Problémy osobnosti a psychoanalytická dráma začína, keď jazdec je slabý a tátoš cvála kam chce.
Avšak jazdec, t.j. samotná inštancia ja nerozhoduje o smere jazdy.
Do toho má čo hovoriť inštancia nadja, ktorá vznikla zvnútornením postojov, hodnôt, tradícií rodičov a sociálneho prostredia.
Nadja je akýmisi svedomím, „vnútorným hlasom“, ktorý posudzuje to, čo robí ja.

Nadja súvisí s ono, odkiaľ čerpá energiu. Na inštanciu ja nenalieha len ono, ale aj nadja - čiže ja je akoby medzi dvomi mlynskými kameňmi.
Duševný život človeka určujú vzťahy medzi týmito inštanciami osobnosti.

Toto je podstata Freudovej pudovej trialistickej koncepcie osobnosti.
A. Adler - v podstate iniciátor neoanalýzy - nezanechal vypracovaný model osobnosti. Z jeho názorov na duševný život človeka je možné urobiť si nasledujúci obraz o osobnosti. Utváranie osobnosti určujú v ranom detstve tri zážitky: bezmocnosť malého dieťaťa, jeho závislosť od dospelých a napätie medzi tým, čo dieťa -človek chce a môže.
Z týchto troch prameňov vyplýva cit menejcennosti ako základný zážitok
(„byť dolu“), z ktorého vyrastá túžba „byť hore“, t.j. túžba po moci.
A. Adler dynamiku osobnosti vidí tiež v raných zážitkoch, avšak nevysvetľuje správanie nď základe dynamiky sexuálneho pudu, ale na základe túžby po prekonaní komplexu menejcennosti, túžby vyniknúť.
Adler preto interpretuje dynamiku psychiky a osobnosti z hľadiska cieľov správania. Cieľ správania tvorí vyzdvihnutie vlastnej osobnosti, alebo dosiahnutie nadradenosti.

Dôležitým vodidlom v živote človeka je spoločenský cit. Tam, kde spoločenský cit - ktorého jadro tvorí prežívanie rovnocennosti s inými - je narušený, vzniká komplex menejcennosti s jeho kompenzujúcimi a prekompenzujúcimi mechanizmami (velikášstvo, prehnaná ješitnosť atď.

Adlerove predstavy o dynamike psychického života, najmä jeho termíny „komplex menejcennosti“, „kompenzácia“ prešli do bežnej reči a našli svoje výrazné uplatnenie v psychológii postihnutých (patopsychológii).

Oveľa zložitejšia a komplikovanejšia je koncepcia osobnosti C.G.Junga.
Model osobnosti opisuje takto. To, akým sa nám človek javí, je persóna, t.j. maska jeho skutočnej osobnosti.
Stred vedomej činnosti tvorí inštancia ja.

Nevedomie člení na „osobné nevedomie“, ktoré tvoria inkompatibilné obsahy s tendenciami vedomia a „kolektívne nevedomie“, ktoré tvoria tzv. „archetypy, t.j. pra -skúsenosti ľudstva; v Platónovej filozofii sú známe ako idey, eidos, obrazy. Archetypy - to sú dominanty kolektívne nevedomia, ktoré je spoločné celému ľudstvu.
Centrom osobnosti je inštancia „sám“ (Selbst), „samo“, ktoré obsahuje nielen vedomé, ale aj nevedomé komponenty. Jungova koncepcia sobnosti vychádza zo zložitých idealistických predpokladov a vyúsťuje do mystiky.

4. Okrem uvedených teórií možno na Západe zaznamenať existencionalistický prístup ku koncepcii človeka a osobnosti, reprezentovaný vo filozofii J.P.Sartrom, v psychógii A. Maslowom, C. Rogersom, a. Mayom.

Existencionalizmus hľadá cestu k bezprostrednému poznaniu vlastného jestvovania, vlastného ja, zdôrazňujúc celistvosť subjektu a objektu.
Vyzdvihuje zodpovednosť človeka za svoj stav a vývoj. Existencionalizmus v psychológii sa rozšíril v 50-tych rokoch nášho storočia ako reakcia na mechanistické názory na osobnosť. Pokúsil sa orientovať na podstatu osobnosti človeka danú v zážitkoch ja, „self“.
Osobitne sa uplatnil v psychoterapii.

5. Teórie osobnosti v Rusku a východných krajinách.
V týchto krajinách vznikol rad teórií osobnosti aa náš prehľad by nebol úplný, ak by sme ich krátko neuviedli. Tieto teórie možno rozdeliť podľa hľadísk, z ktorých sú konštruované, resp. ktoré sú dominantné.

Najvšeobecnejšie ich možno rozdeliť na také, ktoré vychádzajú:
1. z princípov všeobecnej a ontogenetickej psychológie
(S.L.Rubinštejn, B.G.Ananiev);
2. z kategórie činnosti (A.N.Leontiev, K. Obuchowsaki, M. Vorwerg);
3. zo sociálnej psychológie (J.Reykowski)
4. z teórie systémov (O.Mikšík, resp. štruktúry osobnosti (K.K.Platonov).

Podrobnejšie sa možno o týchto teóriách dočítať napr. v knihe slovenského psychológa T. Pardela „Psychológia, Psychodiagnostické a didaktické testy, n.p. Bratislava, 1982.