V podstate možno rozlíšiť v teórii osobnosti tieto smery: behavioristické, fenomenologické, hlbinné, existencionalistické a teórie, ktoré vznikli v Rusku a v tzv. východných krajinách.

1. Behavioristické S-R teórie osbnosti, najmä neobehavioristické teórie C.L.Hulla, Skinnera, založené na posilňovaní, resp. redukcii pudu, a teórie zamerané na riešenie konfliktov (Dollard, Miller); faktoriálne a psychometrické koncepcie osobnosti (Cattel, Ezsenck a ďalší).
Všeobecne je známe, že behaviorizmus nie je nejaký jednoliaty celok.

2. Fenomenologické prístupy k osobnosti
Uplatnili sa najmä v rôznych charakterológiách (Klages, Spranger, Lersch a i.). H. Thomae nadväzuje na túto tradíciu nemeckej psychológie a rešpektujúc súčasné trendy vývoja psychológie a rozpracúva dynamickú motivačno-teoretickú koncepciu osobnosti.

Osobnosť Thomae nechápe ako štruktúru vlastností, ale ako „Verlaufsgestalt“, t.j. celok, tvar, utvárajúci sa v čase, ktorý zahrňuje množinu tendencií k správaniu.
So zdôraznením časového priebehu v utváraní osobnosti vystupuje do popredia biografická metóda.
Na takom základe pri uplatnení analýzy určitých časových jednotiek (deň, rok, celoživotný priebeh) stanovuje formálne jednotky správania:
napr. pokoj, kľud,
aktivita,
rovnorodosť,
striedanie aktivity a protikladov,
napr. nízky - vysoký stupeň aktivity,
otvorenosť - uzavretosť,
vyrovnanosť - rozrušenosť,
závislosť - nezávislosť,
vysoká - nízka stabilita,
vysoký - nízky stupeň tematizácie.

Pomocou analýzy výsledkov stanovuje 4 faktory správania:
- aktívne vyrovnávanie sa so situáciou;
- harmonickú existenciu vo svete;
- angažovanú spätosť s tematikou;
- subjektívny životný priestor a obraz seba ako kategóriu obsahových jednotiek správania.

3. Hlbinné psychologické koncepcie

Problém osobnosti nemohol obísť ani zakladateľ psychoanalýzy S. Freud. Dnes je zrejmé, že teórie osobnosti hlbinnej psychológie (Freud, Adler, Jung) zohrali v rozvoji psychológie značnú úlohu a tým, že sa psychoanalytici obracali na vzdelaných laikov, prešli do povedomia relatívne širokého okruhu ľudí prakticky na celom svete

Hlbinné psychologické koncepcie osobnosti možno charakterizovať takto:
sú to tzv. organizmické koncepcie vyjadrujúce dramatické vzťahy medzi tzv. „inštanciami“ osobnosti, ktoré vystupujú ako mýtické bytosti ono, ja nadja so svojimi osudmi. Osudy týchto mýtických bytostí vyplývajú z prastarých (fylogenetických) vrstiev osobnosti, z pudov, a ťažko sa zmierujú so spoločenskými normami. Často sú vzájomne znepriatelené a pomer síl medzi nimi určuje každodenný život človeka.

Podľa Freuda hlavnými hybnými silami, aktérmi dynamiky celého duševného života sú pudy (najmä sexuálne pudy, tzv. libido), ktoré neustále pôsobia na psychické štruktúry. Pudy reprezentuje v osobnosti inštancia ono (Es, Id).
Ono je bez organizácie, disponuje však energiou pudov a osudy pudov sa riadia princípom slasti. Ono sa však môže realizovať len cez inštitúciu ja.
Inštancia ja si uvedomuje vonkajší svet a riadi sa princípom reality.
Freud sa nazdával, že ja je čiastkou ono, ktorá svojou blízkosťou ku skutočnosti sa modifikovala na príjem podnetov z vonkajšieho sveta a preto sa riadi princípom reality.
V dôsledku roho ja nemá nijakú energiu a jeho položenie je slabé.
Neoanalytici (E.Hartman a iní) zdôraznili sociálne determinanty správania, ktorým A. Adler pripísal základnú úlohu, začali zdôrazňovať „autonómiu ja“. Freud vzťahy medzi ja a ono vyjadril prirovnaním vzťahu koňa (ono) a jazdca (ja) v tomto zmysle: kôň je zdrojom energie a pohybu, jazdec určuje smer jazdy.