Najskôr si treba povedať, čo sú to vlastne potreby. Najvšeobecnejšie sa definujú ako prežívanie nedostatku alebo nadbytku niečoho v organizme.

1. Primárne fyziologické potreby

Tieto potreby má človek spoločné s vyššími cicavcami.
Murray ich narátal 13:

potreba kyslíka (nadýchnutie),
potreba zbaviť sa kysličníka uhličitého (vydýchnutie),
potreba vody,
potreba potravy,
vylučovania
potreba zmyslových podnetov,
sexuálna potreba,
potreba vyhnúť sa bolesti, horúčave, chladu a poškodeniu.

Existuje i iné delenie primárnych fyziologických potrieb, v ktorých je napr. zaradená i potreba spánku a ďalšie.

V akom zmysle sú tieto potreby primárne?
a) Ich uspokojenie je nevyhnutné pre zachovanie života.
b) Sú zabezpečované pomocou inštinktívnych mechanizmov (u človeka sú tieto mechnizmy menej určité a menej zrejmé).
c) Sú fylogeneticky pôvodnejšie ako ostatné potreby, t.j. vyskytujú sa aj u nižších živočíchov.
d) Sú ontogeneticky najpôvodnejšie:

Z hľadiska psychológie sú primárnym fyziologickým potrebám blízke i sekundárne potreby, ktoré vznikli na základe návyku
(alkohol, heroín a niektoré iné drogy); ide o tzv. narkománie.
Tieto potreby sú, ak dôjde k návyku, často rovnako silné ako potreba potravy a nápoja a hboko menia celú osobnosť.

2.Primárne psychologické potreby

Správanie človeka (i vyšších cicavcov) sa v priebehu individuálnej existencie začína meniť.
Objavujú sa nové typické vzorce správania, napr. mača sa hrá so všetkým, čo sa pohybuje. Tieto vzorce správania sú často nápadne podobné u človeka a iných živočichov.
Z ich pozorovania u rôznych živočišných druhov možno usudzovať na existenciu radu motivačných síl, ktoré existujú pomimo potrieb fyziologických.
Označujeme ich ako primárne psychologické potreby.

Vzťah medzi primárnymi potrebami fyziologickými a psychologickými je pomerne zložitý. Psychologické potreby sa vyvíjajú na vrodenom základe, ktorý sčasti tvoria fyziologické potreby.
Zoznam psychologických primárnych potrieb býva pomerne dlhý a zatiaľ neexistuje nijaký, ktorý by bol všeobecne uznávaný.

Uvedieme jeden z nich, ktorý vychádza z Murraya:
potreba združovať sa,
lásky,
autonómie,
ochrany a pomoci,
uznania, agresie,
brániť sa,
strarať sa o druhých,
dvoriť sa (kurizovať),
vyniknúť vysokým výkonom,
poddávať sa,
oponovať,
ovládať,
predvádzať sa,
koriť sa,
poriadku,
hry,
zavrhovať,
straniť sa (súkromie),
superiority,
poznávať, chápať (intelektuálne),
vyhnúť sa hanbe,
konštruktívna potreba,
potreba uchovávať,
potreba smiechu.

Samozrejme, že ani tento zoznam nie je úplný.
V niektorých prípadoch váhame, či uznať primárnosť vymenovaných potrieb; z druhej strany chýba napr. Pavlovov „reflex slobody“ a niektoré ďalšie.

V akom zmysle sú uvedené psychologické potreby primárne?
Pozrime si ešte raz tie štyri body odpovede, ktoré sme na rovnakú otázku dali v súvislosti s primárnymi fyziologickými potrebami.
Vidno, že do úvahy prichádzajú iba body b) a d).
Pritom inštinktívne mechanizmy sú tu u človeka väčšinou veľmi nezreteľné.
Pokiaľ ide o ontogenetickú primárnosť, môžeme prejavy väčšiny uvedených potrieb pozorovať už v rannom veku.
Preto sa zdá prijateľná téza, že väčšina záujmov, postojov a hodnotových orientácií dieťaťa i dospelého má svoj základ (pomimo primárnych fyziologických potrieb) práve v primárnych psychologických potrebách.
Argumentom pre primárnosť niektorých psychologických potrieb je aj to, že ich nachádzame na predľudskej úrovni.
Napríklad potreba dominovať je výrazná i v kŕdli sliepok, kde sa vždy vytvorí poradie nadradenosti a podradenosti.
Azda najpresvedčivejším dokladom primárnosti niektorých psychologických potrieb je ich výskyt v rôznych kultúrach a civilizáciách, teda antropologická univerzálosť.

Potrebu vyhnúť sa hanbe nachádzame u všetkých národov aj keď v pozoruhodných modifikáciách (nápadné je v tomto smere Japonsko so samovraždami pre „stratu tváre“).
Považujeme túto potrebu teda za všeľudskú a v tomto zmysle primárnu.
Niektorí psychológovia sa k vyratúvaniu primárnych psychologických potrieb stavajú skepticky. Vplyvom vitalistických koncepcií uznávajú jedinú životnú silu - smerovanie hore, k dokonalosti.
Všetky rozlíšiteľné potreby, túžby, snahy a konanie sú pre nich výrazom jedinej mocnej sily, ktorá však môže „zablúdiť“ (potom vznikajú chorobné symptómy), ale i potom pôsobí a treba len uvolniť jej správnu cestu.
V súčasnej americkej psychológii sa často hovorí o tendencii k sebarealizácii, k sebauplatneniu ako o základnej a v podstate jedinej potrebe.

Tieto myšlienky majú zrejme zdravé jadro. Upozorňujú, že ľudské motivačné sily neexistujú vedľa seba ako rad izolovaných tendencií, ale že vytvárajú jednotný systém.
Človek si môže vytýčiť jediný životný cieľ, ktorý „absorbuje“, pohltí všetky jeho potreby, záujmy a sklony a dá mu okrem plného spoločenského uplatnenia i dokonalé osobné uspokojenie.
Nazdávam sa, že optimálne z tohto hľadiska je kompromisné stanovisko, ku ktorému sa aj prikláňam: primárne psychologické potreby existujú, ale sú značne plastické, je možné včleniť ich do životného plánu ako kocky do mozaiky.

Okrem toho sa môžu do značnej miery navzájom zastupovať: uspokojovaním jednej sa utlmujú niektoré iné.
Napríklad uspokojovanie potreby bezpečia utlmuje potrebu agresie, uspokojenie potreby lásky utlmuje potrebu presadiť sa atď.