje. Schopnosť by sa teda z tohto hľadiska mohla definovať ako potencialita, ako možnosť, prípadne učenlivosť pre danú činnosť.
Podľa najvšeobecnejšie prijímanej definície pod schopnosťou rozumieme súhrn vlastností, ktoré umožňujú úspešne vykonávať nejakú činnosť . Termín „schopnosť“ má však v bežnej reči i v psychológii ešte ďalší závažný význam. Hovoríme o „schopnosti farebného videnia“, o organizačných schopnostiach, o schopnosti logicky myslieť a pod.
Rozumieme teda schopnosťami niektoré psychické či fyziologické funkcie alebo zovšeobecnené činnosti. Tieto funkcie sú už vyvinuté a uplatňujú sa, nie je to niečo, čo by sme sa museli ešte len učiť. Sú to však funkcie, ktoré sa často uplatňujú vtedy, ak sa máme naučiť niečo nové, prispôsobiť sa nezvyčajnej situácii. Podmieňujú výkonnosť v nových činnostiach. Sú hotovými realizáciami možností, ktoré nás zaujímajú. Ak máme skúmať možnosť učenia, odhadnúť, čo človek dokáže, vychádzame, prirodzene z toho, čo už vie.
Mali by sme teda mať osobitný termín pre schopnosť ako možnosť, ako potencialitu, ako schopnosť naučiť sa : šachy, tenis, cudzí jazyk a pod. (angličtina má pre to termín aptitude) - a iný termín pre tie psychické alebo psychofyziologické funkcie alebo zovšeobecnené činnosti.

Angličtina má na to termín „ability“, ktorý ruština niekedy prekladá ako „umenie“ a ktorý označuje, čo človek vie, akého výkonu je v súčasnej dobe schopný v tej alebo onej činnosti, pričom ide o výkon jednak v konkrétnych činnostiach, ako je napríklad riešenie rôznych úloh, ktoré si vyžadujú logické myslenie. Český termín „dovednosť“ alebo slovenský termín „zručnosť“ je príliš spätý s motorikou. Iný vhodný termín však, žiaľ, nemáme.

Keď sme zaviedli pojem osobného stropu, t.j. najvyššej úrovne, akú môže daný jednotlivec v danom smere dosiahnuť, museli sme si všímať i iné vlastnosti, ako sú schopnosti, napr. vytrvalosť a záujem. Znamená to, že nie každú vlastnosť, ktorá človeka disponuje k vysokej výkonnosti, označujeme ako schopnosť. Napr. ten, kto je dominantný, bude mať výhodu v organizačnej činnosti
(pokiaľ nie je jeho dominancia príliš veľká), ale dominanciu preto ešte neoznačíme ako zložku schopnosti. Je to povahová vlastnosť.

Zdá sa akosi samozrejmé, že vieme, čo medzi schopnosti patrí a čo nie. A predsa je niekedy ťažké túto zdanlivú samozrejmosť presnejšie vyjadriť. Upresniť niektoré termíny, ktoré sa v literatúre o schopnostiach, ale aj v laickom živote často vyskytujú.

Niekedy sa stretávame s termínom „talent“, ale tým sa zvyčajne neoznačuje nič iné, ako vysoká úroveň niektorej schopnosti. Podobne je to s termínom „génius“, čo je najvyššia úroveň rozvinutia nie len jednej ale viacerých schopností. Mimochodom, uvádza sa, že jeden génius sa rodí približne na 4 milióny ľudí.

Každá schopnosť je založená na istom vrodenom podklade, na „vlohe“, čo je ďalší termín, ktorý si treba objasniť.

Vlohy sa definujú ako :
anatomicko-fyziologické osobitosti nervového a humorálneho systému, pričom na základe jednej vlohy sa môžeš vyvinúť niekoľko blízkych schopností.
Napr. na základe hudobnej vlohy sa môže vyvinúť schopnosť hrať na nejaký konkrétny hudobný nástroj, ale aj schopnosť spievať, ladiť nástroje atď. Z druhej strany, ak daný jednotlivec nebude mať príležitosť svoju vlohu rozvíjať, nemusí sa z nej vyvinúť nijaká schopnosť, podobne ako keď nebude mať motiváciu rozvíjať danú vlohu, teda zaoberať sa činnosťou, ku ktorej daná vloha disponuje.

Existuje ešte jeden pomerne často sa vyskytujúci termín, a to „nadanie“. Je to vlastne súhrn vlôh. Niektorí autori definujú nadanie ako súhrn schopností i zručností pre určitú činnosť (napr. Teplov).

Klasifikácia schopností :
V zásade možno schopnosti deliť na :

A, všeobecné
B, špeciálne.

Za všeobecnú schopnosť sa považuje inteligencia. Mnohí autori ju chápu ako všeobecnú adaptabilitu, prispôsobivosť, schopnosť účelne sa zariadiť v daných podmienkach. Táto všeobecná schopnosť sa môže rôzne utvárať: u matematika sa vyvinie do brilantného abstraktného myslenia, u ambicióznej čašníčky do psychologického postrehu, u artistu v obdivuhodnú pohybovú presnosť atď.

Špeciálne schopnosti.
Patria sem predovšetkým verbálne schopnosti. Nejde iba o schopnosť vyjadrovať sa, ale najmä o schopnosť chápať zložité vzťahy vyjadrené slovami. Vynikajúce verbálne schopnosti musí mať okrem filozofa psychológ, právnik, učiteľ, agent.
Naproti tomu technik alebo výtvarný umelec môže mať tieto schopnosti v slabšej miere.
Dokonca by sa dalo povedať, že u inžiniera je tak trocha podozrivé, ak príliš dobre a veľa hovorí.

Priestorové schopnosti alebo priestorová predstavivosť zahrňuje v podstate tri dôležité schopnosti: priestorovú orientáciu, vizualizáciu a kinetickú predstavivosť.
Numerická schopnosť sa prejavuje v rýchlom a bezpečnom zaobchádzaní s číslami pri jednoduchých matematických úkonoch.
Pamäťové schopnosti, psycho-motorické schopnosti, umelecké schopnosti. Bolo by možné hovoriť i o ďalších špeciálnych schopnostiach.

Vplyv dedičnosti a prostredia na rozvoj schopností :
Prakticky na všetky ľudské vlastnosti má vplyv jednak dedičnosť a jednak prostredie. V súvislosti so schopnosťami sa o tomto probléme diskutovalo azda najviac. Sú individuálne rozdiely v schopnostiach spôsobené rôznou dedičnou výbavou alebo rôznosťou prostredia, ktoré na nás od detstva pôsobí?

Doba, kedy sa otázka kládla takto (buď - alebo), je už za nami. Dnes už nikto netvrdí, že človek je pri narodení „tabula rasa“, ani že jeho duševné vlastnosti sú predurčené už pri počatí!
Dnes otázka znie do akej miery sa na individuálnych rozdieloch podieľa dedičnosť a do akej prostredie. Najviac sa tento problém skúmal na inteligencii.
Je možné uviesť rad argumentov tak pre tvrdenie, že rozhodujúci je vplyv dedičnosti, ako aj pre tvrdenie, že rozhodujúci je vplyv prostredia.
Bolo by možno hovoriť o „vlčích deťoch“ v prospech vplyvu prostredia ako aj o monozygotných dvojičkách v prospech vplyvu dedičnosti. Väčšina autorov sa však nazdáva, že inteligencia je asi z 80% dedičná.
Tomuto číslu však treba rozumieť. Predovšetkým si treba uvedomiť, že k faktorom prostredia, ktoré sa prejavujú na finálnej úrovni dospelej inteligencie, nepatrí iba výchova, psychologické pôsobenie atdˇ., ale aj biologické faktory, ktoré sa uplatňujú v priebehu vnútromaternicového života i neskôr.
Napr. chudobná výživa (bielkovinný hlad) matky počas tehotenstva i v časnom štádiu vývinu môže nenapraviteľne poškodiť rozvoj inteligencie.
Aj samotné číselné vyjadrenie si vyžaduje objasnenie. Uvedené čísla samotné o sebe môžu byť klamlivé. Laik, ktorý nepozná matematicko-štatistické základy výskumu dedičnosti, si povrchným spájaním ľahko odvodí, že inteligenciu jednotlivca možno zvýšiť najviac o 20%.

A pretože orientačným číslom pre inteligenčný kvocient je 100, spojí si ľahko uvedené percentá s bodmi IQ.
To je však obrovský omyl! Z uvedeného pomeru 80:20 možno z teoretických rovníc odvodiť, že v rade prípadov je zvýšenie (alebo zníženie) IQ o viac ako 20 bodov možné vplyvom prostredia. Nie je tu rozpor s faktami, ktoré sme práve uviedli.
U ktorých detí je možné za súčasného stavu psychológie a pedagogiky podstatne zvýšiť IQ? Predovšetkým u zanedbaných detí, ktoré sa môžu po prechode do vysoko podnetného prostredia alebo i len normálneho prostredia veľmi rýchlo intelektovo rozvinúť - pokiaľ však nedošlo k hrubému výchovnému zanedbaniu v kritickom období.
Nesmú sa však zamieňať zanedbané a zaostávajúce deti.
Veľa zaostávajúcich detí je blízko stropu svojich možností a s ich inteligenciou možno aj pri najväčšej starostlivosti urobiť len veľmi málo.
Samozrejme, že i to „málo“ stojí za veľké výchovné úsilie, pokiaľ obohatí život postihnutého dieťaťa. Toto „málo“ môže v podstate znamenať rozdiel medzi pasívnym objektom starostlivosti a človekom, ktorý sa vie aspoň v minimálnej miere o seba postarať, alebo medzi invalidom a pracujúcim človekom.

Dnes sa pozeráme na mentálne postihnutých ako na plnoprávnych občanov, ktorí potrebujú od spoločnosti viac, než môžu samotní poskytnúť.

Ako zložitý je problém podielu dedičnosti a prostredia v schopnostiach a ako ľahko možno nepochopiť zmysel uvedených 80% pre dedičnosť, ilustruje táto úvahu. Keby sme dali všetkým deťom ideálne podmienky na rozvoj rozumových schopností v rodine, v škole atdˇ.
(a keby sme zabezpečili aj optimálny rozvoj pred narodením), potom by podiel dedičnosti v individuálnych rozdieloch bol nie 80%, ale 100%. Naopak, ako budú mať niektoré deti
(napr. deti rodičov s lepším postavením) neporovnateľne lepšie podmienky pre rozvoj intelektu ako ostatné deti, úloha prostredia v individuálnych rozdieloch sa podstatne zvýši.

Význam schopností :

Myslím si, že nikto dnes nepochybuje o tom, že schopnosti sú v živote človeka veľmi dôležité. Ide však o to, ako sú dôležité.
Na tom, akú prácu bude človek v živote vykonávať, aké postavenie bude zaujímať a do istej miery teda akým spôsobom bude žiť, podieľajú sa jeho schopnosti asi v jednej tretine.

Druhá tretina pripadá na jeho povahové vlastnosti a tretia je - z hľadiska indivídua - náhodná. čo sa tým myslí? Vieme napr., že niekedy sa človek dostane čírou náhodou do spoločnosti, ktorá ho veľmi silno ovplyvní a určí jeho ďalší život.
K týmto, z hľadiska indivídua náhodným faktorom, patrí samozrejme najmä rodina, v ktorej vyrastá a na ktorej nemálo záleží.
Predpoveď, ktorú o ľuďoch robíme na základe ich schopností, sa preto nutne - aj keby sme tieto schopnosti poznali dokonale - splní iba čiastočne, v niektorých prípadoch lepšie, v iných horšie.
Krátkodobá predpoveď na základe schopností je lepšia ako dlhodobá a nesmieme sa dať od ich diagnostikovania odradiť povedzme tým, že úspech vo vysokoškolskom štúdiu je len v neveľmi vysokej korelácii s inteligenčným kvocientom, ktorý mal jednotlivec vo veku 10-15 rokov.

Určenie podielu schopností na životnej dráhe človeka môžeme považovať za reálne iba za predpokladu ako tak stabilizovaných pomerov.
Celospoločenské otrasy, ako je napr. vojna, ovplyvnia ľudské osudy tak dokonale, že naše predpovede väčšinou zlyhajú.

Druhou otázkou pri posudzovaní osobnosti človeka je otázka, čo chce.
Ako sme už povedali, je to najmä otázka motivácie, cieľov, ideálov, potrieb, záujmov. Ak chceme porozumieť správaniu ľudí, pochopiť ich a vedieť aj predpovedať do budúcnosti, ako sa za rôznych okolností budú správať, potom sa prirodzene pýtame, čo chcú, o čo im ide, čo ich baví, zaujíma a teší alebo zasa čoho sa boja, v čo dúfajú, o čom snívajú. Pýtame sa, aké sily ich uvádzajú do činnosti, odborne povedané silno a k čomu sú motivovaní.

Jeden môj kolega je fantasticky usilovný. Vedecká práca je jeho vášeň. Všetko, na čo sa pozrie, čo prežíva, o čom hovorí s ľuďmi, sa mu mení na zaujímavý psychologický problém.

Manželka ho musí nútiť, aby si vybral aspoň časť dovolenky. Ako vysvetliť túto nezvyčajnú pracovnú motiváciu? Teší ho natoľko práca sama - dobrodružstvo poznania?
Alebo ho ženie ctižiadostivosť? Alebo je v tom neistota, neschopnosť vyplniť voľný čas podľa svojich ideálnych predstáv?
Uteká do práce pred ľudskými vzťahmi? Alebo má pred sebou určitý vysoký cieľ, ideálnu predstavu o tom, čo by mal pre spoločnosť vykonať?
A môže byť taký cieľ sám o sebe silou, ktorá preniká celým životom a určuje jeho štýl?
Motívy človeka vytvárajú veľmi zložitú štruktúru, rôzne sa prepájajú, kombinujú. Určitý čin často slúži niekoľkým motívom naraz, je viacnásobne motivovaný.

Napríklad v nedeľu pôjdeme na výlet súčasne preto, aby sme urobili deťom radosť, aby sme si zašportovali, aby sme pobudli s priateľmi, aby sme unikli samote a súčasne aby sme boli konformní k svojmu okoliu, ktoré by považovalo za čudné, keby sme zostali napriek peknému počasiu doma.

Pre spleť motívov je ďalej typické vytváranie odvodených motívov, ktoré často tvoria celé reťazce. Napr. túžba získať nejaké dievča vedie mladého človeka k túžbe vyniknúť vo futbale, tá zasa vedie k záujmu o športový klub a tento záujem k snahe získať si priazeň funkcionárov klubu...
Pokúste sa sami zamyslieť sa nad niektorými vašimi činnosťami a motiváciou, ktorá k nim vedie. Uvidíte, že to vôbec nie je také zložité.

Rozdiely v ľudskom správaní a v jeho výsledkoch, ktoré sú spôsobené rozdielmi v motivácii, bývajú obrovské.
Ak je úspech alebo neúspech v povolaní, v športe a pod. závislý z jednej tretiny na schopnostiach, potom možno povedať, že dôležitosť motivácie je zvyčajne rovnako veľká.
Poznáme ľudí, ktorí sa pri mierne nadpriemerným nadaním stali - vďaka veľkej usilovnosti alebo inému húževnatému úsiliu - univerzitnými profesormi, a na druhej strane existujú prípady inteligenčných kvocientov na hranici geniality, ktorých nositelia to nikdy nedotiahli ďalej ako na priemerných pracovníkov.

K teórii motivácie :

Motivačné sily (potreby, motívy, pudy, hodnoty, záujmy, postoje, ciele), ktoré vedú k správaniu rôzneho druhu, sú pre nás akosi samozrejme „evidentné“.

Vieme o nich z introspekcie a z pozorovania iných. Vieme, že hlad, chuť porozprávať sa alebo láska k pravde sú mocné sily.
Istým spôsobom to prežívame. Ale ak máme o nich hovoriť všeobecne a systematicky, tak ako si to vyžaduje vedecký prístup, potom nás zdanlivá samozrejmosť môže sklamať.
Napríklad pokus o uspokojivú definíciu motivácie zlyháva a nedarí sa podať všeobecnejšie prijímanú definíciu. /2/